Pompidouovo centrum má obnažené 'črevá', no už 40 rokov láka turistov

01.02.2017 07:00

Parížske Národné stredisko pre umenie a kultúru Georges Pompidou (Pompiduovo stredisko) otvorili pred 40 rokmi, 31. januára 1977. Zmenilo dovtedy zaužívaný postoj ku galériám ako monumentom pre úzku skupinu ľudí na budovu otvorenú pre každého.

Fotka uverejnená používateľom Paris (@paris_maville),

Stalo sa miestom, kde sa mohli ľudia stretávať a spoznávať umenie. Nachádza sa v historickom centre Paríža, približne 1 kilometer od Notre Dame a Louvru, na okraji husto obývanej štvrte.

S návrhom na stavbu originálneho centra, kde by sa mohli umiestniť zbierky súčasného umenia a kde by bola aj knižnica, premietali sa filmy, hrala hudba a divadlo a kde by sa tiež čítala literatúra, prišiel v roku 1969 vtedajší francúzsky prezident Georges Pompidou.

Z medzinárodného konkurzu nakoniec vyšli víťazne architekti, ktorí odmietli všetky tradičné usporiadania a ako priority si určili dostatok priestoru. Boli nimi priekopníci štýlu high-tech Talian Renzo Piano a Brit Richard Rogers, a spolu s nimi Talian Gianfranco Franchini.

Fotka uverejnená používateľom @muriel.devoucoux,

Dnes sú Piano (79) aj Rogers (83) laureátmi prestížnej Pritzkerovej ceny za architektúru. Piano postavil napríklad londýnsky mrakodrap Shard (Črep), Rogers má na svojom konte budovu poisťovne Lloyds či Dóm tisícročia v Londýne, budovy Európskeho súdneho dvora v Štrasburgu alebo terminál madridského letiska Barajas.

So stavbou Pompidouovho strediska sa začalo v roku 1971. Z verejnosti sa sprvoti ozývali negatívne reakcie, ktorých terčom sa stalo architektonické stvárnenie exteriéru budovy.

Extravagantná „budova s ​​obnaženými vnútornosťami“ mnohým pripomína ropnú rafinériu alebo továreň. Vyzerá totiž akoby bola obrátená naruby: eskalátory, výťahy, vodovodné potrubia, vzduchotechnika a aj celá konštrukcia stavby – masívne oceľové podpery – sa nachádzajú na fasáde stavby.

Valéry Giscard d'Estaing, ktorý v roku 1974 nahradil v prezidentskej funkcii zosnulého Pompidoua, sa vraj dokonca po svojom nástupe zaujímal o možnosť stavbu zastaviť.

Mnoho ľudí kultúrne stredisko vnímalo ako škaredú škvrnu na historickom centre francúzskej metropoly. Kritici hovorili o futuristickej nevzhľadnosti, posmievali sa farebným rúrkam na plášti budovy.

Dojem večnej rozostavanosti však napríklad podľa architektov zdôrazňoval ideu neustálej tvorby a neukončenosti umenia.

Fotka uverejnená používateľom Rémy Bob (@remy_bob42),

Toto riešenie budovy malo dokonca výhodu oslobodenia vnútornej dispozície od zbytočných jadier. Vznikol tak jeden veľkopriestor, ktorý bol dostatočne variabilný pre široké využitie.

Pompiduovo stredisko je v súčasnosti jednou z najnavštevo­vanejších parížskych pamiatok – po Eiffelovej veži a galérii Louvre. Centrum s výhľadom na Paríž sa počas štyroch desaťročí stalo neodmysliteľnou súčasťou scenérie.

Od jeho otvorenia v roku 1977 do roku 2006 doň zavítalo vyše 180 miliónov návštevníkov. V roku 2013 ich bolo 5,2 milióna (z toho do galérie prišlo 3,7 milióna ľudí).

Stredisko moderného umenia sa rozkladá na dvoch hektároch, plocha všetkých poschodí presahuje 100 000 metrov štvorcových. Zbierky obsahujú na 120 000 diel od roku 1905 do súčasnosti, z ktorých verejnosť môže vidieť len desať percent.

Sú tu diela Pabla Picassa, Alberta Giacomettiho, Jacksona Pollocka, Maxa Ernsta či Joana Miróa.

V roku 2009 otvorili vo východofrancouzskom meste Metz prvú pobočku Pompidouovho strediska. Stavba Japonca Šigeru Bana a Francúza Jeana de Gastinesa, ktorá pripomína pokrčený bambusový klobúk, stála vyše 69 miliónov eur.

Zdroj: Wikipedia.org

#paríž #galéria #Francúzsko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk