Španielska Andalúzia má príchuť slnka, olivových hájov a dramatických príbehov. No máloktoré miesto v sebe spája toľko krásy a desivej minulosti ako Caminito del Rey – Kráľovská cestička, vytesaná do strmých stien kaňonu Desfiladero de los Gaitanes neďaleko Malagy.
Kedysi bola známa ako „najnebezpečnejší chodník sveta,“ dnes je z nej vďaka nákladnej rekonštrukcii vyhľadávaná, no stále dychberúca turistická atrakcia.
Slnečné divadlo a ironický sprievodca
Navštívili sme ju v novembri, no jasná, slnečná obloha a teplý vzduch len podčiarkovali monumentálnosť miesta.
Organizácia je prísna; na každú skupinu, ktorá vstupuje na zhruba 5-kilometrovú trasu, čaká sprievodca. Nás sa ujal starší, potetovaný chlapík s iskrou v oku a skvelým zmyslom pre humor. Jeho veselý tón pomáhal rozptýliť (najmä môj) strach, a on si s obľubou uťahoval z medzinárodného zloženia našej skupiny. Teda najmä z Francúzov a Talianov.
Foto: Pravda
Hneď na začiatku nám do rúk vtlačili povinné ochranné prilby. Keď som si v jednej chvíli tú svoju zložil kvôli „perfektnej fotke,“ okamžite ma uzemnili: „Daj si to na hlavu! Život je viac ako pekná fotka.“ Myslel som si, že prilbu máme kvôli pádu. Omyl. Lietajú tam kamene. A supy.
Kráľovskí dravci
Strmé, kolmé steny kaňonu Gaitanejo a El Chorro sú ideálnym prostredím pre vtáčích obrov. Počas prechádzky sme videli ticho krúžiť nad nami majestátne supy belohlavé. Svoje hniezda si zakladajú v nedostupných skalných rímsach, čím vytvárajú jedno z najdôležitejších hniezdnych teritórií pre tento druh v južnom Španielsku. Sú to skutoční obri oblohy s rozpätím krídel, ktoré môže presiahnuť 2,8 metra. Okrem supov ponúka dlhá prechádzka (ktorá sa kvôli hustej premávke turistov natiahla až na tri hodiny) aj možnosť spozorovať plaché srnky a na vrcholoch skál siluety kozorožcov španielskych.
Zrod a pád „Chodníka smrti“
Pôvodný chodník bol dokončený na začiatku 20. storočia (v roku 1905) ako nevyhnutná spojnica pre robotníkov pracujúcich na hydroelektrárňach. Svoj slávny názov, Caminito del Rey, získal v roku 1921, keď ho navštívil a prešiel španielsky kráľ Alfonso XIII. pri slávnostnom otvorení blízkej priehrady (Embalse del Conde de Guadalhorce). Miestni ho údajne vyprovokovali k stávke – že si netrúfne prejsť celú trasu. Kráľ stávku prijal a cestu absolvoval, čím si zabezpečil úctu a cestičke prívlastok „Kráľovský“. Ale či to tak bolo?
V priebehu desaťročí chodník chátral. Betónové dosky sa drolili, zábradlia zmizli a z nevyhnutnej cesty sa stala „Cesta smrti“ – adrenalínová výzva, ktorá si na prelome tisícročí vyžiadala viacero obetí. Hovorí sa, že steny kaňonu sú posiate nielen otvormi pre nosníky, ale aj dušami robotníkov a dobrodruhov, ktorých šepot je počuť vo vetre, preháňajúcom sa cez diery v starých, betónových pozostatkoch chodníka pod novou lávkou.
Je paradoxné, že zatiaľ čo chodník bol roky opustený, celý hydroelektrický komplex, pre ktorý ho postavili, funguje dodnes. Priehrady a elektrárne v okolí El Chorro naďalej produkujú energiu, ktorá zásobuje provinciu Malaga.
Legenda o jedovatom memente
Caminito bolo taktiež v minulosti lemované zradným oleandrom. Hoci sa táto prudko jedovatá rastlina priamo nespája s kaňonom, legenda, ktorú nám svojsky, uťahujúc si z Francúzov, hovoril sprievodca, sa prenáša až do napoleonských vojen, kedy si vojaci nevedomky otrávili mäso grilované na oleandrových konároch.
Foto: Marian Niton, Pravda
Nový život za 9 miliónov eur
Po smrteľných nehodách sa v roku 2001 rozhodovalo: buď chodník zbúrať, alebo rekonštruovať. Zvíťazila obnova. Rozsiahla rekonštrukcia, ktorá stála takmer 9 miliónov eur, trvala približne rok a vyvrcholila slávnostným otvorením 28. marca 2015.
Cieľom nebolo opraviť to staré, ale postaviť nový, bezpečný a moderný chodník zavesený vedľa toho pôvodného. Väčšinu materiálu – drevené dosky, oceľové nosníky a pletivo – museli do rokliny dopraviť výlučne helikoptérami, čo si vyžiadalo tisíce letov. Samotný chodník, to už bola ručná práca. Robotníci, často skúsení horolezci, museli v nebezpečných výškach vŕtať do strmých skalných stien, aby upevnili oceľové kotvy a tiahla, ktoré zaručujú odolnosť konštrukcie.
Nová cesta je zámerne zavesená niekoľko desiatok centimetrov nad starým, zničeným chodníkom. Vďaka tomu si návštevníci môžu na vlastné oči uvedomiť, aká nebezpečná bola pôvodná trasa.
Adrenalín a záverečná skúška
Hoci je dnešná trasa absolútne bezpečná, pocit strachu z výšky desiatok metrov na mne videl každý. Pohľady dole (no nepozri sa, keď sa bojíš), kde bolo vidno kaňon a hlbokú priepasť, mi rozklepali kolená, najmä na miestach, kde podomnou bolo absolútne – prázdno.
Foto: Pravda, Marian Niton
Najväčšiu úzkosť som pocítil v poslednej časti. Krátko predtým sprievodca s úsmevom poznamenal, že „No way back!” – niet cesty späť. A mne prešlo hlavou: „No zbohom.“
Posledný úsek, kde pod nami neboli vidieť žiadne staré betónové zvyšky, len stometrová prázdnota, sa začal ikonickým visutým mostom (Puente Colgante). Zámerne je navrhnutý tak, aby simuloval časť adrenalínového zážitku. Čím väčší vietor, tým viac sa kýve. Prejsť cez neho bola definitívna skúška odvahy. Aj tak som na milisekundu zastal. Fotka musí byť.
Opúšťal som Caminito s pocitom úľavy a hlbokého rešpektu. Je to miesto s temným, no fascinujúcim príbehom o ľudskej vynaliezavosti, chybách a obnove, ktoré už nie je Cestou smrti, ale kráľovskou cestou.
K vlastnej odvahe.
