„Skulptúry zo snehu a ľadu som vytváral od šestnástich rokov v lyžiarskom stredisku v Novom Mexiku, odkiaľ pochádzam. Tam ma napadlo, že by bolo pekné vyrobiť husle,“ hovorí päťdesiatdeväťročný umelec.
„Počul som zvuk vychádzajúci zvnútra, bolo to fascinujúce. Pomyslel som si, že keď ešte viac napnem struny, bude zvuk silnejší. Všetko sa ale roztrieštilo, bola to rana,“ rozpráva. A to bol začiatok ľadového orchestra, dodáva s úsmevom uprostred svojich nástrojov uložených v iglu. Všetky sú z ľadu.
V lyžiarskom stredisku Passo Paradiso vo výške 2600 metrov nad morom na severe Talianska husle a violy ešte niekedy explodujú, ale už nie tak často. Keď sa to stane, „viete, že ste sa dostali na samotný okraj ľadovej hudby“, vysvetľuje Tim Linhart.
Z ľadu už vytvoril husle, violu, xylofón, kontrabas, mandolínu, violončelo a rolandophone, bicí nástroj, ktorý sám vynašiel.
Keď vytvorí formu predných a zadných častí, vytvaruje Tim Linhart s pomocou zmesi vody a snehu nástroj okolo podpery, ktorá nie je z ľadu a na ktorej spočívajú struny.
Výroba mandolíny z ľadu trvá päť až šesť dní, väčšie nástroje si vyžadujú mesiace práce. „Je to skvelý materiál, pretože ho môžete mať, koľko chcete, a navyše je zadarmo,“ uvádza umelec, pre ktorého je jedinou nevýhodou to, že sa ľad topí.
Z dôvodu svojej váhy sú mnohé nástroje pri hre zavesené na oceľových lanách pripevnených na strope iglu.
„Sú tiež neuveriteľne krehké, a keď ich vyrábate, je tu stále riziko, že sa roztrieštia na tisíc kúskov,“ priznáva violončelista ľadového orchestra Nicola Segatti, ktorý pomáhal pri výrobe svojho nástroja.
„Intenzita hudby ľadových nástrojov ale vyvoláva v publiku silné emócie,“ vysvetľuje s nadšením violončelista.
Keď do iglu, kde sa zmestí 200 ľudí, vojdú poslucháči, teplota sa pohybuje okolo mínus 12 stupňov Celzia. Potom však stúpa, nástroje sa zahrievajú a hudobníci ich musí stále ladiť.
Meniaca sa teplota je však zároveň požehnaním. „Ľad je veľmi citlivý na okolité prostredie. Keď sú nástroje nové, majú bizarný, kovový zvuk, ale čím dlhšie na ne hráte, tým je zvuk lepší,“ hovorí Linhart.
„Po dvoch hodinách je zvuk dvakrát príjemnejší, jemnejší, pretože ľad lepšie reaguje na vibrácie,“ dodáva.
Linhart má za manželku Švédku a je otcom jedného chlapca. Leto trávi s rodinou na severe Švédska, kde sa stará o svoju záhradu a venuje sa sochárstvu (bez ľadu), zatiaľ čo tisíce ľadových nástrojov trpezlivo čakajú na budúcu zimu v mrazničke.
„Keď sú opotrebované a staré, rozbijem ich kladivom alebo ich nechám roztopiť na slnku,“ uvádza Linhart. Vlani podnikol cestu na Sicíliu a hodil tu violončelo do mora ako obeť bohu Stredozemného mora.
Teraz učí aj iných umeniu vyrábať tieto nástroje a buduje ľadovú koncertnú sálu. „Potom by som sa mohol pustiť do nových vecí v sochárstve aj v oblasti ľadovej hudby,“ uisťuje.