Fascinujúce dejiny jedného z najvýznamnejších náboženských pútnických miest na celom svete, mekkskej Ka‘by (nebo tiež Kaaba, arabsky الكعبة , v preklade „kocka“), možno rozdeliť do dvoch období, či lepšie vyjadrené do dvoch časov: do pred-islamského času, teda času pred zjavením, ktorého sa dostalo Mužovi z Mekky prostredníctvom anjela Džibríla (Gabriela), času, ktorý moslimovia chápu ako čas nevedomosti, zahalenia, ignorancie (tzv. džáhilíja), a ktorý v tomto zamyslení nazývam „predčasie“, a potom času po zjavení vôle Jediného Boha, času islamského, podľa viery moslimov času plného vedomia.
Oba časy sú z perspektívy náboženskej púte viac než zaujímavé a nemenej zaujímavý – ba vo všetkých svojich svojich rovinách mimoriadny – je aj onen pluridimenzionalný zlom, ktorý si v dejinách vyžiadal – doslova vytrhol z dejín – svoj krátky čas naplnený vierou, náboženskou túžbou, iskrivým entuziazmom na jednej strane meča, i bolesťou a krvou na jeho druhej strane, ktoré súhrnne prikryla vízia jedného muža.
Šlo o krátky čas, v ktorom padali bohovia, v ktorom sa búrali okolité Ka‘by v zápale nadšenia mladej viery, ktorá mala premeniť chod náboženských dejín sveta; šlo o čas, keď arabský polyteismus skolaboval v nesmierne silný monoteizmus.
Ponáram se tu hlboko do predčasia tajomnej Kocky – nachádzajúcej sa na území dnešnej Mekky v Saudskej Arábii na Arabskom poloostrove neďaleko pobrežia Červeného mora – z pohľadu náboženskej púte, teda fenoménu, ktorý má pevné miesto azda v každom náboženstve, v duchovnom raste človeka, v poznaní, v prelomení stereotypu a nahliadnutí inam; do podnetného, inšpirujúceho inam.
Na ceste sa totiž odohráva niečo pozoruhodné hlboko vo vnútri človeka, ktorý sa stretáva sám so sebou, v osobnej slobode obnažuje náklonnosť a odoberá prirodzenosti nie úplne slobodný vplyv, prehodnocuje hierarchiu svojich hodnôt, otvára sa mystériu nekonečne ho presahujúcemu a nazerá na čosi, čo bolo v rytme každodennosti skryté (alebo na čo sa naopak nahliadalo ako na samozrejmé, a teda sa prehliadalo).
Púť má podľa môjho úsudku vždy onú významnú duchovnú rovinu; nemusí nutne ísť priamo o náboženskú púť, ba čo viac, púť, ktorá nemá vedome explicitný náboženský cieľ, je jednoducho duchovných očakávaní (niekedy mylných) predporozumení a môže sa z nej vynoriť niečo pre človeka veľmi cenné.
Sám som toho dôkazom: pochádzajúc z duchovne sterilného prostredia jednoduchého komunistického ateizmu, neskôr fascinovaný východom, na ceste okolo sveta znenazdania oslovený Slovom a ako Šavol pred bránami Damašku – dokonca tamtiež len o dve tisícročia ďalej (Ale čo je čas? Boli sme tam spolu.) – nasmerovaný vnútorne inam, aj napriek tomu vonkajškom tamtiež. Cesta.
Ako už som naznačil v predchádzajúcich zamysleniach, abrahámovské náboženstvá sú púťou priamo formované, majú cestu vtlačenú do svojej identity. Mimoriadny pútnik Abrahám – ktorý je s mekkskou Kockou tiež spájaný – bol prvým známym dobrodruhom, ktorý sa vypravil do neistoty, aby nasledoval hlas najvyššieho Boha, ktorému sa nie len v jeho rodisku na dolnom Eufrate hovorilo El.
Bola to cesta nesmierne dlhá, cesta, ktorá sa v istom zmysle stále neskončila, rozvetvila sa v trojzubec a pokračuje ďalej tromi významnými monoteizmami, cesta, z ktorej pramenia prinajmenšom tri veľké rieky, ktoré sa často prekračujú: rieka nádeje, rieka spásy a rieka krvi.
Cieľom tej veľkej cesty nie je nič iné ako eschatologická platnosť a ako je vidieť zo svätých Písem nie len veľkých monoteizmov: El praje pútnikom. – Tento svet, tento život, tento čas, to je ponuka, to je možnosť. Kto ju nevyužije, zahadzuje dar a v istom zmysle uráža darcu, ak v neho verí.
Čítajte viac Z nadšenia do depresie a späť: Cestovateľ so 100 krajinami na konte opisuje kultúrny šok
Nie každý je samozrejme povolaný na cesty dlhé, niektorí si volia cesty hlboké alebo iné, cesta má totiž rozličné tvary čo módy a v neposlednom rade aj odmietnutie možnosti, vedomé zahodenie daru je slobodne zvolená cesta. (Veď mnohí ateisti sú duchovnými punkermi. Prečo nie? Nihil futurum! znie mantra vedomých afilozofov.)
Abrahám svoju mieru naplnil po okraj (na ceste sa vraj tiež stretol s pútnikom Sinuhetom »možno to však tvrdím iba ja«) a v Arábii sa dokonca tradovalo, že na svojej dlhej ceste zostúpil až do mekkskej oblasti, kde spolu so synom Izmaelom postavil kockovitú Ka‘bu, príbytok Boží, alebo, podľa inej tradície, už existujúcu Kocku z dôb prvých ľudí prestaval a zanechal tu rohy barana, ktorého Bohu obetoval (azda namiesto syna Izmaela).
V ponore do predčasia pozvem do našich rozličných imaginácií jeden beduínsky rod, jeden klan synov Izmaelových, jeden rod zbožných obchodníkov a pútnikov, ktorých životný rytmus určovala prastará hadždž, púť k mystériu zahalenej Kocky. Starí Beduíni nám ponúknu priamy vhľad do hlbokého predčasia.