Väčšina turistov sa hrnie k slávnemu Júliinmu balkónu alebo do veronskej Arény, kde sa dnes namiesto gladiátorských zápasov hrávajú opery. Niektorí sa vyšplhajú na 84 metrov vysokú vežu Torre dei Lamberti a kochajú sa výhľadom na Piazzu dei Signori.
Kto však čítal Goetheho cestopis Talianska cesta, zamieri možno cez Ponte Nuovo – Nový most ponad rieku Adige ku klenotu ukrytému za zaprášenými fasádami domov na Via Giardino Giusti.
Po vstupe do rozkošnej francúzskej záhrady so strihaným živým plotom, štrkovými cestičkami a durmanmi či pomarančovníkmi v kvetináčoch užasne. Pohľad mu spočinie na slávnej tujovej aleji, ktorá stúpa ku kvapľovej jaskyni a kamennému maskarónu s rozďavenou papuľou na druhom konci záhrady.
V geometrických obrazcoch sú rozosiate pôvabné sochy a v malej fontánke si spokojne žijú korytnačky. Áno, hneď lepšie porozumiete Goetheho úvahám o Arkádii, stratenom raji.
Rad slávnych návštevníkov je dlhý: v záhradách Giusti sa okrem autora Fausta v rôznych dobách radi prechádzali aj Cosimo De'Medici, savojský vojvoda Carlo Felice, cisár Jozef II. či skladatelia Mozart a Gabriel Fauré.
Záhrada nesie meno po rodine toskánskych emigrantov Giustiovcov, ktorí do Verony prišli na začiatku 14. storočia. Bohatí Giustiovci sa zaoberali „umením vlny“. Na ľavom brehu rieky Adige si založili svoju fabriku na tkanie a farbenie látok.
V priebehu storočia nahonobili značný majetok a rozhodli sa investovať do lénnych pozemkov, ktoré vynášali viac než látky. Časť pod kopcom vraj už v priebehu 15. storočia premenili na záhradu s ovocnými stromami a podlubiami.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V polovici 16. storočia si Agostino Giusti, člen filharmonickej akadémie, objednal záhradu vrátane zbierky rímskych nápisov. Dom Agostina Giustiho sa stal miestom stretávania kultivovanej veronskej spoločnosti, jeho majiteľ v paláci zriadil galériu plnú obrazov a sôch.
Záhrada bola založená na poetike kontrastov – ladnosť záhrady vynikne oproti divoko porastenému kopcu, z ktorého sa ponúka skvelý výhľad na geometrické záhony i strechy Verony.
V záhrade nechýba ani malý labyrint. Originál zo šestnásteho storočia už neexistuje, na jeho mieste stojí novší, s ešte komplikovanejšími cestičkami. Navrhol ho v roku 1786 architekt Luigi Trezza z Verony.
Keď sa návštevník nabaží labyrintu, môže sa vybrať tujovou alejou ku kopcu. Cestou obdivuje žlté i oranžové ľalie a rastliny, ktoré dokáže pomenovať azda len skúsený botanik. Cez lesík z tienistých ihličnanov dorazí k vežičke, kde sa skrýva schodisko. A hurá na vyhliadku s balustrádou, pod ktorou sa skrýva groteskný maskarón.
Ten však zbadá pozorovateľ iba zdola, keď sa opäť vráti do záhrady. Agostinovi kolegovia filharmonici v nej kedysi inscenovali predstavenia o antických bohoch. Dnes síce božstvá vyšli z módy, no koncerty a čítačky rôznych spisovateľov sa v giustiovskej záhrade konajú stále.
Ak sa ocitnete vo Verone, za sedemeurové vstupné toto miesto určite stojí. Záhrada je otvorená každý deň, v lete od deviatej ráno do ôsmej večer.