Je sivá, daždivá sobota koncom novembra a mňa ide šľak trafiť. Tak som sa tešila na stredoveký hrad zdobený freskami a skrývajúci vzácne diela od Tintoretta, Tiziana, Rubensa, nemeckých i flámskych maliarov. Len na overenie otváracích hodín som vyťukala názov Castelvecchio do internetového vyhľadávača, keď mi pred očami vyskočili slová: Verona, violato il Museo Civico. Zmocnila sa ma neblahá predtucha a aj s mojou vetchou znalosťou taliančiny som porozumela: vo štvrtok 19. novembra večer, pred zatvorením múzea a aktiváciou alarmu, došlo ku krádeži sedemnástich obrazov, medzi nimi diel od Pisanella a Carota, Rubensa, Mantegnu, Belliniho i Beniniho.
Je to možné? V deň, keď sa vyberieme do nórskeho Osla, tam šialenec Breivik najskôr spôsobí výbuch len tristo metrov od nášho hotela a potom na ostrove Utoya postrieľa vyše 70 ľudí, vo francúzskom Nice vlani pre silný dážď odložili o niekoľko dní začiatok tradičného karnevalu a teraz nám v pôvabnej starobylej Verone vykradnú obrazáreň takmer pred nosom? Nechcela som tomu veriť, ale správa sa potvrdzovala zo všetkých strán. Zo sedemnástich ukradnutých diel bolo jedenásť majstrovských kúskov, teda nepredajných. Krádež sa musela odohrať na objednávku bohatého zberateľa. Veď zlodeji si vybrali čas tesne pred zatvorením múzea, keď v ňom zostali len dvaja ľudia, pokladník a jediný ochrankár!
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
To sa môže stať len v Taliansku, rozhorčovala som sa. Talianske noviny naznačili, že by sa mohlo začať viac diskutovať o ochrane múzeí v stredne veľkých mestách, ako je Verona s 260 000 obyvateľmi. Aspoň že Aréna sa vykradnúť nedá, upokojovala som sa stojac pred tretím najväčším amfiteátrom na svete. Dokončili ho v roku 30 po Kristovi a kedysi sa doň zmestili všetci obyvatelia starovekej Verony. Konali sa tam gladiátorské zápasy, verejné popravy, veľtrhy, divadelné predstavenia – a tie posledné až dodnes. Verdiho Aida do Arény v lete priláka až 25 000 divákov.
Z myšlienok ma vytrhol smiech manžela, ktorý odpočul rozhovor akejsi americkej rodinky. Deti presvedčili rodičov na návštevu Casa di Giulietta a tí sa ohnivo rozčuľovali, že vstúpiť na balkón za šesť eur na osobu je trošku priveľa. V Júliinom dome toho totiž oveľa viac nenájdete. Verončania však nijako netaja, že Casa di Giulietta je v skutočnosti zrekonštruovaný hostinec z 13. storočia. Ak neveríte, že Rómeo a Júlia žili len v Shakespearovej fantázii, máte pravdu. Tragický príbeh dvojice napísal v 20. rokoch 16. storočia Luigi da Porto z Vicenzy.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ale prečo by ľudia nemohli veriť, čomu len chcú? Aj fontánu na Piazza Erbe, kde sa kedysi konával trh s bylinkami, zdobí socha mladej ženy. Hovorí sa jej Madona Veronská, no socha pochádza z rímskych čias a pravdepodobne symbolizuje obchod. Veď trhy sa na tomto námestí v srdci mesta obklopenom nádhernými palácmi konajú nepretržite už takmer dvetisíc rokov. A v predvianočnom období, či prší, alebo nie, tu šikovní trhovníci predávajú nielen bylinky a zaručene domáce cestoviny, ale aj pestrofarebné benátske masky (sme predsa neďaleko Benátok), vejáre, klobúky. Na susediacej Piazza dei Signori ponúkajú pizzu aj focacciu, kocky z nugátu aj bielej čokolády a čo to cítime pred Palácom rozumu, čiže niekdajšou súdnou sieňou? Klobásu a kapustu? Naozaj, vidíme ceduľku s nápisom Sauerkraut – ale veď partnerským mestom Verony je rakúsky Salzburg aj bavorský Mníchov, všetko sa vysvetľuje.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Po capuccine si poviem, že aj keď sa do obrazárne nedostanem, chcem ten stredoveký hrad vidieť aspoň zvonka. Po štvrťhodinke rezkej chôdze stojíme pred ním. A čo to? Zdá sa mi to, alebo z neho naozaj vychádzajú ľudia? Risknem to a opýtam sa pokladníka, či je otvorené. Usmeje sa a povie: samozrejme.
S úžasom si pozeráme fresky, desiatky gotických madon s dieťaťom, stredoveké meče, štíty, brnenia. Prejdeme po schodíkoch cez nádvorie do druhého paláca a nájdeme sály s obrazmi Carota. A vedľa na stene prázdne miesto. Žeby? Hodím očkom po manželovi. Medzi skvostmi je ešte niekoľko voľných miest, no strážkyne nás sledujú ako ostriež. Aj bez tých sedemnástich obrazov to bol zážitok. A či boli chýbajúce obrazy od Carota a Tintoretta naozaj zapožičané do iných múzeí, už zostáva záhadou. Tie k pôvabnej Verone asi patria.