Viac ako štvrť storočia po páde komunizmu sa tento spôsob života stáva témou konferencií aj návštev so sprievodcom. „Komunálky“ dokonca majú festival, ktorý usporiadali umelci v Petrohrade – za sovietskych čias Leningrade.
V Rusku sa bývanie tohto typu objavilo po boľševickej revolúcii v roku 1917, keď sa robotníci a roľníci usadili v meštianskych bytoch, ktorých majitelia boli väčšinou odsunutí do jedinej miestnosti vo svojom vlastnom príbytku.
„Tieto byty sú súčasťou dejín našej krajiny a nášho mesta. Hoci ich je v Petrohrade ešte veľa, pomaly miznú. Preto sme sa rozhodli zorganizovať festival,“ hovorí Svetlana Vorobjovová zo skupiny umelcov, z ktorej vzišiel nápad priblížiť všedný život v komunálnych bytoch a umožniť zoznámiť sa s ich obyvateľmi.
Jedným z nich je sedemdesiatpäťročný Eduard Jemeljanov, ktorý zdieľa už 15 rokov trojizbový byt v samom centre niekdajšej metropoly cárskeho Ruska. Eduard vychádza zo svojej izby a víta návštevníkov v trenírkach a tielku, ktoré si obliekol „ako vždy“, ako hovorí s úsmevom.
„Mám rád komunálne byty a nechcel by som žiť inde. Nikdy tu nie je človek sám, vždy tu niekto je a to je dobre,“ vysvetľuje penzista, ktorý privolil s účasťou na festivale na žiadosť jednej zo svojich susediek, Vorobjovovej.
Anna Fjodorovová žije v izbe s úchvatným výhľadom na hlavnú tepnu Petrohradu, s krbom v rohu miestnosti a so stropom vysokým 3,6 metra. Ale tiež musí zdieľať kuchyňu a kúpeľňu s desiatkou susedov, ktorí obývajú osemizbový byt.
Na konci dlhej a temnej chodby sa nachádza malá kúpeľňa a veľká kuchyňa, kde sa večne krížia cesty susedov. Inštalované sú tu štyri plynové sporáky, osem stolíkov a osem chladničiek, aby si každý z nájomníkov mohol uvariť, keď na neho príde rad.
„Komunálny byt má dve tváre: príjemné veci sú hneď vedľa nepríjemných,“ smeje sa mladá brunetka, ktorá do Petrohradu prišla z Volgogradu pred štyrmi rokmi. Ako umelkyňa je nadšená z bývania v historickom centre mesta a obdivuje architektúru budovy z roku 1905, ale pripúšťa, že spolužitie býva „zložitejšie“.
„Spočiatku bolo pre mňa, ako človeka s vášnivým južanským temperamentom, ťažké si zvyknúť na spolužitie v komunálke,“ priznáva Anna. Kvôli nedostatku súkromia bývajú vzťahy so susedmi občas „delikátne“.
Dokonalý príklad vzápätí poskytuje spolubývajúca, štyridsiatnička Nadežda v ružovom tričku, keď sa rozkričí na Annu. „Hej, pozri, práve som poutierala podlahu a tvoji návštevníci ju už pošliapali,“ vrieska na adresu návštevy usporiadanej v rámci festivalu.
„Varovala som susedov, že sa zúčastňujem na festivale, ale niektorí tým nie sú nadšení,“ chichoce sa Anna.
V 80. rokoch predstavovali „komunálky“ skoro dve pätiny bytov v centre Leningradu. Ale po páde komunizmu v roku 1991 si mnoho meštianskych bytov, väčšinou už veľmi schátraných, kúpili zámožní Rusi a veľa niekdajších nájomníkov presťahovali do vlastných malých bytov na sídliskách.
V päťmiliónovom Petrohrade v roku 2008 spustili program presťahovania obyvateľov „komunálok“, ktorí občas žili aj v rámci až desiatich izieb, v snahe skoncovať s týmto sovietskym dedičstvom. Podľa úradov sa počas siedmich rokov počet týchto bytov znížil zo 116 000 na 83 000. V Moskve, ktorá má 12 miliónov obyvateľov, sa „komunálky“ už prakticky nevyskytujú.
Sestry Kira a Svetlana vo veku 45 a 48 rokov sa rozhodli navštíviť petrohradský festival „komunálok“ z nostalgie.
„Vyrastali sme v podobnom byte, s 18 susedmi zo šiestich izieb,“ spomína Svetlana. „V skutočnosti na tom nebolo nič romantického. Za nič na svete by som sa tam nechcela vrátiť,“ priznáva Kira.