Tridsaťšesťtisícové mesto na brazílskom pobreží Costa Verde, medzi São Paulom a Rio de Janeirom, sa v posledných rokoch stalo vyhľadávanou turistickou destináciou vďaka krásnemu prírodnému prostrediu a zaujímavému historickému centru. To však nie je na ňom to najzaujímavejšie…
Obraz zastaveného času
Paraty má výhľad na záliv Ilha Grande, v ktorom sa kúpe množstvo tropických ostrovčekov. Hneď za mestom sa do výšky takmer poldruha kilometra dvíhajú kopce pokryté dažďovými pralesmi ukrývajúcimi očarujúce vodopády. Parky a prírodné rezervácie priam lákajú na objavnú a dobrodružnú cestu do ich útrob.
Biele domy v mestečku sú postavené na mohutných kameňoch, ale ich uniformnosť rozbíjajú farebné dvere a okná. Úhľadné dlažobné kocky, po ktorých dupocú konské kopytá, ohlušujúci ranný spev tropických vtákov, ktoré sa snažia konkurovať kovovým úderom kostolných zvonov, a všadeprítomná bujná zeleň zakončená pestrofarebnými kvetmi budia dojem, akoby sa v Paraty pred dobrými desiatkami rokov zastavil čas.
Scenéria miesta je priam ideálna pre tvorbu umelcov – každoročne sa tu schádzajú maliari či fotografi a koná sa tu tiež najväčší brazílsky literárny festival.
Zlatá cesta posiata pirátmi
Dejiny mestečka siahajú až do 16. storočia, keď ho založili portugalskí kolonizátori. Pomenovali ho Paraty, čo v jazyku domorodých indiánskych kmeňov znamenalo „rybia rieka“.
Foto: SHUTTERSTOCK
Okolo roku 1800 sa však veľa v Paraty zmenilo. V brazílskych horách objavili najväčšie zásoby zlata na svete, a tak sa z pokojného mesta stal rušný prístav lodí, ktoré vozili vyťažený kov do Ria de Janeira a odtiaľ do Portugalska.
V horách dokonca postavili kamennú, 1 200 kilometrov dlhú Zlatú cestu (Caminho do Ouro), po ktorej sa tovar prepravoval. Vozy naložené zlatom však často prepadávali banditi, a tak nebola veľmi bezpečná. Dnes sa po nej s obľubou prechádzajú turisti.
Po tom, ako sa drahý kov vyčerpal, Paraty zažilo obrodenie až koncom 19. storočia, keď sa jeho prístav opäť začal využívať – tentoraz na transport kávy.
Tretíkrát mestečko ekonomicky povstalo začiatkom 20. storočia, od kedy sa v liehovare destilovala cachaça, ktorá je základom známeho brazílskeho alkoholického nápoja caipirinha (pripravuje sa z alkoholu cachaça, cukru a limetky).
Upršaný raj
Až do roku 1973, keď vybudovali veľkú cestu spájajúci Rio de Janeiro a mestom Santos, neďaleko São Paula, bolo Paraty bokom od ruchu moderného sveta. Aj vďaka tomu sa desaťročia nemenilo a dobre si uchovalo svoju historickú atmosféru.
Foto: SHUTTERSTOCK
Ospanlivé a takmer vyľudnené rybárske mestečko znovuobjavili až turisti, ktorí mu vdýchli svojim nadšením nový život, a tak sa z Paraty stal vyhľadávaný cieľ ciest. Návštevníkov tu fascinuje takpovediac starosvetský život, ktorí vedú domáci – úprimné rozhovory susedov, čo spolu venčia psov, či veselé pozdravy usmiateho pekára na ceste do práce všetkým ľuďom navôkol.
Prírodné prostredie, ktoré je jednou z najväčších devíz kraja, je však zároveň jeho veľkou nevýhodou. Paraty umiestnené na úpätí hôr zvyknú zalievať dažde. V porovnaní s len pár hodín cesty vzdialeným Riom tu spadne až dvojnásobne viac zrážok – dažde trvajú až tri mesiace v roku.
Mesto na pobreží, obkolesené horami, je ako lievik, a tak sa nad ním zhromažďuje vlhkosť, ktorá sa zhmotňuje v opare a sivých mrakoch. Niektorí návštevníci však vedia nájsť čaro aj v tomto tristnom počasí, pretože, ako hovoria, poskytuje pochmúrnu umeleckú inšpiráciu.
Záplava? Skvelé, upratujeme!
Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať zvláštne, turisti sem cestujú aj kvôli záplavám – tešia sa na nevšedné divadlo, keď sa do ulíc vplazia hektolitre vody.
Foto: SHUTTERSTOCK
Paraty zaplavuje celkom často a dokonca zámerne. Je to totiž starý a veľmi efektívny spôsob čistenia, ktorý naprojektovali a zaviedli ešte pradávni zakladatelia mesta. Paraty je položené nižšie ako hladina mora, ale kamenné dlažobné kocky chodníkov a podstavce, na ktorých stoja domy, vyčnievajú do výšky asi 30 centimetrov nad ňou.
Počas splnu, keď je príliv silnejší, sa oceán zdvihne, na chvíľu sa presťahuje do ulíc Paraty a z ciest potichu vyplaví všetku nečistotu. Miestni vtedy ponúknu turistom žabky, aby si mohli vysušiť svoje premočené topánky a nerušene pozorovať mihotavý odraz koloniálnych budov v morskom zrkadle.