S prvým návrhom diela, na ktorom štyria gigantickí muži z bronzu držali nad hlavami plytkú misu, neuspel.
Umelec sa však nevzdal. Súsošie dotvoril o ďalšie štyri obrie postavy a množstvo iných menších figúr. A kým potom radní dumali, kam ho umiestniť, Vigeland im predkladal nové a nové nápady. V podobe sôch zobrazujúcich zásadne ľudí. Obdarený výnimočnou predstavivosťou a posadnutý myšlienkou sústrediť svoje celoživotné dielo na jediné miesto.
Mal už 52 rokov, keď s ním v roku 1921 radnica uzavrela nevídaný výmenný obchod. Dostal obrovský ateliér, tony materiálu a zopár remeselníkov. A za to sa zaviazal, že všetky diela, ktoré vytvoril a ešte v živote vytvorí, daruje mestu. Neskôr mu ich umiestnili v novom veľkom mestskom Frogner parku s rozlohou 320 hektárov.
Viac ako dvom stovkám Vigelandových výtvarných prác, ktoré tam dnes denne obdivujú tisíce turistov, dominuje práve fontána s obrami. A na návrší nad mohutným schodiskom 17 metrov vysoký obelisk, monolit zachytávajúci 121 figúr v pohybe. Bojujúcich, nevzdávajúcich sa, s vervou sa driapajúcich na vrchol. Symbolizujúcich všetko to, o čom je v podstate od vekov celé ľudské snaženie.
S jedinou umeleckou témou človeka si majster Vigeland vystačil po celý život a aj tak ju nevyčerpal. Robil sochy mužov aj žien v každom veku, od drobných a dorastajúcich detí cez dospelých na vrchole fyzických síl až po dožívajúcich starcov. Zo žuly či bronzu, všetky však nahé, telom i dušou. Vo všakovakých hravých pozíciách, vykresľujúce vzájomné vzťahy všetkých generácií. Pokojné aj provokujúce, plné lásky, nádeje, oddanosti, hnevu aj nenávisti. Malé jednotlivé skulptúry, väčšie celky až mohutné súsošia. Výjavy zo života od narodenia po smrť.
Otvorenia parku so sochami počas Vianoc 1944, na ktoré prišlo okolo 180-tisíc ľudí, sa už autor nedožil. Ťažko však jednoznačne zhodnotiť, či mu to mohlo byť ľúto. Historici totiž uvádzajú, že v závere života mu veľkolepá objednávka spôsobovala skôr trápenie. Rozhádal sa pre ňu napríklad s bratom, s ktorým predtým spolupracoval na návrhu korunovačnej katedrály v Trontheime. Túto roztržku zachytil aj v jednej zo sôch Frogneru – dvaja sediaci muži na nej obrátení chrbtom hľadia každý opačným smerom.
Ani odozva verejnosti a kritikov na park nebola vždy len pozitívna. Vigeland čelil aj zosmiešňovaniu zo strany karikaturistov. Jeho diela boli veľmi rôznorodé, presiahli viacero umeleckých období. Vznikali na sklonku secesie, no hodnotili ich až funkcionalisti. Medvediu službu mu navyše urobil nastupujúci fašizmus. Sochárovo uctievanie krásneho a zdravého ľudského tela mnohých utvrdilo v tom, že mu je blízka iba tá „správna“ rasa. Hoci to vôbec nebola pravda.
Vigelanda by určite nepotešilo ani to, že v luxusnej štvrti neďaleko parku Frogner istý čas býval Anders Behring Breivik. Nór, ktorý 22. júla 2011 teroristickými útokmi v Osle a na neďalekom ostrove Utöya pripravil o život takmer stovku nevinných ľudí. Z nenávisti voči tým, čo nepredstavujú onen ideál, ktorým sa možno kochal pri prechádzkach v blízkosti svojho bytu.
