Hora Zugspitze človeka poblázni aj vráti na zem

, 05.03.2018 07:00
Biberwier, Alpy, Zugspitze
Pohľad na Zugspitze, najvyššiu horu Nemecka z rakúskej dedinky Biberwier. Autor: ,

Taliansky básnik Francesco Petrarca bol jedným z prvých ľudí, ktorí chodili do hôr pre radosť. Bolo to v polovici 14. storočia na úsvite renesancie ľudstva. Potom boli hory považované za nebezpečné a horské výstupy za hraničiace s hazardom. Nik sa nešplhal do nehostinných výšok, pokiaľ vyslovene nemusel.

Posledných vari 150 rokov sa však človek začína emancipovať vo vzťahu k horám. Dobýva ich svojimi výstupmi a technickým rozvojom. Hory a doliny sú si navzájom bližšie. Začínajú vytvárať celok. V rakúskych Alpách to vidno najlepšie. Príkladom za všetky je tirolská Zugspitze Arena.

Aby veľhory naplnili očakávania ľudí, musia zostať živé, prirodzené, a zároveň držať krok s dobou, lebo aj turistika sa rýchlo mení. Ľudia už po horskej krajine nevandrujú iba pešky či koňmo, ale presadli na horské bicykle a aj tí fyzicky menej zdatní zdolávajú najvyššie končiare, lebo ich tam dopravia lanovky.

Údolná stanica lanovky, kabínka ktorej pojme...
Údolná stanica lanovky, kabínka ktorej pojme sto pasažierov. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Paraglajding umožnil spoznať hory z vtáčej perspektívy, precítiť ich blízkosť naozaj ako vták letiaci nad nimi. V zime sa Alpy menia na eldorádo lyžiarov – zjazdárov, bežkárov aj všakovakých dobrodruhov, ktorým nestačia ani najnáročnejšie čierne zjazdovky. A tak sa spúšťajú na lyžiach z najstrmších kopcov doslova ozlomkrk. Ľudia ovládli hory na svoj prospech.

Nečudo, že z cestovného ruchu sa stalo jedno najvýnosnejších odvetví rakúskej ekonomiky, ktoré sa postaralo aj o prosperitu alpského poľnohospodárstva. Ba profitujú z neho aj vzdialení vinohradníci z Burgenlandu, ktorých vína sa predávajú v alpských hoteloch a reštauráciách. V alpskej republike hotelieri, farmári, vinohradníci, ovocinári, výrobcovia šnapsu, mäsových a mliečnych špecialít a všakovakých regionálnych pochúťok príkladne kooperujú.

Dnes tvoria farmári s podnikateľmi v cestovnom ruchu neodmysliteľné dvojčatá. Jedno odvetvie nemôže existovať bez druhého. Obe sa rozvíjajú súbežne, lebo sa navzájom podporujú a poskytujú nielen horalom prácu, ktorá im prináša blahobyt, o akom sa predkom prv nesnívalo.

Moderná horská krajina

Ehrwald, Biberwier a Lermoos sú tri horské dediny na tirolsko-bavorskom alebo nemecko-rakúskom pomedzí. Chotáre týchto obcí rámcujú skvelú Zugspitze Arenu, veľkolepé prírodné oddychové centrum a športovisko, ktorá sa rozprestiera v podnoží rovnomenne znejúceho alpského vrcholu.

Z vrcholu Zugspitze vidno za dobrého počasia...
Z vrcholu Zugspitze vidno za dobrého počasia 400 alpských končiarov. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Jedno či v lete, alebo v zime, na jar alebo na jeseň, v každom období roka poskytuje tento kút Tirolska výborné možnosti pre aktívnych aj rekreačných športovcov a, pravdaže, pre všetkých vnímavých pozorovateľov premien prírody.

Zugspitze Arena citlivo zasadená do prírodného prostredia je naozaj univerzálny oddychový priestor. Z roka na rok sa síce čoraz viac zaľudňuje, ale ľudia, ktorí sem prichádzajú z rôznych miest Európy, stále nachádzajú svoj sen o kvitnúcich horských lúkach, kde vyzváňajú nielen belasé zvončeky kvetov, ale aj zvonce pasúcich sa kráv.

A v zime si môžu byť istí dostatkom čoraz vzácnejšieho snehu. Rakúšania vytvorili modernú horskú krajinu, ktorá prosperuje, lebo tu v symbióze žijú rastliny, zvieratá a ľudia, ktorí ju spravujú. Princíp, ktorý si na Slovensku ešte len začíname osvojovať.

Ehrwald je prvá rakúska dedina, v ktorej sa ocitne Nemec či iný turista po prekročení nemecko-rakúskej hranice. Leží vo výške tisíc metrov nad morom vtesnaná medzi skalné masívy hôr Mieminger, Zugspitze, Daniel a Grubigstein.

Vločka.
Pod vrcholom
		Zugspitze.
+11Z vrcholu
		Zugspitze vidno za dobrého
		počasia...

Ľudí sem láka práve Zugspitze, najvyšší alpský končiar Nemecka (2 962 metrov nad morom). Ten však spolovice patrí aj Rakúsku, lebo cez vrchol prechádza štátna hranica. Podobne ako cez Rysy vo Vysokých Tatrách, ktoré považujú za svoje nielen Slováci, ale aj Poliaci.

Magnetickú príťažlivosť hory Zugspitze pochopí človek, až keď dosiahne jej vrchol. Dnes je to ľahké, vedú k nemu lanovky, ale kto si chce preveriť svoje sily, môže sa vydať na šesťhodinovú pešiu túru.

Keď sa pohodlne alebo po vlastných nohách dostane turista na vrchol impozantnej hory, otvorí sa mu panoramatický výhľad na 400 alpských vrcholov, ktoré čnejú do neba buď z územia Nemecka, Rakúska, Talianska, alebo Švajčiarska.

Z takmer trojtisícovej hory Zugspitze má návštevník za dobrého počasia Alpy naozaj ako na dlani. Pre obyvateľov horských dedín, ktorí sa po stáročia pod pätou alpského velikána živili ako drevorubači a roľníci, sa Zugspitze odolávajúca civilizačnému tlaku tretieho tisícročia stala zlatou baňou.

Ľudia nielen z Nemecka či Rakúska, ale z celej Európy sem prichádzajú, aby sa na vrchole priblížili k nebesiam a zažili pocit dobyvateľa, alebo jednoducho vymanili sa aspoň na chvíľu z čoraz väčšieho životného zhonu.

Po svojich či lanovkou

Vrchol Zugspitze dlho odolával túžbam ľudí dotknúť sa jeho snehovej koruny. Len pred necelými dvesto rokmi, presne roku 1820, sa poručíkovi Josefovi Nausovi, rodákovi z tirolského Reutte, podarilo vyšplhať na samú špičku hory.

Pod vrcholom Zugspitze.
Pod vrcholom Zugspitze. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Naus, kvalifikovaný zememerač v službách bavorskej vlády, bol poverený Kráľovským bavorským topografickým úradom v Mníchove zamerať okres Werdenfels a zaznamenať všetky merania do Atlasu Bavorska.

Aj po rokoch je zaujímavé čítať denník Josefa Nausa. Na konci leta, 26. augusta roku 1820, si do zápisníka napísal tieto poznámky: „Postúpil som cez údolie Rýna do Angeru sprevádzaný kapitánom Jetzerom a poručíkom Anlitscheckom. Strávili sme noc v Hintern Hut (Zadnej chate), ale napadlo nás more bĺch, kvôli ktorým som bol nútený stráviť pol noci pri ohni, hľadať a zabíjať tie beštie. Napokon som vyšiel z chaty a zvyšok noci som strávil vonku, chrániac sa pred dažďom dáždnikom.“

Nasledujúci deň podnikol Nausov tím rozhodujúci útok na Zugspitze. „O štvrtej ráno sme opustili tú prekliatu zablšenú chatu, prekročili sme Blut a cez Schneefernerský ľadovec smerovali poza Zugspitze k hranici. Vyskúšali sme vyjsť na Zugspitze, ale neuspeli sme. Skúsili sme to ešte raz a napokon po nadľudskom úsilí a niekoľkých momentoch strachu o život sme boli úspešní. O 11.30, po vyše hodine lezenia môj sluha Meier, sprievodca Johannes Georg Tauschl z Partenkirchenu a ja sme dosiahli najvyšší vrchol povestnej Zugspitze, na ktorý sa až do toho dňa nik nevyšplhal. Nedostatok času a materiálu nás odradili od stavania tradičnej pyramídy z kameňov. Iba malá červená vreckovka priviazaná k vychádzkovej palici slúžila ako dôkaz, že sme tam boli. O päť minút neskôr nás "pozdravila“ búrka, lejavica, ktorá sa vzápätí premenila na snehovú metelicu, a v týchto podmienkach sme museli zostúpiť dolu."

Blšie dobrodružstvo zostane zrejme primátom prvolezca poručíka Josefa Nausa a horolezcov z 19. storočia, väčšina súčasníkov sa dostane na vrchol hory pohodlne lanovkou. Tú prvú otvorili Rakúšania v lete roku 1926. Vtedajší cestovný čas lanovky bol od 16 do 18 minút s kapacitou 19 pasažierov.

Hora v službách človeka

Až do roku 1964 bolo možné dosiahnuť vrchol Zugspitze iba z rakúskej strany po dosť riskantnom horskom chodníčku vedúcom z vrcholovej stanice pozdĺž hrebeňa hory. V polovici mája roku 1964 po niekoľkých rokoch plánovania a výstavby v ľadovo chladnej nadmorskej výške začala fungovať lanovka s vrcholovou stanicou v nadmorskej výške 2 805 metrov nad morom.

Alpy
Alpy Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Dnes je všetko rýchlejšie a pohodlnejšie ako v 20. storočí. Moderná lanovka štartujúca v údolnej stanice povyše Ehrwaldu pojme do kabínky neuveriteľných sto cestujúcich a vyvezie ľudí rovno na vrchol Zugspitze. Kabína upaľuje nahor rýchlosťou víchrice – čo sekunda, to desať metrov a vzdialenosť 3,6 kilometra prekoná za neuveriteľných sedem minút.

Chvalabohu, že je to tak rýchlo, lebo v zime sa v kabíne tiesnia lyžiari s kompletným výstrojom. Len čo lanovka zastaví, ľudia sa z nej vyhrnú. Lyžiari smerujú k dlhočiznej zjazdovke a obyčajní turisti sú v prvom momente trochu zaskočení. Nielen výhľadmi, ale tým, že na vrchole nachádzajú nemeckú meteorologickú stanicu, vysielače všetkých možných typov a obrovský žeriav, ktorý pomáha stále čosi dostavovať a prestavovať.

Zugspitze už nie je panenskou horou, ktorú dobyl odhodlaný poručík Josef Naus, ale horou v službách moderného človeka. Je tu skvelá reštaurácia s vlastnou poštou, odkiaľ neodoláte poslať priateľom pohľadnicu kvôli unikátnej pečiatke z alpského končiara.

Neprekonateľná príroda

Podchvíľou pripomína plošina hory s fotografujúcimi sa turistami korzo v mondénnom Garmisch-Partenkirchene. Tam dolu v slávnom olympijskom mestečku rozmaznávajú svojich hostí obchodmi, reštauráciami, hotelmi.

Vločka.
Vločka. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Vrchol Zugspitze má pre každého na výber, čo sa mu zachce. Niektorí sa rozbehnú k soche yetiho, iní sa fotografujú s drevenými kamzíkom, deti strčia tvár do otvoru papierovej figuríny krojovaného tirolského či bavorského horala. Ale všetci užasnú, keď ich oči namiesto týchto pletiek zaujmú výhľady do krajiny.

V tej chvíli niektorí sklopia zrak, že všetko ostatné je vlastne nič, pred nimi sú majestátne vrcholy, údolia s horskými plesami a krajina, ktorú sa už niekoľko tisíc rokov pokúša podmaniť si človek.

Keby sa poručík Josef Naus po 200 rokoch od svojho prvovýstupu dostal dnes na vrchol, zrejme by si neveriacky pretrel oči, čo všetko po ňom nasledujúce generácie dokázali vybudovať. Je to vôbec možné? Je, ale čoraz viac ľudí si práve na vrchole Zugspitze položí otázku: Kam až mienime zájsť?

Ľudia už prišli na mnohé tajomstvá sveta. Do detailu rozpitvali aj malú snehovú vločku, vo svojej podstate malý snehový kryštál. Miliardami snehových kryštálov sú v zime pokryté celé Alpy. Fotografie Norberta Spana, ktoré vystavuje múzeum na vrchole hory Zugspitze, zobrazujú snehové vločky fascinujúcich tvarov.

Podobu jednotlivých snehových kryštálov ovplyvnila teplota ovzdušia, obsah vodnej pary v mraku, sila vetra. V sklenej pyramíde sa vznášajú rôzne tvary virtuálnych snehových kryštálov. Dobrých pár storočí nedali spávať najlepším hlavám tohto sveta. Počnúc francúzskym matematikom a filozofom René Descartesom, pokračujúc pražským hvezdárom Johannesom Kepplerom či anglickým učencom Robertom Hookom.

Bol to Descartes, ktorý skúmajúc vločku odhalil podstatu veci: „Ani človek by niečo také presné nevedel vytvoriť.“

Keď si človek pod jednou z fotografií prečíta tento odkaz slávneho Francúza, uvedomí si, že akokoľvek je Zugspitze uspôsobená potrebám moderného človeka, je predovšetkým dielom prírody. Ako tá obyčajná snehová vločka, ktorá je jej krásnou ozdobou.

Rovnováha krásy a prežitia

Rakúšania a Nemci sú jedni z najlepších hospodárov krajiny, ktorú si ich predkovia osvojili. Klobúk dolu pred tým, čo vybudovali, ale keď lanovka klesá do údolia, pozorný turista si všimne, ako sa lúky zahusťujú penziónmi.

Alpy
Alpy Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Všetci chcú byť bližšie k prírode. Ešte stále je v nej prekvapujúco dosť miesta, stavia sa maximálne ohľaduplne, z pohľadu občana Slovenska priam príkladne, ale zdá sa, že aj tu prichádzajú k hranici, za ktorú sa nedá. Vrchol Zugspitze navštívi každoročne 500-tisíc ľudí. Koľkých zvedavých ľudí ešte hora unesie?

To, čo dnes hľadáme, je balans medzi maximálnym výkonom a zdravým spôsobom života. Rakúšania a Nemci ukazujú, ako možno krajinu a všetky aktivity v nej vybalansovať a ako jedni z prvých prichádzajú na to, že to kľúčové, čo potrebujeme nájsť v živote, je zmysel pre správnu mieru.

Výlet na Zugspitze je zážitkom na celý život. Keď sa človek díva na horu zo zasneženej lúky, myslí si, že z jej vrcholu sa dotkne hviezd. A keď sa pohodlne dostane na vrchol, zistí, že hviezdy sú veľmi, veľmi vysoko. Na vrchole hory opäť stojíme pevne na zemi. Aj za toto poznanie stojí výlet na Zugspitze.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zugspitze #Rakúsko #Alpy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk