Chvalabohu, rímske chute sa zmenili. V antike si totiž tunajší gurmáni pochutnávali napríklad na slimákoch poliatych medom, obalených v maku a opečených. Alebo plnených mletým mäsom, paprikou, orechmi a potom pečených či varených. Dnes na rímskych jedálnych lístkoch kraľuje čosi iné – artičoka.
Kedysi vysmievanú zeleninu príbuznú bodliakom jedli len chudobní, dnes sa Taliani nadchýnajú jej majestátnosťou a pripravujú ju na desiatky spôsobov. Takmer každá rímska reštaurácia má na jar v ponuke ako predjedlo artičokové carpaccio, artičoky marinujú, opekajú, varia, pripravujú na pare alebo ako soté, kombinujú ich s cestovinami i mäsom, podávajú ako prílohu.
Azda najbežnejším spôsobom prípravy je „carciofo alla romana“ či „carciofo alla giudia“– artičoka na rímsky alebo židovský spôsob. Prvý znamená prípravu na pare a okorenenie bylinkami, artičoka sa podáva s kúskami chleba a olivovým olejom, druhý, vraj dekadentnejší, spôsob pochádza zo židovského geta, kde artičoku už v šestnástom storočí dvakrát vyprážali.
Foto: SHUTTERSTOCK
Držiac sa príslovia „Keď si v Ríme, správaj sa ako Rimania“ sme sa rozhodli rímske artičoky otestovať v tradičnom rodinnom podniku Alfredo. Ten sa navyše hrdí titulom L'imperatore delle fettuccine.
U cestovinového imperátora jedlo množstvo hviezd od Sofie Loren, Giny Lollobrigidy, Alfreda Hitchcocka, Liz Taylor či Jeana Gabina až po Franka Sinatru a ich fotky potomkovia Alfreda hrdo vystavujú na stenách. Nuž, pravdupovediac Alfredo je možno cestovinovým cisárom, ale artičoky chutili oveľa lepšie v reštaurácii na skok od Panteónu.
V reštaurácii Clemente alla Maddalena kraľuje šéfkuchárka Rita Colaiacomo a až po ochutnaní jej artičok na rímsky spôsob človek pochopí, prečo je to najobľúbenejšia rímska zelenina. Po pochválení ďalších chodov čašník Max okamžite navrhne, že sa so šéfkuchárkou môžeme porozprávať osobne.
Nuž, asi naozaj platí, že pred jedlom dáva Riman prednosť azda len farbistému popisu toho, čo jedol včera alebo pri nejakej dávnejšej príležitosti. Energická päťdesiatnička Rita by si však za svoje kulinárske umenie zaslúžila aj tri michelinské hviezdičky.
Predsa sme si však v Ríme nemohli nechať ujsť múzeá. Na Piazze del Popolo sídli múzeum Leonarda da Vinci, ktoré renesančného umelca predstavuje ako vynálezcu, umelca, vedca, anatóma, inžiniera aj architekta.
Ocenia ho aj deti, pretože sú v ňom drevené modely Leonardových vynálezov a všetkého sa možno dotýkať – od tkacích strojov, tankov, katapultov až po jednoduchý drevený most, ktorý vojaci rýchlo zostroja bez použitia jediného klinca.
Nechýba Leonardov model skafandra či lietajúceho stroja. Len pozor, ak vám napadne občerstviť sa pred návštevou múzea v kaviarni na Piazze del Popolo, za šálku kávy vám tu indická obsluha naúčtuje šesť a pol eura.
Kto hľadá autentickejšiu atmosféru a taliansku spoločnosť namiesto turistov s fotoaparátmi, mal by zamieriť radšej do kaviarne na Via della Pace. Máme to po ceste do Bramanteho kláštora pri kostole Santa Maria della Pace, kde sa práve koná skvelá výstava toskánskych maliarov z konca 19. storočia známych ako Macchiaoli. Tých musím vidieť.
Lenže – to by sme nesmeli náhodou natrafiť na múzeum Ara Pacis, prvé dielo modernej architektúry v historickom centre Ríma od konca fašistickej éry. Z travertínu, ocele a zo skla ho navrhol Američan Richard Meier a otvorili ho v roku 2006.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Okrem moderných výstav, aktuálne napríklad až do 8. mája vystavujú grafiky Toulousa-Lautreca, tu možno vidieť oltár Ara Pacis Augustae z 9. storočia pred Kristom.
Moderná stavba okamžite vyvolala diskusie – kým New York Times označil dielo za „flop“ čiže prepadák, známy kritik umenia Achille Bonito Oliva ho chválil ako inovatívny počin. V každom prípade výstavu plagátov Toulousa-Lautreca zapožičanú z Budapešti odporúčam.
Nakoniec sme neodolali a vybrali sa aj do Sixtínskej kaplnky. Ten, kto má fóbiu z davov, by sa jej však mal vyhnúť širokým oblúkom. Po zaplatení dvadsiatich eur za vstupné do Vatikánskych múzeí návštevníka unáša dav ľudí z celého sveta.
Každý druhý turista, či už Číňan, alebo Nemec, je vyzbrojený okrem iPhonu aj tyčou na selfie fotky, takže namiesto obdivovania fresiek či sôch si dávate pozor, aby vám ktosi nevypichol oko. O rozjímaní nad genialitou Michelangela nemôže byť v ľudskom mori ani reči.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Zo všetkých strán znie len výzva „ticho“ v rôznych jazykoch, takže ste radi, keď sa po dve a pol hodine šťastne vyhnete preplnenej múzejnej pizzerii a dostanete sa do vatikánskych záhrad.
Ešte pohľad na bronzovú sochu nazvanú Sfera con sfera čiže Guľa v guli od sochára so zábavným menom Arnaldo Pomodoro (Rajčina) a rýchlo preč od hlučného davu.
Preč z Vatikánu, smer Bramanteho kláštor. Až tam nastane vytúžené ticho. Vnútri je len pár návštevníkov, ktorí si so záujmom prezerajú zátišia macchiaolistov. Nikto si nerobí selfie. Aká úľava.
A keď vychádzame z kláštora, míňame reštauráciu s názvom Il Fico. Taliansky to znamená „figa“.