Čísla o počtoch nakazených určite nie sú smerodajné, keďže sa na čiernom kontinente málo testuje, ale ani úmrtnosť tu v porovnaní s napríklad minulým rokom (na rozdiel od Európy) nevzrástla, takže dráma sa nekoná.
Niektoré africké krajiny už povolili znovu vstup turistom zo zahraničia a ostrovček Zanzibar, ktorý patrí k Tanzánii, dokonca nevyžaduje ani obligátny PCR test. Možno vychádzajú zo zásady, že čo si tam turisti prinesú, to si aj odnesú…
Práve Zanzibar sa preto stal hitom v ponukách cestovných kancelárií, ponúkajú sem najmä silvestrovské pobyty a to dokonca s odletmi z Bratislavy. My sme sa sem vybrali v túžbe za teplom na pár dní ešte v novembri a z Viedne.
Bez ľudí. Na letisku aj v lietadle
Keď sme v sobotu o ôsmej večer prišli na viedenské letisko, bolo ľudoprázdne. Asi sme boli v tom čase jediný odlet.
Check-in, pasová aj bezpečnostná kontrola, všetky veci, ktoré človeku na letiskách znepríjemňujú život, boli tentokrát minútovou záležitosťou. Akurát ani kávu sme si nemali kde dať, všetko bolo pozatvárané, jedinou možnosťou boli automaty.
Lietadlo z Viedne do Addis Abeby, kde sme mali medzipristátie, bolo len o niečo plnšie ako letisko. Hneď pri vchode dostal každý cestujúci od letušiek miniatúrny dezinfekčný gél, rúška boli samozrejmosťou, pre posádku, aj cestujúcich.
Let bol zaplnený asi do tretiny, takže každý sme mali k dispozícii tri sedadlá. Dalo sa tak celkom pohodlne ľahnúť a pospať si.
Úvahy o tom, aké je lietanie nebezpečné, lebo v lietadlách sa nedá dodržiavať potrebný odstup a cestujete s neznámymi ľuďmi sa v tomto prípade ukázali ako úplne „mimo mísu“. Rovnako ako diskusie o tom, či obsadzovať, alebo neobsadzovať stredné sedadlo. Nebolo kým.
V Addis Abebe nás na letisku po prílete čakal iný svet. Obvyklý ranný ruch, letisko plné, ako sme bývali zvyknutí z Európy. Ale bezpečnosť sa tu dodržiavala.
Všade veľké plagáty ako sa správať v čase korony, všetci cestujúci aj personál v rúškach, na každom druhom sedadle bol nápis neobsadzovať. Aby bol social distancing zachovaný.
Zaujala nás skupinka cestujúcich z Ázie, ktorí mali nielen rúška ale aj ochranné obleky, aké sa u nás používajú pri testovaní. Pozerali sme na nich trochu s úžasom a hovorili sme si, že dúfame že to nebude (podobne ako rúška) aj naša budúcnosť.
Rúško dole a do koša
Lietadlo na Zanzibar bolo oveľa plnšie ako to z Európy, opäť sme nafasovali dezinfekčné gély, k tomu formuláre. Tam bolo treba zaznamenať svoj zdravotný stav, dať na seba všetky kontakty (vrátane čísla sedadla) a o 2,5 hodiny sme vystúpili na letisku v Stone Towne, hlavnom meste Zanzibaru.
Hneď pri vchode do vstupnej haly nám odmerali teplotu, odovzdali sme formuláre a mohli sme sa ísť postaviť do radu na víza, ktoré teda vôbec nie sú lacné – 50 dolárov, alebo 50 EUR.
Známi, ktorí boli na Zanzibare pred dvoma rokmi skonštatovali, že kým vtedy vybavili všetko pri jednom okienku, teraz sme putovali medzi troma a pri každom bolo asi desať úradníkov.
Tak sa zvyšuje zamestnanosť. Zobrali nám odtlačky prstov, odfotili, vyplnili sme ďalšie papiere, dostali sme pečiatku do pasu – a cesta za slnkom a morom bola voľná.
Teda nie celkom. Najprv sme museli pri východe z letiska dať pod úradníckym dozorom do koša rúška, ktoré sme mali nasadené. Celkom nás to pobavilo, pretože ako my považujeme za rizikové krajiny mimo nás, tak oni si myslia presne to isté.
Ako by nám hovorili, prišli ste z „nečistej“ Európy sem, kde nijakú koronu nemáme a nechceme mať, tak rúško v ktorom ste prišli, odhoďte.
Život je vonku
Či si nasadíte potom vonku nové rúško je na vás, ale domáci nijaké nenosia. Na prvý pohľad sa to môže zdať zvláštne, ale vysvetlenie je logické.
Celý život na Zanzibare sa odohráva vonku, tu vlastne „vnútro“ okrem vlastných domov, hotelových izieb a niektorých úradov neexistuje.
Všetko je otvorené, všetko sa odohráva na voľných priestranstvách a na vzduchu, takže rúška tu takmer nikto nerieši. Síce v reštauráciách sme videli oznamy, že sa odporúča ich nosiť, aj dezinfekčné gély, ale to bolo asi tak všetko.
Aby sme ale miestnym nekrivdili – vo veľkom hotelovom rezorte to bolo iné. Spoločné priestory ako lobby, bary a reštaurácie síce tiež nemali nijaké steny, ale hneď prvá vec, ktorú pri našom príchode urobili bolo, že nám nastriekali dezinfekciu na ruky a odmerali teplotu.
Všetok personál mal vždy rúška a to korektne nasadené, nie pod nosom. Pri vchode do veľkej otvorenej reštaurácie, kde sa podávali raňajky, obedy a večere formou bufetových stolov dbali na to, aby každý hosť použil na ruky dezinfekciu.
Tyrkysový raj
Zanzibar je pre tých, ktorí túžia v zime po mori a teple, optimálna destinácia. Po južnom Ománe je to asi z Európy za morom teplom a palmami najbližšie. Navyše má oproti Ázii a Karibiku výhodu, že tu nie je výrazný časový posun. Ten je dve hodiny, takže jet lag nehrozí.
Ostrov sa možno vybrať aj spoznávať, napríklad hlavné mesto Stone Town, ktoré patrí do zoznamu pamiatok UNESCO, absolvovať výpravu za korením a na vlastné oči vidieť ako rastie.
Alebo sa ísť sa pozrieť na Prison Island, kde zhromažďovali otrokov a teraz je domovom obrovských korytnačiek, či navštíviť rezerváciu Jozani a zabávať sa pohľadom na opičky guarézy červené.
Neodporúčame ale požičať si na spoznávanie ostrova auto, lebo beloch je obľúbenou korisťou miestnych policajtov, ktorí stoja „na každom“ kilometri. Vždy si nájdu dôvod za čo máte ako cudzinec zaplatiť pokutu.
Hlavným dôvodom, prečo sa na Zanzibar chodí je ale jeho more a pláže. Nie nadarmo sa mu hovorí tyrkysový raj – odtieňov tyrkysovej a modrej vidíte denne celú paletu.
Ruské techno aj kravy na pláži
Ak sa vyberiete na Zanzibar kúpať, máte v podstate dve možnosti – ísť na sever, do letoviska Nungwi, alebo na východné pobrežie. Líšia sa pomerne radikálne, preto je dôležité si dobre vybrať, podľa toho, čo človek od pobytu očakáva.
V Nungwi sme strávili prvý týždeň a je to letovisko pre tých, ktorí chcú mať živú dovolenku a vidieť ako vyzerá naozajstná Afrika za bránami hotelov.
äčšina ubytovacích zariadení je menšia a nachádzajú sa v bezprostrednej blízkosti typickej africkej dediny s prašnými cestami a neomietnutými, či hlinenými domčekmi.
Na dlhej pláži je množstvo obchodíkov, reštaurácií, barov. V niektorých sa dá zabávať až do štvrtej rána, v súčasnom období ale musíte byť (aj) priaznivcom ruskej techno a disco hudby.
Zanzibar v novembri totiž „okupovali“ najmä ruskí a ukrajinskí turisti a hudobná ponuka v niektorých baroch sa tomu prispôsobila.
Na niekoľkokilometrovej pláži je rovnako živo, stále tu ponúkajú všetko možné, od kokosov až po marihuanu. Občas sa po nej ráno prejdú kravy z dedinského stáda, ak máte záujem, môžete sa ísť potrieť ako rybári vykladajú z mora svoje úlovky aj zájsť na rybaciu tržnicu, kde ich predávajú.
Zanzibar je známy bohatým podmorským životom, preto je obľúbeným cieľom na potápanie a šnorchlovanie. Výlety napríklad na neďaleký ostrovček Mnemba ponúkajú tiež na každom kroku.
Po tom, čo sme ho aj my absolvovali, sme ale zistili, že rovnako pekné rybky a koraly sa dajú vidieť aj bez výletu. Stačí, ak sa idete šnorchlovať priamo z brehu.
Pestrý podmorský život sme videli už pár desiatok metrov od neho. Voda nám pritom pri odlive v týchto miestach siahala tak po krk.
Keď more opadne ešte viac, tak si treba obuť topánky do vody a ísť na prieskum morského dna. Vodu sme mali po kolená a pred nami ležali farebné hviezdice, ježkovia, okolo korálov plávali rybičky. Nádhera.
More, ktoré každý deň zmizne
Východ ostrova, to je zase o niečom inom. Tu sú vedľa seba postavené veľké hotelové rezorty a v podstate nič okolo nich. Je to typ dovolenky ako napríklad v egyptských letoviskách, že z hotelového areálu nemusíte ani nos vystrčiť.
Keďže väčšina má služby typu all inclusive, je, pije a zabáva sa v hotelových zariadeniach. Nijaké reštaurácie a bary okolo ako v Nungwi, tu nie sú.
Domácich stretnete (možno) tiež len z diaľky, keď idete do mora. Hotelové areály sa totiž nachádzajú na vyvýšenine, oddelené od pláže.
Dôvod, prečo na východe vznikli takého hotelové komplexy je treba hľadať v prírodných úkazoch. Na východe je totiž pri prílive a odlive oveľa väčší rozdiel vo výške hladiny Indického oceána ako v Nungwi.
Keď je spln, tak hladina vody na niekoľko hodín ustúpi aj o dva kilometre. Takže sa tu hocikedy neokúpete, jedine v bazéne. Preto, aby tu mali turisti čo robiť, aj keď more zmizne, poskytujú miestne hotely služby all inclusive.
My sme boli na východnom pobreží práve počas splnu a sledovať prírodné divadlo „napúšťania a vypúšťania bazéna“ ako sme oceánu hovorili, bolo fascinujúce.
Napríklad do ôsmej rána sa dalo v pohode plávať, ale o pol jedenástej ste mali v tých istých miestach vodu už len po členky. A o druhej ste si znovu mohli zaplávať a dalo sa až do zotmenia.
Čo nás trochu sklamalo, bol fakt, že podmorský život je tu oveľa chudobnejší ako v Nungwi. Za tým, čo sme na severe videli pár desiatok metrov od brehu, sme na východe museli ísť stovky metrov.
Ale ak chce niekto dovolenku v rezorte, kde sa o nič nestará, určite si na východnom pobreží príde na svoje. Navyše hotely tam sú výrazne lacnejšie, ako na severe.
Za náš 4-hviezdičkový hotelík s polopenziou v Nungwi sme za noc platili toľko isto, ako za nóbl 5-hviezdičkový rezort s all inclusive, ako vystrihnutý z nemeckých seriálov typu Loď či Hotel snov. Ten by v Nungwi stál raz toľko.
Do karantény
Keďže ničoho dobrého veľa nebýva, po desiatich dňoch náš pobyt v teple skončil. Pred odletom sme sa vzorne zaregistrovali na príslušnom slovenskom portáli, že prichádzame z rizikovej krajiny, nasadli do lietadla, ktoré bolo ešte prázdnejšie, ako cestou tam.
Dostali opäť dezinfekciu, pospali si na troch sedadlách a vystúpili na ľudoprázdnom Schwechate. Znovu sme boli jediní, kto v tom čase pristál. Ľudoprázdna a bez kontrol bola aj rakúsko-slovenská hranica.
Z hranice sme išli rovno do domácej karantény čakať najprv na termín testu, potom na testovanie a potom na výsledok.
Našťastie všetko bolo promptné, všetkých „účastníkov zájazdu“ objednali na testovanie na piaty deň po príchode. Výsledky prišli už ďalší deň večer a všetky testy boli negatívne.
Na druhej strane – až také prekvapujúce to nie je. Zo všetkých prieskumov totiž vyplýva, že najskôr sa človek nakazí v práci a v rámci rodiny, nie na dovolenke.
Navyše – podľa stránky Travel Risk Map, ktorá každoročne hodnotí bezpečnosť krajín pre cestovateľov, je práve Tanzánia, z ktorej sme sa vrátili, spolu s Novým Zélandom a Nikaraguou jednou z troch krajín sveta, kam je z hľadiska výskytu korona vírusu cestovanie najbezpečnejšie.