Perla modernej architektúry však neponúka len spomienky na rozdelenie Československa, ale aj bohatú históriu a uchvacujúci vizuálny zážitok.
Keď pristavíte automobil na Černopolnej ulici v Brne pred vilou Tugendhat, prvý dojem možno bude rozpačitý. Jasné a ostré línie, kontrast bielej fasády a sivého plota či dverí garáže pôsobí stroho. Zdanie však klame. Vila Tugendhat je jedinou modernou pamiatkou, ktorú má Česko zapísanú v zozname UNESCO a jej význam je z hľadiska architektonického, estetického, ale aj historického nesmierny.
Secesiu nahradila funkcia
To, čo z ulice vyzerá ako moderný jednopodlažný dom, ukrýva v sebe tri podlažia a skutočného ducha funkcionalizmu. Architektom stavby, ktorého si v roku 1928 vybrala Greta Tugendhatová (rodená Löw-Beerová) a Fritz Tugendhat, sa stal Ludwig Mies van der Rohe. Nemecký architekt svojím prístupom novomanželov, patriacich medzi najbohatšiu vrstvu vtedajšieho brnianskeho obyvateľstva, okamžite uchvátil.
„Mojej matke sa secesia vôbec nepáčila a otec ju nenávidel,“ prezradila v rozhovore pre MF DNES dcéra slávnych rodičov Daniela Hammer-Tugendhatová na margo architektonického smeru, ktorý v tom čase stále doznieval a mnoho domov v Brne vznikalo ešte pod jeho estetickým vplyvom. Ako spomína, pôvodne si jej rodičia želali len malý dom s piatimi izbami. Nadšenie z vizionárstva Miesa van der Rohe však zvíťazilo. V rokoch 1928 až 1930 sa tak stavba realizovala a dnes ju radia medzi štyri najlepšie vily sveta inšpirujúce celé generácie architektov.
Stena z ónyxu a stráž nad Brnom
Opisovať krásu miesta pre tých, ktorí ho osobne nevideli, nie je jednoduché. Pre mňa vilu Tugendhat charakterizuje vzdušnosť, jas a čistota. Podlažie v úrovni ulice slúžilo ako obytný priestor a poskytovalo prístrešie manželom, ich deťom, ale aj vychovávateľke. V čase vzniku vily, ktorá vyvolala aj kontroverzné reakcie pre vysokú sumu za jej realizáciu, mnohí tvrdili, že nie je obytným domom. Protiargumentom sú zábery z rodinného albumu v nedávno vydanej publikácii, ktorej spoluautorkou je spomenutá Daniela Hammer-Tugendhatová. Aj pocit priamo na mieste utvrdí návštevníka v tom, že vila dýchala a stále dýcha životom. Technické zázemie v celkom spodnej časti stavby aj po desaťročiach dokáže prekvapiť svojou modernosťou a originalitou v riešení funkčnosti jednotlivých dôležitých súčastí obytného miesta.
Azda najviac ohuruje prostredná časť budovy. Spoločenská a obývacia plocha na druhom podlaží má niekoľko dominánt – popri polkruhovej stene z makasarského ebenu je to najmä stena z piatich kusov ónyxu, ktorú v čase realizácie priviezli až z Afriky. Jej cena bola vtedy približne 200-tisíc korún. Za celkový rozpočet na výstavbu budovy by sa v roku 1930 dalo postaviť až 10 činžiakov. Každá stolička či kreslo, ale aj jedálenský stôl vznikli na mieru a s dôrazom na heslo funkcionalizmu – forma nasleduje funkciu. To, čo sa však môže javiť ako príliš nudné upínanie sa k funkčnosti, sa v obývacom priestore stáva dokonalou súhrou architektúry s okolitým prostredím.
Foto: David Židlický - Studijní a dokumentační centrum vily Tugendhat
Celá sklená predná plocha (tvorilo ju sedem tabúľ s rozmermi 5 × 3,5 metra, pri prvej rekonštrukcii sa ich podoba upravila) ponúka impozantný pohľad. Ak by ste sa posadili do kresla a zahľadeli na koruny stromov, strechy a vežičky brnianskych domov, odrazu máte pocit, že z obývacieho priestoru môžete vykročiť až priamo k nim. Že ste ich súčasťou a zároveň majestátnym strážcom. A po schodoch z terasy možno zísť do záhrady, kde v auguste 1992 Václav Klaus a Vladimír Mečiar podpísali dohodu o rozdelení Československa.
Zapáčila sa gestapu aj ruským vojakom
Práve impozantnosť priestoru a jeho majestátnosť spravili z vily aj miesto dôležitých historických míľnikov. Tie osobné prežívali najmä členovia rodiny Tugendhatovcov, ktorí museli z tohto nádherného domu utiecť pred nacistami. Vilu okupovalo gestapo aj ruské vojská, neskôr v nej bola baletná škola, ale tiež rehabilitačné centrum pre deti s chorobami chrbtice. V rokoch 2010 až 2012 ju druhýkrát rekonštruovali, vtedy boli jej priestory uzavreté pre verejnosť.
Slávnostne vilu otvorili znovu 29. februára 2012 a dnes je pod správou Múzea mesta Brno. Hoci Tugendhatovci sa k majetku už vlastne nikdy nedostali, Daniela Hammer-Tugendhatová vyhlásila, že vila patrí verejnosti. „Je to predsa najkrajšie a najveľkolepejšie dielo moderny,“ vyhlásila v rozhovore pre MF Dnes. Kto si naň nájde čas, toho určite nesklame. Odporúčame však vyzbrojiť sa trpezlivosťou. Do priestorov vily sa totiž vstupenky na prehliadky kupujú aj niekoľko mesiacov vopred.
Foto: David Židlický - Studijní a dokumentační centrum vily Tugendhat
Preslávil ju aj Skleněný pokoj
O osude vily a jej obyvateľov vznikla aj úspešná kniha britského autora Simona Mawera Skleněný pokoj. Mnoho návštevníkov prilákal do Brna práve tento emóciami, láskou, bolesťou a strasťami naplnený román, ktorý Mawer označuje za svoju „fantáziu“. Nie je však žiadnym tajomstvom, že dedičia slávnej rodiny ho za Skleněný pokoj nemajú v láske a hovoria o hyenizme či parazitovaní na ich mene. „Keď prídu, tak jeho knihu skrývame,“ s úsmevom poznamenala slečna za pultom so suvenírmi. V pláne je tiež nakrúcanie filmu na motíve knihy, mal by ho nakrúcať Jan Hřebejk, ale od ohlásenia tohto projektu už uplynuli viac ako dva roky a jeho realizácia je stále v nedohľadne.