Z francúzskeho Nice je to do Cap Ferrat asi desať kilometrov, no cesta autobusom po kľukatom Azúrovom pobreží trvá asi polhodinku. Miestni si už na krásu Anjelskej zátoky zvykli a celú cestu ťukajú do mobilov či tabletov, zato turisti nedokážu odvrátiť zrak od dych vyrážajúceho výhľadu.
Niektoré vily pripomínajú filigránsky prepracované francúzske tortičky, len sa do nich zahryznúť. Okolo subtropická flóra a kaktusy. Jar sa na Azúrovom pobreží sa začína oveľa skôr ako u nás, magnólie, kosatce a primulky kvitnú už vo februári.
Ružová vila barónky de Rotschild pripomína presladený, ale lákavý punčový zákusok. Vo svojej obľúbenej ružovej farbe ju dala postaviť Beatrice, dcéra baróna Alphonse de Rotschilda, známeho bankára a zberateľa umenia. Devätnásťročná Beatrice sa v roku 1883 vydala za parížskeho bankára ruského pôvodu Mauricea Ephrussiho, od nej o pätnásť rokov staršieho a priateľa jej rodičov.
Lenže sobáš nebol takou výhrou, ako by sa mohlo zdať. Beatrice chytila od Maurica chorobu, ktorá jej zabránila mať deti. Navyše z manžela sa vykľul gambler, ktorého dlhy v roku 1904 dosiahli 12 miliónov zlatých frankov, čo by v prepočte na dnešok predstavovalo asi 30 miliónov eur.
Rotschildovci z obáv o budúcnosť žiadali, aby sa dcéra po 21 rokoch manželstva rozviedla. Stalo sa tak v roku 1904. Práve vtedy sa vzdelaná a scestovaná barónka začala venovať naplno svojej vášni – zberateľstvu umenia. Vo vile dnes návštevníci môžu obdivovať jej zbierku porcelánu, Fragonardových obrazov, nábytku – vrátane hracieho stolíka, ktorý kedysi patril Márii Antoinette, či koberca po Ľudovítovi XIV.
Mohla si to všetko dovoliť, pretože v roku 1905 zomrel aj Beatricin otec a ona po ňom zdedila rozprávkové bohatstvo. A čoskoro nato objavila voľný pozemok na myse Cap Ferrat. Bol na skalnatom kopci, no keď zistila, že sa oň zaujíma aj belgický kráľ Leopold II., bez váhania ho kúpila.
Ako estétka okamžite začala plánovať záhrady, na vybudovanie ktorých najala najlepších záhradných architektov tých čias – z Európy aj USA. Keď bolo treba, neváhala použiť na vyrovnanie terénu dynamit ani najať stovky talianskych robotníkov.
Aj na stavbu vily si architektov vyberala dlho predlho. Mnohých slávnych staviteľov považovala za idiotov, nakoniec jej všetky želania splnil Jacques-Marcel Auburtin. A pri návrhu formálnej francúzskej záhrady pomáhala aj sama – zamestnanci potom pobiehali po záhrade v kartónových pyramídach, ktoré znázorňovali cyprusy, alebo manévrovali dlhými pásmi striebornej, sivej či zelenej látky, aby si barónka vybrala najlepšie miesta pre jazierka, cestičky či kvetinové záhony.
Aj dnes vila nabitá umeleckými pokladmi vyrazí návštevníkom dych, no ich srdce skutočne zaplesá až v záhradách. Je úžasné prejsť cez španielsku umelú jaskyňu a patio s prúdiacou vodou do kamennej záhrady, tú vystriedať za strohú japonskú, cestou k rozáriu obdivovať exotické kaktusy a aloe, pokochať sa levanduľami a olivovníkmi v záhrade provensalskej a tešiť sa na rastliny vo florentskej.
Najväčšou zo záhrad je francúzska s jazierkom s leknami, tancujúcimi fontánami a s chrámom lásky, ktorý je napodobeninou Trianonu vo Versailles. V záhradách znejú operné árie a človek žasne: ach, Beatrice! Barónka zomrela v roku 1934 na tuberkulózu a vilu aj so zbierkami odkázala Akadémii krásnych umení. Čo iné čakať od výstrednej barónky, však?