Britský horolezec Matthew Dieumegard-Thornton, ktorý v roku 2012 vo veku iba 22 rokov vystúpil na Mount Everest (8 849 metrov nad morom), však túto predstavu rázne vyvracia.
V rozhovore pre Red Bull otvorene opisuje, že vrchol „strechy sveta“ nepôsobí ako majestátne finále, ale skôr ako scéna z hororového filmu.
„Myslel som si, že ak by sa tam mal niekto nešťastne rozlúčiť so životom, bolo by to pokojné – jednoducho by ste sa stratili v nedostatku kyslíka. Ale realita? Vrchol Everestu je veterný, nepriateľský a extrémne nepríjemný. Vôbec to nie je pekné miesto,“ hovorí Dieumegard-Thornton.
„Zóna smrti“ a zvuk ako z hororu
Výstup na Everest trvá v priemere päť až šesť týždňov. Slúži to na aklimatizáciu tela na riedky vzduch, no nič vás nepripraví na tzv. Death Zone – oblasť vo výške nad 8 000 metrov, kde je kyslíka tak málo, že človek upadá do stavu podobného opitosti.
„Vzduch je taký riedky, že spôsobuje delírium. Stúpať v takých podmienkach je ako pohybovať sa v sne – lenže veľmi nebezpečnom.“
Vrchol je navyše lemovaný tichými mementami – telami horolezcov, ktorí sa už nikdy nevrátili. Na ceste sa prechádza po rebríkoch ponad trhliny, a keď konečne dosiahnete cieľ, nedostaví sa eufória.
„To, čo si pamätám najviac, je vedomie, ako ďaleko som od pomoci. Tam hore vám už nikto nepomôže,“ dodáva Matthew.
A potom je tu vietor – silný, prenikavý a neustály.
„Ten zvuk – to je čisté napätie. Jediné, čo mi to pripomínalo, bol soundtrack z hororu. Bolo to desivé.“
Zabudol na fotografie. Myslel len na prežitie
Počas výstupu došlo aj k tomu, že Dieumegard-Thornton úplne zabudol na fotenie pre sponzorov, čo je u horolezcov zriedkavé. Dôvod? Hypoxia – extrémne nízka hladina kyslíka v tele.
„V tej chvíli mi bolo všetko jedno – okrem môjho vlastného života. Ale v takej surovej konfrontácii s prírodou je úplne v poriadku myslieť len na seba.“


