A tu prichádza ďalšia otázka: Čo by ste na tomto malom kúsku zeme vlastne našli a aké významné udalosti sa tu odohrali?
Nechcem z vás robiť nevzdelancov – vôbec nie. Skôr chcem ukázať, koľko skrytých krás a nevšedných príbehov dokáže ponúknuť miesto, o ktorom väčšina sveta nič netuší.
Svätá Helena je historicky významný ostrov, no pritom stále mimo hlavných turistických trás. Jeho nedostupnosť nespočíva len v tom, že sem lieta jediné lietadlo týždenne.
Ak sa postavíte na čierne sopečné pobrežie, uvedomíte si, že najbližšia pevnina je vzdialená približne 1 950 kilometrov.
Oceán – temný a nekonečný – oddeľuje tento ostrov od všetkého, čo nazývame svet.
Je to ostrov, ktorý si žije vlastným životom. Na jednej strane ho obdivujeme a možno mu aj trochu závidíme, no na druhej strane si úprimne priznáme, že my, ľudia nasiaknutí pohodlím civilizácie by sme tu dlhodobý život zvládli len ťažko.
Začal som možno zvláštne, ale to aj preto, aby som vás nalákal na najbližšie riadky. Úplne najlepšie bude, ak si ešte pred čítaním pozriete, kde leží Svätá Helena. Vtedy vám veľa vecí začne dávať nový zmysel.
Ako sa dostať na ostrov v strede Atlantiku
Ak by ste čítali tých pár cestopisov, ktoré vznikli po roku 2017, možno by ste mali pocit, že sem sa dostane iba ostrieľaný dobrodruh.
Pravda je však jednoduchšia: let nie je extrémny pre cestovateľa, ale pre pilota. Pre nás je to len dlhé a únavné cestovanie z Európy s nádychom neistoty.
Najskôr sa musíte dostať do Johannesburgu v Južnej Afrike. To nie je žiadny problém – je to jedno z najfrekventovanejších letísk kontinentu.
Dôležité je iba to, aby ste mali dostatok času na prestup na finálny let s kódom HLE, teda na letisko Svätá Helena. A práve tu sa začína to zaujímavé.
Len jedna jediná spoločnosť sem totiž lieta pravidelne: Airlink. A nie hocijakým lietadlom. Trasu Johannesburg – Svätá Helena a občas aj ďalej na Ascension zabezpečuje Embraer E190 upravený na dlhé lety nad oceánom a najmä na pristátia v náročných podmienkach.
A tie podmienky sú skutočne mimoriadne. Letisko na Svätej Helene má dráhu dlhú iba 1 950 metrov, čo je na komerčné lietadlá skutočne málo.
To by ešte sám osebe nebol dôvod na paniku, problémom je predovšetkým silný bočný vietor a prudké zmeny smeru, tzv. wind shear.
Práve tento vietor vyradil z hry pôvodne plánované lietadlo Boeing 737–800, ktoré pri testoch nedokázalo udržať stabilitu.
Na toto by som si netrúfla
K tomu pripočítajte fakt, že pristávacia dráha, ktorá stála vyše 200 miliónov libier, je postavená na plošine vo výške približne 300 metrov nad morom a je obklopená útesmi.
Pilot teda nemá priestor na „doplachtenie“ ani na druhú šancu pri nevydarenom priblížení.
A aby toho nebolo málo, na ostrove nie sú zásobníky kerozínu. Lietadlo musí mať dosť paliva na spiatočný let a pilot sa môže v polovici cesty rozhodnúť, že sa radšej vráti do Južnej Afriky, ak sa zhorší počasie.
Aby som si overil tieto informácie, napísal som známej slovenskej pilotke. Jej odpoveď bola stručná a výrečná: „Uf. Na toto by som si so svojimi skúsenosťami netrúfla.“
Krátka dráha, vietor, útesy, rýchle zmeny počasia – to všetko dokopy robí z pristátia na Svätej Helene akrobatický kúsok, do ktorého by sa mnohí piloti radšej nepúšťali.
Lietadlo by mohlo spadnúť z útesu
Miestni vám to radi pripomenú. „Týždeň pred vami muselo lietadlo pristávať dvakrát. Pekne to s ním hádzalo,“ povedal nám taxikár, ktorý inak cez týždeň pracuje ako policajt.
Pre mňa bolo pristávanie krásne, ale zároveň desivé. Po dlhom šesťapolhodinovom lete s medzipristátím v namíbijskom Walvis Bay sa zrazu na pravej strane objavil ostrov s vysokými skalnými útesmi.
Vizuálne to bolo nádherné, priam očarujúce. Z modrej plochy trčali strmé, takmer 600-metrové skaly a medzi nimi sa krčilo malé letisko. Pristávacia plocha viedla z jedného kraja upravenej plochy k druhému.
Ak by lietadlo pristálo o pár desiatok metrov ďalej a nedobrzdilo, jednoducho by spadlo z útesu.
Asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď toto letisko zaradíme medzi najextrémnejšie na svete.
Nie som pilot a nepoznám všetky zákernosti pristávania, ktoré majú zostať pre cestovateľa utajené, ale pre mňa bolo toto pristátie desivejšie než na zamrznutej ploche v Antarktíde.
Hneď ako sa železný vták dotkne betónovej plochy, začne sa silné brzdenie, ktoré cítite omnoho intenzívnejšie než pri bežnom pristátí niekde vo Viedni.
Nemusíte sa však obávať, že je to zlý pocit – len ak už máte niečo nalietané, viete, že toto je skrátka iné.
Foto: Martin Navrátil
Hovorí sa, že len niekoľko pilotov Airlinku má špeciálne povolenie na tieto lety a pristátia.
Pre bežného cestovateľa je to len ďalší let, no pre pilota je to skúška nervov, presnosti a schopnosti rozhodovať sa v zlomku sekundy.
Nie každý pilot Airlinku má povolenie pristávať na Svätej Helene; musí absolvovať špeciálny výcvik, simulácie a opakované testy.
A aj potom má v rukách mimoriadnu autonómiu. Ak sa mu podmienky nepozdávajú – vietor, viditeľnosť, turbulencie –, jednoducho neodletí alebo sa k ostrovu ani nepriblíži.
Cestovateľ si teda musí zvyknúť na jednu vec: ostrov si ho môže „ponechať“ na ďalší týždeň. Alebo na dva. Je to jediná skutočne nepríjemná podmienka.
Keď loď určovala rytmus života
A tu sa dostávame k roku 2017. To bol rok, keď sa na ostrove definitívne otvorilo letisko a prerušila sa tradícia, ktorá fungovala niekoľko desaťročí.
Kým na Svätej Helene postavili letisko, ostrov žil v rytme príchodov a odchodov jedinej lode.
RMS St Helena bola jeho životnou tepnou, posledná poštová loď britského impéria – ikonická Royal Mail Ship, ktorá spájala tento kus skaly so svetom.
Keď sa na obzore objavila jej silueta, vedel o tom celý Jamestown – znamenalo to poštu, potraviny, lieky aj návštevníkov.
Loď priplávala zvyčajne raz za tri týždne, najmä z Kapského Mesta, odkiaľ trvá plavba približne päť dní, a často pokračovala na ostrov Ascension (ďalší ostrov patriaci britskému impériu), vzdialený ďalšie dva dni plavby.
Občas sa tu objavili aj lode z Veľkej Británie, no to bolo skôr výnimočné a typické pre staršie obdobie, keď cesta z Londýna mohla trvať aj dva či tri týždne.
Svätá Helena bola jednoducho jedným z najizolovanejších obývaných miest na planéte.
Všetko sa tu riadilo lodným harmonogramom: keď bola loď na mori, ostrov čakal; keď zakotvila, všetko ožilo.
Až otvorenie letiska prinieslo nové spojenie so svetom a zároveň ukončilo jednu romantickú, ale aj nesmierne obmedzujúcu kapitolu jej dejín.
Autor je cestovateľ a zakladateľ webu Navratil.travel
Čítajte viac Chudoba, špina, dopravný chaos, žiadne pamiatky... Bangladéš musíte navštíviť, hovorí cestovateľ Martin Navrátil. Očarí vás úplne nečakane 
Čítajte viac Francúzi ľutujú, že Louisianu predali USA. Vezmú si ju späť? 
Čítajte viac Tri ostrovy Talianska: Mafiáni s ricottou, plameniaky so smotánkou, gróf a lanovka
