Ach, tie hory! A tie hrady! Davos milujú aj Gates, Stone, Trump či Vox

Do švajčiarskeho alpského strediska Davos pravidelne lietajú celebrity ako Bill Gates, Sharon Stone, americký prezident Donald Trump či spevák skupiny U2 Bono Vox.

12.09.2019 07:00
davos, švajčiarsko Foto: ,
Výhľad na Davoské jazero. Voda v ňom má 20 stupňov, ale je skvelé na plachtenie a surfovanie.
debata

Pravidelne sa tu koná Svetové ekonomické fórum. Nemusíte však byť celebritou ani ekonómom, aby ste sa do niekdajšej poľnohospodárskej osady zamilovali.

Z Davosu možno vyraziť na desiatky túr rôznej náročnosti so skvelými výhľadmi na Alpy, vybrať sa do alpskej botanickej záhrady alebo na súkromný hrad Tarasp.

Davosania majú o svojom mestečku milú slovnú hračku: Da wo's schön ist: Tu, kde je krásne. Každý, kto sem príde, im dá za pravdu.

Sláva bývalej osady stúpla v 19. storočí, keď známy švajčiarsky lekár Alexander Spengler objavil priaznivý vplyv tunajšej klímy na tuberkulózu. Svoje vedecké závery zverejnil v roku 1853 a o pätnásť rokov neskôr sa pričinil o to, že v Davose vyrástla prvá budova kúpeľov.

Dnešný Davos má na dĺžku štyri kilometre a historické centrum mesta sa rozkladá medzi okrajovými štvrťami Davos-Dorf a Davos-Platz. Mestečko má renesančnú radnicu, Kostol sv. Johanna aj múzeum expresionistického maliara E. L. Kirchnera, ale turisti sem necestujú kvôli architektúre či kultúre.

Davos je najmä vysokohorské stredisko, kde sa v zime lyžuje v šiestich lyžiarskych areáloch s 307 km zjazdoviek a 62 lanovkami a vlekmi, a v lete tu na návštevníkov čaká 450 km značených trás.

Čarovný vrch nad Davosom

Na svoje si prídu aj neveľmi zdatní turisti, pretože z Davosu sa na okolité kopce pohodlne vyvezú niektorou z lanoviek.

Hrad Castello di Sasso Corbaro je najmladšou... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Švajčiarsko, hrad, Davos Hrad Castello di Sasso Corbaro je najmladšou fortifikačnou stavbou v Bellinzone – vznikol v roku 1479.

Priamo nad Davosom vo výške 1 861 metrov nad morom leží Schatzalp, známy aj ako Zauberberg, čiže Čarovný vrch z románu Thomasa Manna.

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru román napísal v roku 1924, no Čarovný vrch očarúva milovníkov literatúry a hôr dodnes.

Po vrchu Schatzalp sa dá len tak prechádzať, presvišťať po letnej bobovej dráhe dlhej pol kilometra – toto sa obzvlášť páči japonským turistom, a hoci miestni odporúčajú skombinovať bobovú dráhu s turistikou, Japoncov pri horských chatách na vrchole veľa nestretnete.

Radšej sa fotia pri kĺzaní a potom sa na boboch pohodlne dajú vyviezť hore výťahom.

Športovejšie typy sa nezľaknú prudkého stúpania do kopca a vyrazia na túry, napríklad na priesmyk s ľubozvučným názvom Strela.

Ako strela sme tam síce neboli, niekoľkokrát sme si užívali výhľady a fotili si kravičky, ktoré zvonili svojimi zvoncami na krku doďaleka, ale túru na Strelapass môžeme len odporúčať.

Popri chodníčku všade rastú nádherné alpské kvietky, čo nás navnadilo cestou naspäť navštíviť aj Alpinum – alpskú botanickú záhradu.

Rastie v nej vraj desaťtisíc rastlín, dvetisíc druhov z najrôznejších častí sveta – nielen zo Švajčiarska, ale aj z Pyrenejí, Nového Zélandu či Nepálu.

Nové Alpinum, čiže botanická záhrada na... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Švajčiarsko, Alpy, botanická záhrada, kvet Nové Alpinum, čiže botanická záhrada na Schatzalpe. Kvety, čo na Slovensku kvitnú na jar, vás tu potešia v lete.

Navyše tu je Záhradka liečivých rastlín Alfreda Vogela. Najviac kvetov kvitne medzi júnom a septembrom, no Alpinum je otvorené až do konca októbra.

Prvú botanickú záhradu na Schatzalpe založili ešte v roku 1907 a volala sa Alpineum. Schatzalp bol vtedy luxusným pokrokovým sanatóriom pre chorých na tuberkulózu a komusi napadlo spríjemniť dlhé liečebné pobyty aj menej mobilným pacientom tým, že sa budú môcť tešiť z krás alpskej flóry v blízkosti liečebne.

Éra sanatórií sa v 50. rokoch skončila, Alpineum zdivočelo a sanatórium sa zmenilo na prvotriedny hotel, ktorý naveky preslávil práve román Thomasa Manna.

Dobré aj zlé lavíny

V roku 1968 na neďaleké údolie Guggerbachtal spadla lavína a spôsobila veľké škody. Po ich odstránení sa údolie zmenilo na novú botanickú záhradu – dnešné Alpinum.

V blízkosti potoka Guggerbach viedli štrkom vysypané cestičky smerom hore k vodopádu a popri nich vznikli menšie i väčšie kvetinové záhony.

Vtedajší majitelia, rodina Millerovcov a ich švagor, vidiecky doktor a amatérsky botanik doktor Lichtenhan zo Schaffhausenu, už dávnejšie diskutovali o novej botanickej záhrade a o mieste, kde by mohla byť. Lavína im vnukla nápad – tu bude nové Alpinum.

Prizvali ešte záhradníkov Maxa a Hansa Freiovcov, ktorí sa špecializovali na alpské rastliny, a v roku 1972 otvorili Alpineum v údolí Guggerbachtal.

Neskôr k nemu pribudlo viacero malých záhrad. Patrí sem aj pozemok za secesným hotelom, obnovené Staré Alpinum, lesný park a „námestíčko“ Thomas-Mann-Platz, ku ktorému prilieha prudko do svahu stúpajúce Nové Alpinum.

Hrad Castello di Sasso Corbaro je najmladšou...
V hrade Montebello sídli historické múzeum.
+10Castelgrande je najväčší z  troch hradov v...

Po túre k priesmyku Strela a jazierku Strela sme Alpinum šťastne našli aj my. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zbadali svah s trsmi nádherných alpských trvaliek – modrých zvončekov, belostných enciánov, ružových srdcoviek aj žltých kamzičníkov, ktoré u nás kvitli ešte na jar – svah vyzeral, akoby ho zavalila lavína. Mnohé rastliny sa predierali cez diery v čiernej fólii.

Čoskoro sme však našli tabuľu s vysvetlením – polstoročie po prvej lavíne, ktorá umožnila vznik Alpina, sa údolím Guggerbachtal vlani v zime prehnali lavíny rovno dve.

Alpinum však malo šťastie v nešťastí, pretože stredná časť záhrady ostala ušetrená. Žiaľ, mnohé stromy padli lavínam za obeť.

Odstránenie škôd si vyžiadalo 130 letov helikoptérou a po úprave hlavných cestičiek sa Alpinum znovu otvorilo návštevníkom. Tí už zasa v záhrade obdivujú modro kvitnúce bodliaky, biele veternice, fialové kosatce aj alpské zvončeky, žlté záružlia, fialové astry aj biele margarétky.

A pozorný turista natrafí aj na rastlinku s tabuľkou Kalk-Glocken-Enzian, zvončekový plesnivec, ktorý rastie v Malých Karpatoch a Malej Tatre. No aha, tak predsa je aj Slovensko malé Švajčiarsko?

Z Alpina sa vraciame k secesnému hotelu Schatzalp, z jeho panoramatickej reštaurácie, ktorá je chýrna pre svoje fondue špeciality, majú hostia skvelý výhľad na Davos. Ešte lepší výhľad je z terasy horskej reštaurácie Strelaalp vo výške 1 921 metrov.

Kde sa vyhrievajú svište

Na druhý deň sa z Davosu vyvezieme lanovkou Parsennbahn do výšky 2 665 metrov. Ešte o kúsok vyššie sa vo výške 2 693 metrov vypína Weissfluhjoch a celkom na vrchole vo výške 2 844 metrov Weissfluhgipfel. Na Weisfluhjochu stojí stará budova Inštitútu pre výskum snehu a lavín.

Prvé laboratórium na výskum premien snehu a tvorbu lavín na Weissfluhjochu vzniklo už v roku 1936, od roku 1944 tu začali fungovať prvé studené laboratóriá a od roku 1945 prešla zodpovednosť za lavínové varovania zo švajčiarskej armády práve na Inštitút pre výskum snehu a lavín.

V hrade Montebello sídli historické múzeum. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Švajčiarsko, hrad V hrade Montebello sídli historické múzeum.

V lavínovej zime 1968 bol región Davos zavalený obrovským množstvom snehu. Inštitút zostal až na tri týždne izolovaný.

V roku 1996 sa hlavné sídlo Inštitútu presťahovalo dolu do Davos Dorfu a hoci budova na Weissfluhjochu je stále k dispozícii na výskum, takmer sa nepoužíva. Údajne ju Švajčiari ponúkajú na predaj.

Okolie pripomína mesačnú krajinu Islandu, teplota klesne asi na desať stupňov, no strmým zostupom k strednej stanici lanovky sa rýchlo zohrejeme a už o chvíľu si pri jazierku Parsensee rozopíname bundy.

Rodinka s troma malými deťmi na nás máva: poďte sem. Ukazujú, že na kameni kúsok nižšie sa vyhrieva svišť. Ozaj! Skúšame ho odfotiť, no svišť je pred naším slabým objektívom v bezpečí.

Zasa míňame stáda kráv cinkajúcich svojimi zvoncami, až sa dostaneme k odbočke na panoramatickú cestu. Stredná stanica lanovky je na dosah, ak by sme nastúpili, o 15 minút sme dolu v Davose.

Našťastie sme odolali vidine pohodlia a vybrali sa na panoramatickú cestu, odkiaľ sa otvoria neuveriteľné výhľady na tyrkysovo žiarivé Davoské jazero dolu pod nami.

Teplota v ňom dosahuje vraj len dvadsať stupňov, no poskytuje skvelé podmienky na plachtenie či surfovanie.

Zostup k jazeru je mimoriadne prudký, zaberie nám dobrú pol druha hodinu, a to sa medzi kameňmi občas stretávame s odvážnymi horskými cyklistami.

Dolu pri jazere mám pocit, že už nezvládnem ani krok. Zajtra to chce oddychový program! A tak sa vyberieme asi o 30 km ďalej do údolia rieky Inn na hrad Tarasp z 11. storočia.

Hrad za osem miliónov frankov

Tarasp získali v roku 1239 tirolskí grófi, ktorí si ho prestavali do dnešnej podoby. Až do 16. storočia hrad plnil významnú strategickú úlohu v boji o moc nad tunajším regiónom.

Hrad Tarasp kúpil v roku 2016 švajčiarsky... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Švajčiarsko, hrad Hrad Tarasp kúpil v roku 2016 švajčiarsky výtvarník Not Vital.

Postupne však jeho význam klesal a začal pustnúť. V roku 1829 ho za 500 frankov odkúpil od štátu istý súkromník z 8 km vzdialeného mestečka Scuol.

V roku 1900 sa hrad predával znovu, tentoraz zaň drážďanský priemyselník Karl August Lingner, známy výrobca ústnej vody Odol, zaplatil 20 000 frankov. Lingner na hrad kúpil obrí organ s tritisíc píšťalami, ktoré boli v 90. rokoch kompletne renovované.

A pred troma rokmi hrad zmenil majiteľa opäť – švajčiarsky výtvarník s umeleckým menom Not Vital zaň dal 7,9 milióna frankov a rozhodol sa sprístupniť ho verejnosti.

Sochár a maliar v jednom sa z hradu rozhodol urobiť kultúrne centrum – vystavuje tu nielen svoje striebristé sochy, ale aj diela najrôznejších umelcov od Paula Kleea až po kresby Picassa či farebné kravy od Andyho Warhola.

Pod hradom si dokonca postavil betónovú rozhľadňu na pozorovanie západov slnka – ďalšie veže má v Indonézii, Brazílii a v africkom Nigeri, ale len tú švajčiarsku mu úrady kvôli bezpečnosti zakázali využívať.

Hrad bolo treba kompletne zrekonštruovať, a tak sa z veže dá dostať dolu supermoderným výťahom. A zasa tie výhľady z hradu na údolie Engandin!

Bellissima Bellinzona

Ďalšie hrady so skvelými výhľadmi, a hneď tri, možno objaviť v meste Bellinzona. To už sme sa z východného Švajčiarska presunuli do kantónu Ticino.

Bellinzona je vraj najtalianskejším mestom Švajčiarska a v bedekroch ju nájdeme medzi top 10 miestami Švajčiarska.

Castelgrande je najväčší z  troch hradov v... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Švajčiarsko, hrad Castelgrande je najväčší z troch hradov v Bellinzone. Dominuje mu Čierna a Biela veža.

Mesto s 18 000 obyvateľmi ťažilo zo svojej strategickej polohy už od antiky. Rimania postavili základy opevneného mesta na vyvýšenej plošine nad širokým údolím rieky Ticino. Cesta cez Alpy z juhu viedla práve cez Bellinzonu.

V roku 1242 kúpil tunajšie pozemky milánsky vojvoda a dal tu vystavať mohutný hrad Castelgrande. O niečo mladší je východne položený hrad Castello di Montebello a v 80. rokoch 15. storočia pribudol ešte tretí hrad Castello di Sasso Corbaro. Na čas sa tak Bellinzona stala najopevnenejším mestom Švajčiarska!

Švajčiari mesto ovládli až v roku 1503 a na tri storočia z neho vytvorili najjužnejšiu baštu svojej konfederácie.

V roku 1803 sa skončila talianska nadvláda nad Ticinom, ktoré sa pripojilo ku Švajčiarsku. Bellinzona a neďaleké mestá Locarno a Lugano sa potom striedali ako hlavné mestá provincie až do roku 1878, keď bola raz a navždy vymenovaná za hlavné mesto Bellinzona.

Tri bellinzonské hrady sú od roku 2000 zaradené na zoznam svetového dedičstva UNESCO a všetky tri sa dajú navštíviť aj za jeden deň.

Výťah však premáva len na ten najnižšie položený – Castelgrande. V alpskej krajine však treba s výstupmi počítať. Každý výstup je odmenený rozprávkovým výhľadom. Ale poviem vám, vyštverať sa vo vyše tridsiatich stupňoch na Sasso Corbaro, bola riadna „makačka“!

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Švajčiarsko #Davos