V malom kostolíku v Carrapatele, obci so štyridsiatimi domčekmi nad vinicami pri mestečku Reguengos de Monsaraz, káže Claudia Rochová v čiernom odeve a v teniskách tuctu veriacich, prevažne starých dám.
Tridsaťjedenročná žena v koženej veste si odložila mobil na lavicu v prvom rade a fundovane vedie bohoslužbu pri nedeľňajšom zhromaždení bez kňaza. Po modlitbách a liturgických spevoch sama vykladá biblické texty, podobne ako kňaz.
Ku koncu obradu udeľuje sviatosť oltárnu ako pri omši; hostie, ktoré podáva veriacim, predtým požehnal kňaz. Nepije ani víno predstavujúce Kristovu krv.
„Keby som tu nebola, kostol by zostal zavretý. Nezáleží na tom, či som žena, diakon alebo kňaz. Dôležité je, že tu je niekto, kto udržuje puto s farárom, aj keď tu nie je prítomný,“ vysvetľuje.
Táto sociálna pracovníčka, rozvedená a bezdetná, patrí ku skupine 16 laikov – osem mužov a osem žien –, ktoré si vybral kňaz Manuel José Marques, aby mu pomáhali pravidelne „slúžiť“ omše v siedmich farnostiach, ktoré má na starosti.
Nedeľné zhromaždenia bez prítomnosti kňaza
„Môže sa to zdať zvláštne a nové, my ale neprichádzame s ničím revolučným. Ide o nástroj, ktorý obsahujú cirkevné predpisy už dlho práve pre takéto prípady, keď je to absolútne nevyhnutné,“ hovorí päťdesiatsedemročný kňaz.
Takéto bohoslužby bez vysvätenej osoby, ktorým katolícka cirkev hovorí „nedeľné zhromaždenia bez prítomnosti kňaza“, sa konali v rôznych krajinách, od Nemecka, cez Francúzsko, Švajčiarsko, Portugalsko, Holandsko, Spojené štáty až po Kanadu. Táto prax vznikla v 80. rokoch kvôli nedostatku kňazov.
Vatikán a početní cirkevní činitelia však odmietajú takéto bohoslužby podporovať z obavy, že tak omše stratia svoj pôvodný význam.
Otec Manuel José však obavy nemá. V Reguengos de Monsaraz v regióne Alentejo, medzi mestom Evora a hranicou so Španielskom, vznikla potreba organizovať takéto nedeľné zhromaždenia pred viac ako desiatimi rokmi, keď tam zostal sám s jedným diakonom na sedem farností. Predtým v oblasti pôsobili traja kňazi.
Obklopil sa 16 veriacimi, dobrovoľníkmi rôznych profesií. „Sú to ľudia, ktorí majú skúsenosť s vierou, stretli sa s Kristom a vedia o tom hovoriť,“ vysvetľuje kňaz a upresňuje, že medzi mužmi a ženami nijako nerozlišuje.
Ženy-diakonky?
Ženy sa osvedčili aj v ďalších vidieckych oblastiach Portugalska, kde je podľa cirkevných odhadov 88 percent z desiatich miliónov obyvateľov katolíckeho vyznania. Na 4 400 farností tam pripadá len okolo 3 500 kňazov.
Pápež František vlani v auguste založil výbor, ktorý má študovať úlohu žien-diakoniek na počiatku kresťanstva. A aj keď odmietol, že by otváral cestu ženám-diakonkám, jeho krok je rovnako ponímaný ako možné historické otvorenie cirkvi ženám.
„Žijeme v otvorenej spoločnosti, kde rozdiely medzi mužom a ženou už nie sú také vyhranené ako predtým. Rovnosť žien však neznamená, že by mali vykonávať povolanie kňazov,“ zdôrazňuje katechétka Dora Cruzová, ktorá vedie zhromaždenia v obci Campinho so 700 obyvateľmi.
Farníci prítomnosť žien za oltárom schvaľujú. „Zo začiatku nám pripadalo zvláštne, aby žena slúžila omšu, ale už sme si zvykli,“ hovorí dôchodkyňa Angélica Vitalová. „A keď je málo kňazov, myslím, že by sa mali ženiť, veď sú to muži ako ostatní,“ dodáva so šibalským úsmevom.