Aquileia je mestom slnka a tieňov

, 14.09.2015 07:00
Aquileia, mesto, Taliansko
V Aquileii si človek musí uvedomiť, že svet a jeho dejiny, to je pohyb. Autor:

Taliansko je krajina, ktorá vždy prekvapí. Je krásne na tisíc spôsobov a tých tisíc odtieňov krásy nikdy nesklame. A vždy je to niečo iné. Aquileia, starobylé mestečko na severe krajiny, ponúklo prekvapujúce ticho, pokoj, dlhé tiene vysokých tují a bohatú históriu.

Vysoké antické stĺpy ležia neďaleko rušnej cesty, priam ju lemujú. Vyzerá to ako nejaké rafinované pútače, ale v príručkách sa píše, že sú to napríklad stopy po miestnom Fore Romanum, stredisku antického mesta Aquileia. Samozrejme, pri stĺpoch sú ďalšie exponáty, priestranné vykopávky, odhrnutá zem, a keďže je to súčasť dnešnej podoby mestečka, pridáva to Aquilei zvláštny vzhľad a náladu. O históriu sa tu doslova "zakopáva“, je v omietkach starých domov aj v nálade obyvateľov, ktorí okolo seba vidia, že čas všetko zmení a každá krása zvetrá. Vedia však aj to, že je schopná ukazovať sa a pôsobiť aj po stáročiach. Môže prežívať v rezíduách a v torzách. Ba akoby bola ešte silnejšia. Tento zvláštny jav charakterizuje celú túto oblasť, najmä samotnú Aquileiu. Toto mestečko leží len niečo vyše desať kilometrov od mora a od rušného prístavného mesta Grado, ktoré je turistickým centrom zasa iného druhu.

Venuše pretrvali

Každý deň sme sa presúvali z Aquileiy, ako by z tisícročia do tisícročia, z jedného sveta do druhého, z jedného času do iného, z kultúry do kultúry. Kým v Aquileii bolo zvláštne prázdno, privreté okenice, nikde nikoho, len mačky spiace pred zdanlivo opusteným kamennými domami, málo ľudí, pusté parkovacie miesta, ticho kvitnúce kríky, záhadné, akoby zakliate, osamelé pamiatky, v Grade bolo rušno a veselo. Všetko jasné, družné, bezstarostné, zaliate slnkom.

Za kúpaním treba
		ísť do prímorského
		Grada.
V Aquileii si človek
		musí uvedomiť, že svet
		a...
+3Archeogické výskumy na území Aquileiy
		sa...

Ulice v Grade tvoria najmä hotely, sú pastelových farieb, samý balkón, samý kvet, mnohé sú blízko kanálov, v ktorých kotvia elegantné jachty a člny. Je to svet telesných rozkoší a gurmánskych potešení. Tu je to už s parkovaním horšie než v starožitnej, vidiecky pôsobiacej, Aquileii, kde kedysi tiež pulzoval rušný život, ale vyhasol. V preplnenom Grade ťažko nájsť miesto na parkovanie, najmä keď sa už deň nachýli k obedu, ale – vždy sa niečo nájde. Niektoré pláže požadujú vstupné, na verejnej je kúpanie zadarmo, ale platí sa za slnečník a ležadlá. Bez tých sa človek vlastne nezaobíde, lebo slnko tak rozpaľuje piesok, že by sa na ňom dali uvariť vajíčka a dotyk bosej nohy s ním bolí. More je v Grade do ďaleka plytké, čo uvítajú najmä rodiny s deťmi, ale pri mori sú vlastne zrazu všetci deťmi, a tak to vítajú všetci. Aj dospelí sa vo vode hrajú, šantia a ak si chcú zaplávať, došantia do hlbších vôd.

Pláž v Grade je síce plná, ale človek tam nemá pocit stiesnenosti, akosi sa tam ľahko všetci dobre naladení ľudia vmestia, pobrežie je nekonečné, prechádzky sú pre každého a vody je tiež až až. Telá sú pekne čokoládové, aj tučnejší sa v žiari slnka zdajú chudí, ľahučkí a všetci sú krásni – takmer ako tie antické pamiatky v Aquilei! Ako bohovia a bohyne, Afrodity (v Taliansku skôr Venuše), čo vyliezajú z vody aj desaťkrát za deň. V horúčave jesť nechutí, ale v bufete majú niečo neodolateľné – taliansku kávu v malých šáločkách, ktorá je mimoriadne lahodná. Pýtame si ju znalecky ako picolo, ale – a to sa nám zopakuje aj v iných talianskych reštauráciách – nikto z domácich nevie, čo tým myslíme. Takýto názov kávy Taliani nepoznali.  

Anarchisti v tichej uličke

Podvečer odchádzame z Grada späť do našej domáckej "zaspatej“ antickej Aquileiy. Tam tiež nevedia, čo to je picolo, ale inak nám celkom rozumejú a sused, turista z Írska sa tvári, že Slovensko pozná a zdraví nás ahoj! My zasa buon giorno!

Bývame v starom dome so záhradou, ktorý je kamenný. (Z príručky: Pre obyčajných obyvateľov boli postavené bytové viacposchodové domy – insulae. V meste nechýbal ani vodovod a kanalizácia.) Dlažba je v kuchyni z tehál a kameňov, okienka maličké a tienené drevenými okenicami. V záhrade sú palmy, všetko má patinu a je obostreté zastaveným časom. K veciam, ktoré pretrvali, pribudli aj nové priestory – napríklad moderná kúpeľňa. Kam sa však hrabe na staré rímske kúpele, ktorými sa toto mestečko kedysi pýšilo, ale po ktorých zostali už len stopy.

Až teraz som si uvedomila, že naša starobylá ulička sa prekvapujúco volá po anarchistoch Saccovi a Vanzettim, hrdinoch celkom iného obdobia a situácie, ako je počiatok presadzovania kresťanstva. Je to absolútne nenápadná bočná ulička, kde sú dve budovy múzeí, v horúčave však návštevníkmi skôr prehliadaných a nostalgicky opustených, hoci ponúkajú poklady. Oživujem si v pamäti osudy Sacca a Vanzettiho, ktorí v roku 1908 emigrovali do USA, lebo dúfali, že tam budú mať lepší život. Skončili však na elektrickom kresle, lebo boli obžalovaní z lúpežnej vraždy. Bránili sa, mali alibi, ale odsúdili ich, lebo tak či tak patrili k rebelom. Proces vošiel do dejín ako príklad boja o právnu spravodlivosť. Dodnes nie je jasné, či jej bolo učinené zadosť. Keby Sacco a Vanzetti zostali doma, možno by pochodili lepšie, ale – nevolala by sa po nich táto krásna ulička a nevyvolávali by otázky.

V Aquileii si človek musí uvedomiť, že svet a jeho dejiny, to je pohyb. Keď človek opustí svoje istoty, domov, začnú sa diať veci. Dobrodružstvá aj tragédie, vojny, rozkvet regiónu a potom jeho úpadok… Ľudstvo odjakživa nesedelo na zadku, ale presúvalo sa za "lepším životom“ ako tí Sacco a Vanzetti a ako mnohí iní, ktorí mali zasa napríklad chuť na blahobytnú Aquileiu a útočili na ňu. Aj to nevydržala a pohasla, lebo dejiny sa netvoria v rukavičkách, ale stále platí: kto z koho.

Bazilika ohuruje

Pomaly sa stmieva a ideme do centra tohto dnes už "malomesta“, ktoré bolo kedysi veľmi rušné a výstavné. Ocitáme sa na veľkej ploche "námestia“ pred chrámom a mňa ovalí po hlave tá veľkoleposť a krása. To je tá slávna bazilika! Zasa kameň, čisté línie, románska elegancia. A zasa to memento, že nič netrvá večne a život sa môže absolútne zmeniť, hoci ľudia majú vždy pocit, že sa nachádzajú vo večnom stave "svojho“ sveta. Takže, čnie tu k oblohe bazilika patriarchov, zvaná aj bazilika Santa Maria a svedčí o dávnej sláve. Z príručiek si čítam, že je to staroveká kultová stavba zo 4. storočia, mesto bolo ale založené v roku 181 pred naším letopočtom, prekvitalo, bolo baštou kresťanizácie strednej Európy, ale malo nepriateľov. Attilove hordy ho zrovnali so zemou v šiestom storočí, po čase ho konkurenciou zničili neďaleké Benátky a už to išlo dolu vodou. V roku 1751 bolo zrušené v Aquilueii aj sídlo patriarchu…

Preslávená Bazilika sv. Márie.
Preslávená Bazilika sv. Márie. Autor: SHUTTERSTOCK

Pohotovostné informácie som načerpala z turistických zdrojov, a tak sa radšej obraciam ešte na slovenskú archeologičku Etelu Studeníkovú, ktorá bola v Aquilei so študentmi na exkurzii a dodnes má toto mesto veľmi rada. Opýtala som sa jej, či sa ešte stále robia v tejto zaujímavej oblasti archeologické výskumy, alebo je to uzavretá kapitola.

"Áno, archeogické výskumy na území Aquileiy sa realizujú takmer nepretržite, robí ich predovšetkým univerzita v Udine. V dobe založenia mesta – na prelome rokov 180 a 181 pred n.l. – to bola ochranná bašta na severe Rímskej ríše proti tlaku Keltov. Veľmi skoro sa stala súčasťou cestnej siete ríše zvanej via Postumia, ktorá spájala Janov, Veronu a Aquileiu. Z Aquileiy potom severná vetva prechádzala smerom na sever cez Pannoniu – jedna viedla do Aquinca (dnes Budapešť) a druhá cez rímske mestá Salla (Zalavár), Savariu (Szombathely), Scarbantiu (Sopron) do Carnunta – to je tá naša Jantárová cesta. Cesty boli určené na zásobovanie rímskych vojakov a osadníkov v provincii Pannonia, Noricum a Reatia.

V období vlády Marca Aurélia malo mesto už vyše stotisíc obyvateľov a cisár vtedy ešte upevnil jej úlohu pri ochrane proti Markomanom, ktorí ju v roku 167 n. l. čiastočne zničili. Inak – v 4. storočí to mohlo byť už okolo 200 000 obyvateľov: podľa básnika a politika Ausonia bola Aquileia deviate najväčšie mesto ríše. Obdivuhodná – okrem početných chrámov, trhovísk a iného – je existencia obecného kúpaliska – najväčšieho v Rímskej ríši – s rozlohou asi dva hektáre. Zaujímavý je tiež palác cisára Diokleciána, zvyšky prístavu a včasnokresťanské stavebné pamiatky. Mesto v roku 452 zničili Huni. Rimania z mesta utiekli a veľká časť z nich založila Benátky a tiež Grado.“

Krížom cez more

Takže – to sú informácie o histórii mesta. S jedlom rastie chuť – až teraz by som si to tam poriadne vedela popozerať a pochopiť, kde vlastne som. Aquileia je však krásna aj bez ambície preniknúť do hĺbky dejín. Za bazilikou je napríklad cyklistický chodník cez pole, ktorý vedie možno až do Grada. Tá cesta ide v záverečnej fáze už akoby po vode, z oboch strán je more, cesta je akoby most a po jej okraji sa vezú bicyklisti, akoby krížom cez more a vánok im čechrá vlasy. V regióne je aj more vinohradov a miestne vína sú povestné. Najlepšiu povesť má Refosco, ale nepila som ho. Zato sme ochutnali taliansku zmrzlinu, gelato a tej by sa dali zjesť kvantá.

Archeogické výskumy na území Aquileiy sa...
Archeogické výskumy na území Aquileiy sa realizujú takmer nepretržite. Autor: SHUTTERSTOCK

Na záver ešte treba podotknúť, že v Taliansku existuje mestečko s podobným názvom ako Aquileia – L'Aquila, ale tá bola v roku 2009 poničená zemetrasením. L'Aquila leží v regióne Abruzza a naša Aquileia v kraji Furlansko – Friuli. Iste aj L'Aquila by bola zaujímavá, ale Aquileia si ma získala čarom tichého malomesta, v ktorom stále žije veľká metropola.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Taliansko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku