Víno je naozaj dobre čitateľné v dejinách aj prítomnosti Slovenska, čo najlepšie dokumentuje Bratislava – nespochybniteľné a kedysi najväčšie vinohradnícke mesto krajiny. Víno sa jej dejinami vinie ako nápoj prinášajúci hospodársky rozvoj, prosperitu a novú kultúru spoločnosti.
Bratislava vyrástla na víne podobne ako iné veľké a slávne európske mestá – povedzme Bordeaux. Mnohé z jej dávnych, ale aj celkom nedávnych vinárskych príbehov sú takmer zabudnuté, ale nanovo ožívajú.
Už len letmý pohľad na úbočia Bratislavy, ktoré sú v srdci mesta nemilosrdne atakované výstavbou víl, no chvalabohu ešte stále porastené viničom, poskytuje podobne ako prechádzka starým centrom dostatok dôkazov o tom, že Bratislava žila a žije vínom.
Vinič rástol v centre mesta
Vínna stopa mesta sa vynára v staroveku. Zanechali ju v okolí mesta Kelti, po nich Rimania, neskôr Slovania. Až s nemeckou kolonizáciou Slovenska z prelomu 13. a 14. storočia sa však rozvíja výroba vína, ktorá na seba sústreďuje pozornosť panovníkov a prináša mestu prosperitu. Stredoveká Bratislava bola mestom vína a vinohradníkov. Víno malo skvelú povesť a kupovali ho kráľovské dvory. Na kráľovskej svadbe uhorského a poľského kráľa Ľudovíta¤I. z Anjou sa podávalo víno z Bratislavy. Platilo sa zaň zlatom. Nečudo, že vinohrady obsadzovali jeden malokarpatský vŕšok za druhým.
Začiatkom 15. storočia žilo v Bratislave už 474 vinohradníckych rodín, ktoré obrábali vinice na ploche 2¤500 hektárov. Zmieňuje sa o tom historik Pavel Dvořák v Druhej knihe o Bratislave. A ďalší bádateľ Pavel Filkorn, dlhoročný riaditeľ Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho, približuje impozantné rozmery bratislavského vinohradníckeho chotára. Tiahol sa od Bratislavského hradu až po Karlovu Ves. Vinohrady rástli v Slávičom údolí, na Kramároch a Kamzíku i na Kolibe, ale aj na dnešnej Vysokej, Obchodnej i Dunajskej ulici. Bratislava bola skutočne mestom vína.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Mesto predávalo svoje víno v mestskej zbrojnici od roku 1506 a neskôr v Zelenom dome. Predaj vína mal, ako uvádza Anton Špiesz v knihe Bratislava v stredoveku, prísne pravidlá. Začiatok a koniec čapovania sa oznamoval zvonom z veže františkánskeho kostola. V nedeľu a počas sviatkov sa vínne šenky smeli otvoriť, až keď sa skončila hlavná omša v Dóme sv. Martina.
Stratené viechy
Takmer do zabudnutia upadli viechy, pritom takmer po celé dvadsiate storočie dotvárali kolorit mesta. Vo viechach sa predávalo víno v malom pre širokú verejnosť – bol to predaj vína pre mestský ľud a študentov. Nad vstup domu, kde sa práve čapovalo víno, sa zavesila čerstvá zeleň v tvare gule, hrste vechťa alebo venca. Odtiaľ, ako uvádza Ján Chlup, sa odvodzuje a traduje názov viecha.
Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia rozlievali víno vo viechach na Obchodnej ulici bratislavské vinohradnícke družstvá. Žiaľ, krásny symbol dlhej vinohradníckej tradície mesta zomrel súčasníkom takmer pred očami.
Niet vína bez veľkých mýtov. Má ich aj Bratislava. Reálny príbeh sa v nich spája s výmyslom. Vínu však legenda nikdy neškodila, vždy viac milovalo poéziu ako suchú prózu. Zároveň si však potrpelo na technologickú precíznosť, ide predsa o nápoj, v ktorom treba s citom, ale aj rozumom zvládnuť búrlivé kvasenie.
Napoleon, Hubert a krásna Paulína
Bratislava bola prvým mestom v Európe, kde sa po Francúzsku začala výroba šumivého vína. Ktorý Slovák, ale aj Čech by nepoznal značku Hubert. Už šesťdesiat rokov sa síce najslávnejšie slovenské šumivé víno vyrába v Seredi, ale všetko sa začalo v roku 1825 v meste na Dunaji. Podľa legendy mestom prechádzal zranený napoleonský vojak Johan Hubert. Ujala sa ho krásna sestrička Paulína, s ktorou sa oženil, a keďže poznal tajomstvo výroby šampanských vín, začal s ich výrobou.
V tom príbehu je láska dvoch mladých ľudí, podnikavosť a odvaha, ale niečo v ňom nehrá. Napoleon predsa poslednú bitku vybojoval v roku 1815 pri Waterloo, ako sa mohol zranený vojak ocitnúť v Bratislave desať rokov po tom, čo jeho veliteľ bol internovaný na Ostrove sv. Heleny uprostred Atlantického oceánu?
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Všetko to bolo trochu inak. Výroba šumivého vína sa síce naozaj začala v roku 1825, ale nemal v tom prsty nijaký Francúz, ale dvaja bratislavskí mešťania – Johann Fischer, obchodník s koloniálnym tovarom a vínom, a doktor medicíny Michal Schönbauer, chirurg v mestskom lazarete.
Trvalo polstoročie, kým sa z bratislavského šumivého stala značka, ktorá skutočne začala rezonovať na území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. A vybudovala ju naozaj sestrička z príbehu, práve Pauline Hubertová. V skutočnosti táto podnikavá žena bola dcérou majiteľa najväčších vinohradov vo vtedajšom Prešporku Heinricha Habermanna.
Keď sa Paulína v roku 1877 vydala za Johanna Evangelistu Huberta, priniesla do firmy nielen veľké veno v podobe vinohradov, ale aj podnikateľský talent. Päť rokov po svadbe umiera jej manžel a mladá žena musí prevziať vedenie firmy.
Keď sa vdova pozrela na dedičstvo, urobila tri výborné rozhodnutia. Zrušila výrobu sódovky, opustila obchod s tichým vínom a sústredila sa len na výrobu šumivého vína.
Bol to správny ťah. V roku 1896 sa jej aristokratické šampanské Gentry club dostalo na stôl cisára Františka Jozefa¤I. a v tom istom roku na medzinárodnej výstave v Bordeaux získalo šumivé víno Pauline Hubertovej jedno z najvýznamnejších francúzskych ocenení – francúzsky kríž za úspechy.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Po smrti Pauline sa ujíma vedenia firmy syn Henrik Hubert. Firma rástla, šumivé víno z Bratislavy sa pilo v celej Európe, ba aj v Amerike. Vo vlastníctve rodiny zostal Hubert až do roku 1945. Po vojne bola na firmu uvalená národná správa v roku 1949 sa z Huberta stal národný podnik. Po novembrovej revolúcii vznikla zo štátneho podniku akciová spoločnosť Hubert J.¤E. Sereď, ktorá je od roku 2002 súčasťou nemeckej firmy Henkell¤&¤Söhnlein Sektkellereien KG Wiesbaden.
Hubert je stále mýtické a svojím spôsobom fenomenálne víno – niet v Európe krajiny, kde by jedna značka mala také dominantné postavenie na trhu šumivých vín ako Hubert. Napoleon je dávno mŕtvy, aj jeho verný vojak, ale slovenský Hubert, rodom z Bratislavy, vedie v krajine pod Tatrami víťazné bublinkové ťaženie.
Titanic sa potopil s palugyayovským vínom
Celý vinársky svet pozná slávne chateau z Bordeaux, ale kto pozná Bratislavu? Bol jeden muž, čo ju preslávil svojimi nádhernými vínami. Nebol to nik iný ako Jakub Palugyay.
Zakladateľ veľkej dynastie prešporských vinárov pochádzal zo zemianskeho rodu z liptovskej Palúdzky a Bodíc. Jakub Palugyay začínal ako hostinský na Železnej studničke, neskôr v roku 1848 hostil poslancov Uhorského snemu v reštaurácii Zelený strom.
Zarábal z roka na rok viac a obratom investoval už nielen do nákupu najlepších vín, ale začal budovať supermoderný vinársky podnik. Rýchlo prekročil hranice Uhorska a stal sa svetovou značkou.
Naozaj svetovou, zapochybuje súčasník? Nuž ak palugyayovské vína podávali na slávnom Titanicu, museli to byť moky zaradené do extratriedy.
Palugyayovci sú pre Slovákov prototypom podnikateľov. Mali nos na reklamu. Investovali do prieskumných plavieb. Keď dobová tlač napísala, že "všetkých desaťtisíc fliaš vína si po prekonaní rovníka zachovalo vynikajúcu kvalitu“, stretli sa ich vína s obrovským ohlasom. Ako Palugyayovci rástli, priam ukážkovo modernizovali výrobu. Nachádzali technicky jednoduché riešenia, keď napríklad z budovy dnešného ministerstva zahraničných vecí na Pražskej ulici dopravovali víno na nižšie položenú železničnú stanicu vínovodom rovno do vagónov.
"Palugyayovci používali na dezinfekciu vinárstva paru. Ich podnik bol ukážkovo čistý, vína mali zdravé, výborne ošetrené, preto sa dostávali k spotrebiteľovi aj po dlhej ceste vždy vo vysokej kvalite,“ vydáva svedectvo o technologickej vyspelosti Ľuba Lišková, ktorá palugyayovské dedičstvo rozvíjala v spoločnosti Villa Vino Rača.
Národný salón vín je v centre
Palugyayovská vinárska spoločnosť zanikla v búrlivých časoch prvej polovice 20. storočia. Ale v meste stále žije. Raz do roka sa stretávajú slovenskí vinári v nádherných priestoroch bývalého palugyayovského sídla, aby vybrali vinárstvo roka. Podávajú sa tu najlepšie slovenské vína a medzi nimi aj moky rady Chateau Palugyay z produkcie spoločnosti Villa Vino Rača.
Dejiny bratislavského vína sú plné vzostupov a pádov. Keby nebolo úpadku, nebolo by ani radosti z jeho prekonania. Slovenské víno rastie a moderná Bratislava hľadá svoj správny vzťah k nemu. V meste je plno vinoték, reštaurácií. Ale aj krásne Vinohradnícke múzeum v samom centre. A novou atraktivitou v ňom bude expozícia Národného salónu vín. Zadosťučinenie pre mesto i Slovensko. Bratislava patrí vínu tak ako víno patrí Bratislave.