Kláštor Mingalar Thaikti v srdci chudobného predmestia Rangúnu o štvrtej ráno ešte zahaľuje tma, keď osemnásťročná novicka Dham Theingi vstáva a dve hodiny venuje modlitbám. Potom ešte len raňajkovať.
S vyholenou hlavou, odetá do sýto červených šiat a s miskou v ruke vychádza dvakrát týždenne do ulíc, aby prosila o almužnu: ryžu alebo drobný peniaz.
Dôležité je rýchlo vybrať peniaze, aby sa mohla najesť, pretože od poludnia až do úsvitu nasledujúceho dňa je jedlo zakázané.
Dham vstúpila do kláštora pred deviatimi rokmi. Utiekla zo Šanského štátu hraničiaceho s Čínou, ktorý je povestný obchodom s drogami a bojmi medzi barmskými ozbrojenými silami a etnickými gerilami.
„Bolo tam veľa násilia, nebolo ľahké študovať,“ hovorí mladá dievčina, ktorá sa chce stať inžinierkou.
Podobne ako ona utieklo 66 ďalších dievčat vo veku od štyroch do 18 rokov z tohto štátu, aby v Mingalar Thaikti študovalo. Dievčatá patria k menšine Palaung.
Od získania nezávislosti v roku 1948 bojovali ústredné vlády proti mnohým ozbrojeným skupinám, ktoré bojujú aj medzi sebou, o kontrolu nad obchodom s drogami a prírodnými zdrojmi.
Mierový proces, ktorý po svojom nástupe k moci v roku 2016 začala Do Aun Schan Su Ťij, sa dostal do slepej uličky a núti rodiny posielať deti do kláštorov, kde žijú v bezpečí a môžu študovať.
Kláštorné školy v barmskej metropole dnes navštevuje 18 000 novicov, dievčat aj chlapcov, uvádza barmské ministerstvo pre náboženské záležitosti a kultúru. Tento počet stále rastie, pretože násilnosti neprestávajú.
Život v kláštore je medzi chodením po almužnách, modlitbami a štúdiom tvrdý a pre dospievajúce dievčatá ešte ťažší ako pre chlapcov.
V patriarchálnej a veľmi konzervatívnej spoločnosti sa na chlapcov pozerá lepšie a dostávajú viac darov. Dievčatá odchádzajú do kláštora aj preto, že si nedokázali nájsť milenca alebo manžela.
Keď tínedžerky práve nechodia po almužnách, študujú. Aj tu ich však čakajú prekážky, pretože sa musia riadiť barmským programom. Pri príchode do kláštora takmer žiadna z nich nehovorí národným jazykom, ale len dialektom svojho etnika.
„Je veľa vecí, ktoré nesmieme robiť, a to mi prekáža,“ povzdychne si Dham, ktorá sa nemôže oddávať svojej záľube vo futbale, lebo sa tu s nevôľou pozerá na to, keď dievčatá športujú. Aj napriek tomu sa však len máloktoré vracajú k svojim rodinám.
Sedemnásťročná Kchin Mar Thi, ktorá prišla do kláštora Mingalar Thaikti so svojimi štyrmi sestrami asi pred desiatimi rokmi, sa rozhodla zostať.
„Chýbajú mi rodičia, a keď pozorujem dievčatá na ulici, chcela by som niekedy vyzerať ako ony,“ povzdychne si. Ale život je tu jednoduchší. „Nemusíme mať stále strach z vojny,“ hovorí.
V Šanskom štáte sa situácia zatiaľ nezlepšuje. Nedávne investície Pekingu do regiónu v rámci megalomanského projektu „novej hodvábnej cesty“ len vyostrili apetít povstaleckých frakcií a územie stále stráca na význame.