Kedysi národnostne pestré okolie Budapešti však ponúka aj o čosi menej navštevované historické pamiatky v tichšom prostredí, ktoré však majú práve v kombinácii s prehliadkou hlučnej dvojmiliónovej metropoly Maďarska osobitné čaro.
K týmto nevšedným pamätihodnostiam sa dá dostať aj bez auta – prímestskými autobusmi a vlakmi (MÉV), ktoré vyrážajú od významných staníc metra. Tie sú síce pomalé, ale o to viac si cestovateľ vychutná pohľady na prírodné scenérie, ktoré by inak nevidel. Pozor, u našich južných susedov tiež platí, že múzeá a galérie bývajú v pondelok až na výnimky zatvorené.
Zsámbék, čaro starej baziliky
Človek pocíti genius loci, už keď sa blíži z nížiny k juhovýchodnému výbežku krasového pohoria Gerecse, necelých 30 kilometrov západne od Budapešti. Úpätiu kraľuje romantická zrúcanina mohutného kostola.
Keď sa k nemu vyškriabete úzkymi uličkami, akoby ste ani neboli v strednej Európe, ale kdesi pred starou katedrálou vo Francúzsku či v Anglicku. Inak, aj tu záhradník vzorne polieva a kosí trávnik.
Vysvetlenie sa ponúka z histórie. Nad päťtisícovým mestečkom Zsámbék (nemecky Schambeck) už v roku 1050 stál jeden z najstarších kamenných kostolíkov v krajine. Keď sa v roku 1186 kráľ Belo III. druhýkrát ženil – s Margarétou Kapetovou, sestru francúzskeho kráľa Filipa II. na ceste do Uhorska sprevádzal rytier Aynard.
Ten dostal od kráľovského páru do daru práve toto kopcovité územie. Jeho potomkovia tu nechali vybudovať románsko-gotickú trojloďovú baziliku. Iste podľa francúzskych vzorov.
Hoci ju v ďalších storočiach upravovali, zachovala si stredoveký ráz. Zázrakom prežila mongolský vpád aj 145-ročnú tureckú okupáciu. Napokon ju zdolalo 28. júna 1763 zemetrasenie. Tento deň majú iste v pamäti Komárňania, vtedy sa v ich meste zrútilo sedem kostolov a 279 budov. Bolo to najsilnejšie zemetrasenie na Slovensku známe z histórie.
Vtedy v Zsámbéku padla severná stena chrámu a s ňou i klenba dvoch lodí. Svätostánok už nikdy neobnovili, naopak, podobne ako o čosi neskôr Bratislavský hrad stal sa „kameňolomom“ pre stavbychtivých obyvateľov.
Koncom 19. storočia sa našťastie našli osvietenci, ktorí primali úrady, aby vyhlásili trosky za historickú pamiatku a zakonzervovali, čo sa dalo. Horšie na tom bol priľahlý premonštrátsky kláštor, z ktorého sa zachovali iba pivnice, klenutá sála a bývalý refektár (jedáleň).
Po Turkoch prišli Zičiovci
Začas patril Zsámbék priamo kráľovi. Matej Korvín ho krátko pred smrťou daroval svojmu nemanželskému synovi Jánovi, jeho nároky na uhorský trón však už nestihol zabezpečiť. Čoskoro sem vtrhli Turci… Po nich ostala na námestí pred radnicou jedinečná studňa s veľkou nádržou.
V roku 1689 mesto aj s okolím kúpil gróf Štefan Ziči (pochovaný v Rusovciach), ktorý zrúcaninu hradu nechal prestavať na ranobarokový zámok, v ktorom je dnes stredná škola. Pretože po osmanských vojnách bol kraj vyľudnený, Zičiovci sem pozvali nemeckých Švábov z okolia Kissleggu. Tí sa pričinili o nový rozmach Zsámbéku.
Foto: Martin Krno, Pravda
Juhovýchodné svahy skultivovali na vinice a do Budína a Pešti, ktoré sa vo veľkom rozrastali, vyvážali z okolitých lesov stavebné drevo. Po druhej svetovej vojne 95 percent tunajších Nemcov presídlili do ich pôvodnej vlasti (celkovo z Maďarska vyše štvrť milióna).
Uhorský šľachtický rod Zičiovcov poznáme aj na Slovensku. Vlastnili panstvá v Komárne, Divíne, Voderadoch, Želovciach, Cíferi, palác v Bratislave, ktorý teraz slúži na svadobné obrady.
Cisársko-kráľovský komorník, major Emanuel Ziči (1808 – 1877) inicioval prestavbu rusovského kaštieľa podľa tzv. tudorovského slohu na počesť svojej anglickej manželky Šarloty. Veru by sa zišiel súčasnej slovenskej vláde, ktorá roky neúspešne zápasí s reštaurovaním tejto jedinečnej pamiatky.
V Zsámbéku na Nemcov celkom nezabudli. V Ľudovom dome zriadili múzeum tejto národnostnej menšiny a pri barokovom kostole vystavali pomník venovaný presídlencom. Oplatí sa pozrieť aj na súkromnú zbierku asi 1 200 petrolejových lámp z porcelánok celého sveta, ktorú zaradili do Guinnessovej knihy rekordov.
Ráckeve so skvostami architektúry
Vyše desaťtisícové tiché mesto Ráckeve leží v južnej polovici 50 kilometrov dlhého a zo 7 kilometrov širokého ostrova Csepel, ktorý tvoria dve ramená Dunaja tečúce z Budapešti priamo na juh.
Pretože sa považuje za región, kde od počiatku po príchode do Panónskej nížiny pôsobil vládnuci rod Arpádovcov (Csepel bolo podľa povesti meno Arpádovho podkoniara), v meste im zriadili múzeum. Väčšou turistickou atrakciou je tu však starý mlyn na lodi, ktorá sa kolíše na hladine Dunaja.
Podobne ako v Szentandré aj tu našli v 15. storočí útočisko vojvodinskí Srbi pred postupujúcimi Turkami (tí ich po sto rokoch dohonili). Svedčí o tom aj názov. Maďari pôvodne označovali Srbov výrazom Rác (podľa provincie Rascia v Slavónii). Kevey síce v staromaďarčine znamenalo cintorín, no Srbi toto mestečko pomenovali Srpski Kovin, lebo prišli z mesta Kovin (Kováčov) v Banáte.
Srbčinu si dnes už v uliciach Ráckeve ťažko vypočujete, zato jej nositelia tu zanechali architektonický skvost z roku 1487. Najstaršiu zachovanú pravoslávnu cerkev v Maďarsku. Ak si odmyslíme dodatočne pribudovanú barokovú vežu, tak ide o čistú gotiku.
V tomto štýle, pravda až v polovici 18. storočia, steny a strop kostola do poslednej piade freskami pokryl srbský majster z Kosova. Maľby zobrazujú výjavy zo Starého a Nového zákona, svätcov aj kráľov, aby sa negramotní farníci mohli „učiť“ Bibliu a dejiny.
Dych človeku vyrazí aj bohato vyrezávaný pozlátený ikonostas. Miestna sprievodkyňa síce nevie ani slovo po srbsky, či iný cudzí jazyk, no je veľmi milá a rada všetko poukazuje. Detašované pracovisko princa Eugena
Netreba sa nechať zmiasť, neďaleký kalvínsky chrám je síce tiež v gotickom slohu, ale pochádza až z roku 1913. Napokon, v Budapešti a v ostatných oblastiach Maďarska okupovaných Turkami ani tá najčistejšia sakrálna „gotika“ nemá vinou brutálneho prístupu tureckých vyznávačov islamu viac ako 170 rokov.
O to viac by sme si jej cenné originály mali vážiť na Slovensku, aj v tých najzapadnutejších dedinkách.
Po vyhnaní Osmanov s pomocou rakúskych a poľských armád celý ostrov Csepel dostal v roku 1698 do daru generalissimus habsburských vojsk, princ Eugen Savojský. Ten si hneď objednal výstavbu reprezentačného sídla v Ráckeve u slávneho viedenského architekta Johanna Lucasa von Hildebrandt.
Išlo o prvú barokovú budovu v Maďarsku s priečelím pripomínajúcim talianske zámky. S prácami začali v roku 1702. Hoci išlo iba o prízemný palác s dvoma krídlami, predĺžili sa takmer na 48 rokov, a tak sa jeho dokončenia arcivojvoda ani autor nedočkali.
Ktovie, či tam Eugen stihol vystrojiť aspoň jeden ples pre novo sa tvoriacu uhorskú smotánku?
V súčasnosti tam nie je múzeum, ale súkromný hotel, kde sa organizujú konferencie, semináre či slávnostné hostiny. Sály sú presklené, plné svetla a vzduchu, no dobový interiér, samozrejme, chýba.
Návšteve sa odporúča dopredu telefonicky ohlásiť, ale keď sa na prednom nádvorí zastavíte u vrátnika či záhradníka a poprosíte ich, vďačne vám otvoria aspoň časť objektu pod obrovskou kupolou.
Priľahlý park by si určite zaslúžil väčšiu starostlivosť, no naraz zrejme všetko nejde. Zámok totiž v 19. storočí stratil svoju pôvodnú funkciu, slúžil ako sklad, sýpka, v 60. rokoch minulého storočia mu hrozil kolaps. V roku 1970 sa začalo s jeho obnovou, ktorá vlastne trvá dodnes, teda 45 rokov. Začarovaná, ale pôvabná stavba.
Galéria nábytku v Nagytétényi
V Nagytétényi, pôvodne samostatnom obchodnom meste, dnes vo štvrti na južnom okraji Budapešti, je pred zahraničnými turistami v parku schovaný barokový kaštieľ. Ešte v prvom a druhom storočí nášho letopočtu tu na brehu Dunaja stála rímska villa rustica, čiže čosi ako majer. Neskôr tu vyrástla opevnená usadlosť, v ktorej bývali tureckí dôstojníci.
Po ich nútenom odchode majetok získala rodina Szárazovcov-Rudňanských. V rokoch 1743 až 1751 tu podľa plánov rakúskeho barokového architekta Andreasa Mayerhoffera, ktorý projektoval pre Antona Grassalkoviča spomínaný zámok Gödöllő, postavili majestátny dvojkrídlový kaštieľ. V roku 1904 vyhorel, poškodili ho aj tvrdé boje o hlavné mesto počas druhej svetovej vojny.
Foto: Martin Krno, Pravda
V roku 1948 ho prevzalo pod svoju správu ministerstvo pôdohospodárstva. Začala sa obnova celého areálu a od roku 1997 sa zase v nej pokračovalo. Od roku 2000 tu opäť otvorili múzeum, ktoré je filiálkou centrálneho Umeleckopriemyselného múzea v Budapešti. A to veľmi vydarenou filiálkou so stálou expozíciou histórie nábytkového umenia.
V 27 miestnostiach prezentujú štyri stovky rozličných druhov nábytku z viacerých krajín Európy i Ázie od 14. do polovice 19. storočia, teda od gotiky až po biedermeier. Vrátane kompletného barokového zariadenia refektára Piaristického kláštora v Trenčíne.
Nábytok dopĺňajú zbierky dobových obrazov, keramiky, skla, kachľové pece, koberce, tapisérie, hodinky či lustre.
Samozrejme, že človeku potom nedá, aby nenavštívil aj „centrálu“ v širšom centre Budapešti. Už samotný palác stojí za to. Ide o majstrovské dielo maďarskej secesie postavené v rokoch 1893 až 1896 podľa návrhu Odona Lechnera a Gyulu Partosa.
Po Londýne a Viedni ide o tretie osobitné múzeum úžitkového umenia. Od roku 1872 dodnes táto inštitúcia nazbierala také množstvo artefaktov, že ich pochopiteľne nevystavuje naraz, ale v obmieňajúcich sa expozíciách. Od stredoveku až po súčasnosť.
Zaujmú tiež krásne zlaté kalichy z 18. storočia. Autor? János Szillassy, Lőcse. Teda slávny zlatnícky majster pôvodom z Rožňavy, ale pôsobiaci v Levoči Ján Siláši.
V Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR evidujú jeho dielo ako hnuteľnú kultúrnu pamiatku, pozostávajúcu z 95 liturgických predmetov, ktoré sa nachádzajú v kostoloch a na farských úradoch na území Slovenska. Samozrejme, že za svojho života tvoril pre celé Uhorsko a možno zahraničie.
Bol Székesfehervár skôr ako Stoličný Belehrad?
Mesto s vyše stotisícovou populáciou, kde vyrábajú Ikarusy, je síce od Budapešti trocha vzdialenejšie na juhozápad, no rýchlikom sa tam dostanete za hodinu. Už Rimania využili na vybudovanie osád Gorsium a Herculia pri starej obchodnej ceste štyri suché vyvýšeniny nad rozsiahlymi vresoviskami, ktoré sa pri prudkých dažďoch zmenili na veľké jazero.
Za Veľkej Moravy tu Slovania mali opevnenie zrejme čiastočne z kameňa, keď ho nazvali Belegradom, čo sa prepašovalo aj do maďarského názvu Fehervár (Biely hrad). Samozrejme, maďarskí lingvisti tvrdia opak.
„Szék“ zase znamená stolička. Pravda, nie taká obyčajná, ale v tomto prípade trón. Veľkoknieža Gejza si totiž toto mesto v roku 972 zvolil za svoje sídlo, postavil tu prvý kamenný chrám Maďarov – rotundu, v ktorej sa nechal pochovať.
Na túto tradíciu nadviazal jeho syn, prvý uhorský kráľ Štefan I. Hoci jeho nasledovníci mali svoje paláce aj v Ostrihome, Budíne či na Vyšehrade, korunovácie 37 kráľov a 39 kráľovien sa diali tu, v trojloďovej Bazilike Panny Márie z 10. storočia. Uschovávali tu i korunovačné klenoty, štátnu pokladnicu, neskôr archív.
To všetko platilo len do roku 1543, keď Stoličný Belehrad po bitke pri Moháči vydrancovali turecké vojská. Veže kresťanských kostolov vystriedali minarety, kráľovský palác a baziliku zrovnali so zemou. Dodnes z nej zostali iba základy, hoci riadne hrubé, takže si návštevník ako-tak dokáže predstaviť, aká to musela byť na vtedajšie pomery výnimočná stavba.
Turkom to však nestačilo. S úmyslom zdeptať sebavedomie Uhrov, zničili aj hrobky 14 kráľov a dvoch kráľovien, kostry (vrátane Štefana Svätého a Mateja Korvína) nahádzali do jednej jamy. Takže sa pri vykopávkach v roku 1848 antropológom podarilo s určitosťou identifikovať iba Bela III., ktorého sme spomínali v súvislosti so Zsámbékom.
Vďaka tomu, že bol na svoju dobu mimoriadne vysoký (190 centimetrov), všetkých prečnieval o hlavu. Popri ňom sa podarilo nájsť aj kosti jeho prvej manželky Agnesy Anny z Antiochie.
Ich pozostatky potom slávnostne pochovali v Kostole kráľa Mateja na Budíne, prestavanom do „najčistejšej“ gotiky v rokoch 1873 až 1896.
Treba podotknúť, že pádom Stoličného Belehradu a Budína nastali pre Bratislavu zlaté časy, pravda v tieni stálej hrozby islamskej expanzie. Stala sa hlavným mestom neokupovaného Uhorska a až do roku 1830 v Dóme svätého Martina korunovali desať kráľov, ich osem manželiek a jednu kráľovnú – Máriu Teréziu.
Nová história s čerešničkou na torte
Székesfehervár začal písať svoje nové dejiny v roku 1688, keď ušli poslední Turci. Prisťahovaní Nemci a Srbi sa tu časom asimilovali. K dynamickému rozvoju mesta dopomohla práve Mária Terézia, ktorá tu roku 1777 založila biskupstvo.
S výnimkou gotickej kaplnky sv. Anny z 15. storočia stojacej na tichom námestí pri Katedrále sv. Štefana, sú všetky historické budovy postavené v barokovom, rokokovom, či klasicistickom štýle. Ale neveľké námestia prepojené živými uličkami vytvárajú milú atmosféru. Prispela k tomu rekonštrukcia jadra mesta na prelome tisícročí.
Foto: Martin Krno, Pravda
Rozhodne sa oplatí nazrieť do viacerých kostolov z 18. storočia, do Múzea kráľa Štefana s bohatými zbierkami rímskeho a stredovekého osídlenia. Funguje tu najstaršie kamenné divadlo v Maďarsku, niekoľko galérií, veľké kvetinové hodiny v parku i moderný orloj so zvonkohrou, ktorý cez deň každé dve hodiny pre radosť detí a turistov predstavuje osobnosti z histórie mesta.
Čerešničkou na torte celodenného výletu môže byť návšteva hradu Bory na severnom predmestí (jazdia tam miestne autobusy). Túto rytiersku pevnosť budovali v rokoch 1923 až 1959, keď zomrel jej stvoriteľ – architekt a sochár Jenő Bory. Tento rodák zo Stoličného Belehradu si tak napĺňal svoj detský sen a súčasne túžbu vyznať vrúcnu lásku manželke Ilone Komócsinovej, ktorá bola tiež umelkyňou.
Hoci sa popri kameni najviac využíval ako stavebný materiál betón, milovníci histórie sa nemusia dopredu odmietavo obrniť. Okrem malebného súžitia architektúry, sochárstva a záhradníctva hrad vo svojich interiéroch ponúka množstvo (niekedy až prihusto) výtvarných diel významných maďarských umelcov prvej polovice minulého storočia.
Niektorí z nich pochádzali zo Slovenska. A tak ani olejomaľby Vysokých Tatier nikoho neprekvapia. Umenie tak ako dejiny nemá hranice.