Músa ibn Ismael
Músa bol prvým z prastarého pastierskeho rodu, ktorý na ceste k ďalekému obchodnému stanovisku, kam smeroval s nákladom kvalitných ťavých koží, započul o posvätnom prameni blízko jedného menšieho trhoviska, kde se na odpočinok zastavovali karavány s nákladom korenia, kadidla a zlata, smerujúce k veľkým kráľom ríší na riekach.
Nevedel, čo sú rieky. Počul o nich; množstvo prúdiacej vody, ktoré musia zosielať sami bohovia. Sám v živote zažil jen jednu vodu padať z neba a potom odnášať stany údolím dolu do roviny. Jedného dňa v dobe, ktorú dnešní potomkovia nedokážu určiť, ba ani odhadnúť – hovorí sa dávno, pradávno –, vydal sa Músa so svojím najstarším synom a troma otrokmi k tomuto posvätnému prameňu, aby zaistil priazeň bohov pre svoj rod.
Músa bol odvážny, čestný, múdry. Chcel svojim potomkom odovzdať dostatočne početné stádo tiav a nové obchodné možnosti. Zmysel svojho bytia videl v rodine a ťavách.
Cesty neboli bezpečné, človek musel vedieť kade putovať, veď cestovali len bohatí, učení básnici a obchodníci, a niekedy aj blázni, pomätení dobrodruhovia, ktorí chceli vedieť, čo je za kopcom (každému rozumnému človeku bolo jasné, že je tam to isté, čo pred ním).
Cesta k neznámemu miestu uctievania bola pre Músu a jeho družinu pokojná, pri jedinej závažnejšej potýčke stratili jedného otroka, ktorý sa holými rukami obstojne bránil mečom (ako by to bol skutočný človek), a sami museli zabiť len dvoch ľudí, keď nepočítame jedného pomätenca (pozn.: išlo o putujúceho pythagorejského filozofa), ktorému aj tak len skrátili trápenie na tomto svete (pretože v jeho hlave bola búrka nepokoja). Ostatné šarvátky vyriešili dohovorom a niekoľkými ťavými kožami.
Músa bol zvyknutý cestovať a riešiť konflikty. Poznal krajinu, poznal ľudí, cestovanie mu nerobilo žiadny problém, dokonca ho mal rád; celé dni na nič nemyslel, len plával na svojej ťave šírym priestorom a keď bolo treba, šľahol otroka po chrbte, čo ani nevnímal, proste sa to od neho očakávalo. (Ľudia by mali robiť, čo sa od nich očakáva, bol presvedčený Músa. Otrok by mal iný názor, keby ho mať mohol.)
Po dlhej ceste dorazili pútnici k neveľkej osade obklopujúcej posvätný prameň. Ľudia tu hovorili neznámymi jazykmi, na trhu sa zamieňal tovar, který Músa dovtedy nevidel a silne na neho zapôsobili dve skutočnosti: bezpečie (ľudia nevyvolávali roztržky, svoje meče a dýky ani jedinýkrát nemuseli tasiť) a extatická zbožnosť nahých pútnikov pri rituálnom obchádzaní prameňa a hladení svätého kameňa zasadeného v malom oltári, o ktorom sa traduje, že pádom z nebies prameň otvoril a býval biely, kým sčernel hriechom ľudí, ktorí se ho dotýkali.
Jediná krv, ktorá tam tiekla, bola krv obetovaných. Uchvátený zbožnosťou Músa so všetkou úctou a svätou starostlivosťou obetoval jedného zo svojich otrokov. Zarezal ho pomaly, dôkladne, so zbožnou rozvahou a dlho potom spomínal, s akým pokojom otrok svoju obeť prijal pohnutý svätosťou tajomného obetiska.
Pre otroka nemohlo byť žiarivejšieho konca. Mal životné šťastie, musel sa tešiť z posledného pohľadu na svoju krv tečúcu na svätý kameň od bohov. Otrok veril, že krv je jeho dušou a radoval sa, že svojou dušou zvlažuje ten čierny zázrak.
Do poslednej chvíľky vnímal svoju dušu tečúcu a potom pomaly kvapkajúcu na samý stred sveta. S poslednou kvapkou vstúpil do kameňa.
Músa sa zadíval na krvou zmáčanú čepeľ obetného noža. Nôž bol krásny i čistý, ale až teraz dostal zmysel. Pre tento vzácny okamih bol ukovaný a ozdobený. Dokonca i otrok môže vtisnúť zmysel takej drahocennej veci, pomyslel si.
Po tom, čo Músa vykonal svoj šľachetný, zbožný čin, obmyl svätý kameň krvou za priazeň bohov, dlho so synom rozjímali a keby nepotrebovali posledného otroka na spiatočnej ceste, iste by ho vo svojej dobrote zarezali tiež.
Dobrý obchodník ale neplytvá. Dozvedeli sa skoro, že najzbožnejší z mužov obetujú svojich prvorodených synov, čo Músa po dlhšej rozvahe váhavo odmietol. Syn oddane čakal na otcovo rozhodnutie. Obeť by býval prijal, ba s radosťou privítal, aby nepoškvrnil česť rodiny.
Česť rodiny bola násobne viac než život jedinca. Músa sa ale nezaradil medzi najzbožnejších, svojho syna miloval a radšej by zarezal všetkých svojich otrokov (napriek tomu, že nerád plytval materiálom), ba dokonca i svoje ťavy (ktoré mal dokonca svojím spôsobom rád), ale na syna by ruku nevztiahol, veď ho mal so svojou najmilšou z dvanástich žien.
Syn zakúpil tri mladé otrokyne a jedného mladého otroka výhradne pre svoje mužské potreby a potom napojení zbožnosťou, ba priam premenení zbožnosťou (ako keď silný vietor vytvorí z piesočnej duny úplne novú, krajšiu) vyrazili v ústrety vzdialenému domovu.