Dá sa tu vrátiť do stredoveku, ale aj pobudnúť v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Na zámku je práve výstava Vtedy bola budúcnosť o období, keď naše krajiny ešte delila železná opona. Život sa ani vtedy nezastavil.
Zámok Schallaburg sa druhý raz narodil tiež práve v 70. rokoch minulého storočia. Dovtedy bol ruinou, teraz prevláda renesančný štýl, ale zachovali sa aj stopy románske a barokové.
Krásna je záhrada, ktorú obnovili podľa archeologických nálezov: plošné záhony, ohraničené cestičkami, vytvárajú geometrické obrazce, ako to býva v slávnych európskych záhradách. Schallaburg je však menší, a tak záhrada pôsobí ako vzácna miniatúra.
Zámok má aj krásne renesančné nádvorie s arkádami, dobrú kuchyňu a deti čaká drevená preliezačka v podobe draka v hradnej priekope – šmýka sa po jazyku!
Keďže sa zámok nachádza uprostred lesov, dobre sa dýcha svieži horský vzduch, no na programe je aj „vzduch našich čias“. Každý rok na zámku čaká návštevníkov výstava, ktorá rieši to, čo „visí vo vzduchu“.
Tento rok sú na programe práve sedemdesiate roky a na budúci rok to bude islam. Prečo práve tieto témy? Islam je jasný – ten teraz každého zaujíma a v Rakúsku je už súčasťou života.
Výstava určite vzbudí veľkú pozornosť, ale zaslúži si ju aj tá tohtoročná s názvom Vtedy bola budúcnosť. Ak chceme rozumieť tomu, čo žijeme dnes, musíme sa pozrieť aj späť.
Rakúsky sprievodca Harald Pichelbauer nám vysvetlil zámer tejto expozície a porozprával aj o svojich pocitoch z nej. Nielen my sme vnímali železnú oponu, pociťovali ju aj Rakúšania. Aj oni chceli, aby sa táto prekážka spolužitia so susednou krajinou odstránila, aby bol svet bez bariér.
A dnes? To, po čom sme túžili, sa splnilo, ale zasa sa stavajú ploty a vynárajú sa obmedzenia. Výstava je teda aj určitým mementom: zrekapitulujme si, čo sme to vlastne zažili, čo sme chceli a kam sme sa dostali?
Lákadlo za Dunajom
Názov výstavy Vtedy bola budúcnosť sa dá chápať dvojako: buď sme už budúcnosť v jej zárodkoch žili, alebo – vtedy ešte existovala budúcnosť, po ktorej sa dalo túžiť a ktorá motivovala.
Dnes už nie je? Sme v koncoch s ideálmi? Našťastie, podobné projekty, ako je táto výstava, nasvedčujú, že ľudia premýšľajú, dávajú veci do súvislostí a vďaka tomu vidia jasnejšie.
Nezaškodí sa aj pomocou výstavy trocha vzdelať, lebo darmo sa nadáva na politikov, keď voliči sú nerozhľadení. Výstava o sedemdesiatych rokoch je príležitosťou rozšíriť si obzor.
Nie je postavená na atrakciách – na starých predmetoch z tých čias - ale najmä na dokumentoch a rôznych svedectvách: výstrižky z novín, ukážky televízneho vysielania, fotografie, listiny, knihy, vysvetľujúce texty, rôzne spisy a záznamy.
Pri mnohých exponátoch nadšene reagujú aj návštevníci zo Slovenska. Hoci vtedy u nás bola tzv. normalizácia, s cestovaním do zahraničia boli problémy, predsa len – o Rakúsku sme toho dosť vedeli (najmä v Bratislave a okolí).
Poznali sme ich umelcov, televíznych hlásateľov, komentátorov, cez Viedeň sme sledovali svetoznáme filmy a seriály, z rádií zasa modernú hudbu. Z Rakúska prichádzala móda a mnohí si odtiaľ dokázali priniesť aj rôzne konkrétne výrobky.
Každá totalita je prudérna, a tak u nás bolo raritou aj porno, ktoré občas niekto z Rakúska priviezol. Rôzne jedlá tam boli lepšie ako u nás – syry, napolitánky (dnes sú už aj naše také krehké ako ich, ale vtedy to bol rozdiel), kvalitnejšie boli pomaranče, gaštany (žiaľ, to trvá), všetky novinky mali skôr. Skrátka, bolo to veľké lákadlo za Dunajom, ktorého vplyv k nám silno – napriek hraniciam – prenikal.
Obe krajiny žili aj svetovými problémami, prebúdzal sa vtedy tretí svet, iniciovali sa občianske hnutia, organizovali sa napríklad ochrancovia prírody, rozvíjala sa technika – na výstave sú napríklad staré televízory, v ktorých „zrnilo“ a hlásateľky dávali divákom dobrú noc pred koncom vysielania.
Mnoho plagátov z expozície pripomenie divákom významné postavy alebo diela sedemdesiatych rokov – napríklad plagát k filmu Prelet nad kukučím hniezdom. Nad emigrantom Formanom sa vtedy u nás krčilo plecami, ale ľudia si k tomu filmu cestu našli.
Všetko nevyšlo
Na výstave ma upútala pestrofarebná šiltovka, čiapka výtvarníka Hundertwassera. Vedľa nej bol aj model uličky Seilergasse, ktorú navrhol. Mala to byť útulná mestská komunikácia vydláždená príjemným materiálom, mäkko modelovaná, s netradične umiestnenou zeleňou. Nerealizovalo sa to – ani v Rakúsku všetko nevyšlo.
Ale predsa, im sa aj v tomto darilo lepšie. Spomínam si, ako sa naši umelci v tom čase snažili – podpisovú akciu viedol maliar Michal Jakabčic – aby sa nestaval Most SNP (ukončený v roku 1972) pri Dóme Sv. Martina.
Jakabčic s občanmi nedokázali vymôcť ani toto, ale v Rakúsku občania v referende dosiahli, že sa nespustila atómová elektráreň Zwentendorf! Skrátka, hoci hlas občanov mal rôznu váhu, ľudia žili, zlostili sa, chceli veci ovplyvňovať, čím vlastne už formovali dnešok.
A dnes si zasa každodenným správaním vytvárame budúcnosť. Počuť najmä krikľúňov, ale väčšina ľudí robí ticho užitočne veci a na tých stojí svet. To sa raz ukáže na nejakej budúcej výstave o vzduchu našich čias.
V 70. rokoch sa urobilo veľa prevratného – liberalizovali sa vzťahy k menšinám, o svoje práva sa usilovali homosexuáli, diskutovalo sa o interrupciách, išlo sa do kozmu, riešili sa vojny, zvyšoval sa význam zelene a umenia, modernizovali sa hračky, prekvitala osveta (aj sexuálna), hodnotili sa politické kroky… To všetko na výstave je a je toho veľa.
Kto nemá rád dlhé chodenie, môže si sadnúť do záhrady alebo na nádvorie a rozjímať o budúcnosti. V tých 70. rokoch sa nám ani nesnívalo, že by mohla byť taká, aká je.
Nikto by vtedy neuveril, že sa bude chodiť do Rakúska bez pasov, že sa tam budú kupovať nielen veci, ale aj domy!
História prekvapuje, ale niekedy aj menej príjemne. Výstava v Schallaburgu je možnosťou niečo vytušiť o tom, čo nás čaká, čo treba spoznať, aby sme neboli zaskočení.
Nie náhodou pripravujú na budúci rok výstavu o islame. Treba poznať súvislosti a na to sú ideálne tematické výstavy.