Hoci sa hlavné mesto Portugalska nachádza v ústí rieky a jeho centrum od mora delia kilometre, predsa len sa nedá opísať inak ako prímorská metropola. Oceán cítiť vo vzduchu, na jedálnych lístkoch reštaurácií, ale aj na zemi, ktorú zdobia dlaždice usporiadané do vzorov vĺn či rybárskych sietí. Nakoniec, v Lisabone len ťažko nájsť stavbu, ktorá by neniesla meno miláčika mesta Vascu da Gama. Jeho meno nesie jeden z najdlhších mostov v Európe – má vyše 17 kilometrov, veža vysoká 145 metrov, ale aj moderné nákupné centrum.
Foto: Pravda, Elena Zemková
Azda najkrajšou pamiatkou postavenou práve na počesť známeho moreplavca však zostáva Kláštor Hieronýmov v okrajovej štvrti Belém, teda po slovensky Betlehem. Práve tam sa v roku 1497 Vasco da Gama so svojimi mužmi modlil pred cestou do Orientu. Odhodlanie, túžba po spoznávaní tajomných diaľav a možno aj trochu strachu či neistoty – pocity pred odchodom na takúto ambicióznu cestu museli byť rôznorodé. Neraz sa z pôvodnej posádky späť doplavilo len pár námorníkov – a ani tí sa vždy nevracali víťazne. Vasco da Gama sa však objavením priamej cesty do Indie zapísal do histórie a kráľ Manuel I. vybudoval na jeho počesť kláštor, ktorého pompéznosť je dodnes symbolom čias najväčšej slávy Portugalska. V priľahlom chráme má objaviteľ svoju hrobku a komplex patrí do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Jeho súčasťou je aj známa opevnená veža Torre de Belém, ktorá sa s moreplavcami lúčila pri začiatku ich cesty a vítala ich pri návrate.
Lisabon má mnoho tvárí a na svoje si v ňom prídu milovníci pompéznych stavieb aj romantických uličiek.
Syn zemetrasenia – záchranca mesta
Druhým najčastejším menom, s ktorým sa možno v Lisabone stretnúť, je Sebastiao José de Carvalho e Melo, neskorší markíz de Pombal. Práve on pomohol mestu v najťažších chvíľach jeho histórie, keď sa na Sviatok všetkých svätých, 1. novembra 1755, zem pod ním zatriasla v ničivom zemetrasení. Za obeť mu padli desaťtisíce ľudí, mnohí z nich práve počas návštevy kostola. Kde neničilo zemetrasenie, tam zasiahla cunami a požiare. Budúci markíz ako zázrakom prežil a získal od kráľa plnú moc na obnovu mesta. Dodnes sa traduje jeho veta: „A čo ďalej? Pochováme mŕtvych a vyliečime živých.“
Predovšetkým vďaka nemu sa mesto za rok do veľkej miery spamätalo a pod jeho taktovkou sa postavili pravouhlé ulice v dnešnej štvrti Baixa Pombalino. Odolnosť budov proti zemetraseniu po ich dokončení preverovali tisícky pochodujúcich vojakov. Vďaka svojim zásluhám získal de Carvalho e Melo hneď dva tituly – markíz de Pombal od kráľa a „syn zemetrasenia“ od ľudí. Časom jeho autoritátorske spôsoby vzbudili nevôľu a jeho vplyv upadol, dnes je však po ňom pomenované jedno z najrušnejších lisabonských námestí, na ktorom nechýba jeho socha či veľká stanica metra.
Foto: Pravda, Elena Zemková
Ulicami „jeho“ Baixy možno dôjsť až na Námestie obchodu – Praca do Comércio na brehu rieky. To zaujme nielen sídlami ministerstiev či rozlohou – patrí medzi najväčšie v Európe, ale aj nečakaným výhľadom. Pri pohľade doprava možno totiž za riekou vidieť symboly oboch Amerík. Južnú symbolizuje socha Krista kráľa, ktorá vznikla podľa brazílskej predlohy z vďaky za to, že bolo Portugalsko ušetrené hrôz druhej svetovej vojny. Hoci je takmer rovnako veľká ako tá v Riu, pôsobí menším dojmom, pretože sa nevypína na vrchole kopca. Severnú Ameriku zas symbolizuje Most 25. apríla, ktorý nápadne pripomína Golden Gate v San Franciscu. A niet divu – vybudovala ho totiž rovnaká spoločnosť.
Najstaršie kníhkupectvo aj zhorený kostol
Čo však robí Lisabon Lisabonom, treba hľadať aj v ďalších štvrtiach. Alfama vďaka kamennému podložiu z veľkej časti prežila spomínané zemetrasenie a turistov láka svojimi zákutiami či hudbou fado, uličky Bairo Alto sú ideálne pre milovníkov nočného života a v Chiade možno nájsť krásne obchody či reštaurácie. Práve tu sa nachádza najstaršie fungujúce kníhkupectvo na svete – kníhkupectvo Bertrand bolo založené v roku 1732 a táto rodina vlastní predajňu dodnes. Neďaleko je kaviareň A Brasileira, v ktorej sa stretávali portugalskí intelektuáli vrátane spisovateľa, poeta a kritika Fernanda Pessou. Ten svoje diela publikoval pod desiatkami rôznych umeleckých mien, pričom každé z nich symbolizovalo osobnosť s vlastnými, často až protichodnými názormi.
Foto: Pravda, Elena Zemková
Ďalším originálnym miestom je kostol Sao Domingos alebo „nahý chrám“. V roku 1954 vyhorel a jediné, čo zostalo, boli holé mramorové steny. Kostol síce opravili, no steny ponechali v obhorenom stave a kontrast s chrámami bohato zdobenými zlatom už nemôže byť väčší. Jemnejšie povahy sa pri prehliadkach lisabonských kostolov musia pripraviť aj na presklené skrinky s pozostatkami svätcov. Od malíčka či časti nohy až po lebky – čo sa zdá niekomu morbídne, inému prináša duchovnú útechu. V Portugalsku sú takéto relikviáre pomerne bežnou súčasťou kostolov.
Na potulky ako stvorené
Čaro starého Lisabonu však spočíva aj v bezcieľnych potulkách. Žlté električky alebo zubačky, ktoré už-už idú naraziť do steny, kľukaté uličky s vyvesenou bielizňou, balkónmi plnými kvetov, ale aj opustenými domami so zavretými okenicami – všetko má svoju atmosféru. Keď má človek šťastie, narazí na pravú domácku reštauráciu, kde jedlo stojí pár eur a obsluha hovoriaca po anglicky je skôr náhodou ako pravidlom. V drobnom bare vo veľkosti novinového stánku treba zas ochutnať aj typický portugalský likér z višní – ginjinhu. Pije sa len tak, „na stojáka“ – koniec koncov, postávanie s nápojom v ruke patrí ku koloritu lisabonských uličiek či parkov. A zapadnúť doň môže aj turista veľmi jednoducho.