V Južnej Afrike pôsobím takmer dva roky. Venujem sa výskumu v oblasti energetiky a inteligentných sietí na Univerzite v Pretórii. Jedno z miest, ktoré ma očarili a rád sa do nich vraciam, je práve Johannesburg a špeciálne jeho centrum Central Business District alebo skrátene CBD.
V skutočnosti ide o fascinujúce miesto, akési živé múzeum, skanzen, ktorý na svete nemá obdoby. Každá budova, cesta, námestie rozpráva časť príbehu tohto pomerne mladého mesta, ktoré len nedávno zažilo svoj veľký vrchol i pád. Jo’burg, ako sa mu skrátene hovorí, je jedno z najväčších miest na celom africkom kontinente – a suverénne to najbohatšie. Pritom ani nie je hlavné mesto. JAR má hlavné mestá až tri – Kapské Mesto je legislatívnym centrom, Pretória je sídlom správy a v Bloemfonteine sídli najvyšší súd.
Foto: Michal Chudý
Výkladná skriňa apartheidu
Johannesburg vznikol v roku 1886 ako kemp pre zlatokopov a dobrodruhov priamo pri zlatých ložiskách. V jeho okolí nenájdete žiadny vodný zdroj – ani rieku, more či jazero. Leží na náhornej plošine Witwatersrand v nadmorskej výške okolo 1 700 m v provincii Gauteng bohatej na zlato a diamanty.
Banícke mesto sa rýchlo rozrastalo a stalo sa obchodným centrom celého regiónu. Obrovský rozkvet Johannesburg zaznamenal počas vlády apartheidu, najmä v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Baníctvo už nebolo to jediné, čo na ňom lákalo. Stalo sa z neho finančné centrum medzinárodného významu a množstvo nových mrakodrapov začalo pripomínať panorámu Manhattanu.
Top moderné bohaté mesto bolo výstavnou skriňou úspechu apartheidu Južnej Afriky, nadradenosti bielej rasy s drahými luxusnými hotelmi a exkluzívnymi klubmi a reštauráciami. Černosi mohli vykonávať iba podradné práce s platmi často na hranici prežitia. Mesto však k nim bolo nehostinné aj v časoch pred apartheidom – už vtedy išlo o občanov „druhej kategórie“.
Foto: Michal Chudý
Pád až na dno
Lesk Johannesburgu začal blednúť koncom 80. rokov, keď afrikánska vláda apartheidu začala strácať pôdu pod nohami. Medzinárodné sankcie tvrdo dopadali na ekonomiku a okázalé centrum metropoly začalo chradnúť. Po páde apartheidu v roku 1994 strácalo svoju tvár priam kozmickou rýchlosťou. Hranice relatívne bohatej Južnej Afriky sa totiž otvorili všetkým hladujúcim masám z najhlbších útrob afrického kontinentu, ktoré – dúfajúc v lepší život – zamierili práve do centra Johannesburgu. Ten sa doslova zo dňa na deň premenil na životunebezpečnú štvrť.
V druhej polovici 90. rokov bola skaza pyšného Johannesburgu dokonaná. Centrum zrazu začalo pripomínať smetisko – ulice plné odpadu a výkalov, budovy zdevastované na nepoznanie, chodníky plné bezdomovcov a ilegálnych predajcov najrôznejších harabúrd. Do centra mesta sa prisťahovali kriminálnici, žobráci a hrdlorezi, ktorých dopĺňali lokálni gangstri, narkomani, zlodeji a vrahovia. Kedysi „biele centrum“ Johannesburgu sa premenilo na obrovské geto, kde lúpežné prepadnutia, vraždy a znásilnenia počas bieleho dňa boli každodennou realitou. Firmy začali z centra doslova utekať najmä do Sandton City, novovytvoreného obchodného centra asi o dvadsať kilometrov ďalej.
Foto: Michal Chudý
Každá uvoľnená budova sa takmer okamžite stala korisťou nových obyvateľov centra. Tí ju rýchlo prispôsobili svojej mentálnej, kultúrnej a finančnej úrovni. Keď z centra odišla azda každá dôležitá inštitúcia, vláda sa zo všetkých síl snažila i prostredníctvom polovydieračských metód udržať aspoň centrály najväčších bánk, čo sa darí až doteraz. Bieli Juhoafričania odtiaľ postupne vymizli. Aj keby chceli pracovať v spomínaných bankových centrálach, riskovať denne život kvôli priemernej práci nemalo význam. Vrcholné manažérske pozície, kvôli ktorým by sa možno aj riskovať oplatilo, zas nové černošské vlády čistia od bielych novou, niekedy až skryto rasistickou politikou známou ako BEE (Black Economic Empowerment).
Skazu centra zavŕšil odchod Johannesburskej burzy v roku 2000 a táto štvrť bola označená ako „No go zone“ (nevstupová zóna). Napriek tomu samotné mesto nikdy neschudobnelo. Žiadna firma, banka alebo organizácia ho totiž neopustila úplne – len sa z centra presunula do niektorej z okrajových obchodných štvrtí.
Foto: Michal Chudý
Obroda na dohľad?
Vláda nad centrom Johannesburgu ešte nezlomila palicu a snaží sa obnoviť jeho zašlú slávu. V posledných pár rokoch sa jej začína dariť. Okrem pokútnych živlov sa v centre už vyskytuje viac slušných ľudí a študentov. Aspoň niektoré časti sa podarilo vyčistiť a zbaviť kriminality. Pomaly sa do nich sťahujú komunity liberálnejších, často umelecky založených mladých ľudí. Nájsť tu možno nielen undergroundových umelcov, ale aj niektoré významnejšie celebrity. Vznikajú tu aj nové bary, kaviarne, kluby na strechách mrakodrapov. Bývanie je však stále lacnejšie ako na sídlisku malého slovenského mesta.
CBD sa v týchto rokoch nachádza asi v tej najlepšej fáze raného oživenia. Centrum mesta je stále dosť nebezpečné, ale deje sa tu toľko zaujímavých vecí a atmosféra je taká jedinečná, že sa jeho návštevu oplatí riskovať.
Foto: Michal Chudý
Juhoafrickí hipsteri sa neboja
Tento opis sa hodí hlavne na Maboneng, hipsterskú časť, kde je pomerne bezpečne. Nájsť tu možno trendové podniky a vďaka uvoľnenej atmosfére ide asi o jediné miesto v celej Južnej Afrike, kde neexistuje rasizmus. Odtiaľto štartujú aj prehliadky mesta, počas ktorých môžu návštevníci vidieť napríklad trh pre šamanov. Toto miesto nie je nič pre ochrancov prírody a zvierat. Pri pohľade na niektoré „tovary“ sa človeku obracia žalúdok a mnoho z nich sa zrejme predáva nelegálne, keďže, žiaľ, pochádzajú z tých najvzácnejších a najkrajších zvierat na svete.
Na frustrujúci zážitok však môžu turisti rýchlo zabudnúť vďaka príchodu do najväčšieho antikvariátu na južnej pologuli. Sedemposchodová budova je do poslednej štrbinky zaplnená knihami všetkých druhov. Vzácne kusy – hoci aj z roku 1600 – kúpite za babku, tak ako ružovú knižnicu od Danielle Steelovej. Knihy (a prach) sú nielen na policiach, ale aj všade naokolo. Človek má takmer pocit, akoby bol v ponorke a tak trochu sa čuduje, že celá budova vzhľadom na totálnu ignoranciu protipožiarnych pravidiel ešte nevzbĺkla plameňom.
Foto: Michal Chudý
Lákadlom pre turistov už tradične bývajú najvyššie budovy – a Johannesburg nie je výnimkou. Carlton Centre, alebo iným názvom Transnet veža, je dokonca najvyššou budovou afrického kontinentu. Z Mabonengu sa k nej možno dostať neoficiálnou mestskou dopravou, keďže tá oficiálna existuje iba jeden rok a jej pokrytie je zatiaľ biedne. Približne za euro sa človek dostane na najvyššie poschodie, ktoré vďaka skleným stenám ponúka úžasné pohľady.
Prehliadka mesta pokračuje ďalej po mnohých kultových miestach, popri vyšedivených mrakodrapoch, cez vyčistené ulice, ale aj cez tie, kde je všetko po starom a na ktorých kraľujú smeti či povaľači „kuchári“ grilujúci mäsko neznámeho pôvodu na križovatke. Korunu prehliadke nasadzuje návšteva barov – podradnejších, ale aj dnes už vyhlásených.
Na záver prehliadky si človek uvedomí jedno. Johannesburg ešte ani zďaleka nie je mestom, kde sa dá hocikde a hocikedy len tak s batohom na pleciach a mapou vystúpiť na vlakovej stanici. Maboneng je však príkladom, že to tak už onedlho môže byť. Teraz však turisti ešte stále potrebujú so sebou mať niekoho, kto sa vyzná. Vtedy je úžasný zážitok z fascinujúceho mesta zaručený.