Vlkolínec. Osada farebných dreveníc, z ktorých stále dýcha život

Denník Pravda prináša počas letných mesiacov seriál Poklady Slovenska. Priblíži v ňom všetky slovenské výnimočné historické skvosty zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Každý týždeň v stredu predstavuje jednu z pozoruhodných pamiatok našej krajiny, dnes navštívime malebný Vlkolínec.

30.07.2017 07:00
vlkolínec, slovensko, turisti Foto: ,
Tá istá ulica v čase, keď do Vlkolínca prúdia davy turistov.
debata

„Čo sa mi páči na Vlkolínci? Asi to, ako harmonizuje s prostredím, v ktorom sa nachádza. Farebné drevenice sú veľmi citlivo zasadené do prírody, akoby boli pre seba stvorené. Ako namaľovaný obraz. Malinký kúsok krajiny, ktorý mňa osobne napĺňa pokojom a krásou,“ zamyslí sa tridsiatnička Tamara z Bratislavy pri prehliadke podhorskej osady zapísanej už 24 rokov v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Biele, béžové, okrové, modré, citrónovožlté, zelenkasté. Nie vždy však boli vlkolínske domy až také krikľavé ako v súčasnosti. „Obvyklými farbami bola svetlomodrá, biela, béžové odtiene,“ hovorí Jozef Bašary z Mestského úradu v Ružomberku. Vlkolínec nie je samostatná obec, patrí pod Ružomberok.

Základnou technikou drevenej architektúry vlkolínskych dreveníc je zrubenie – kladenie otesaných kmeňov stromov vodorovne na seba, bez kostry zo zvislých stĺpov. Škáry sa utesňovali machom. Nerovnosti stien si domáci upravovali hlinou a farebne líčili dva razy do roka, na jar a na jeseň. Svahovitý terén riešili vysokou kamennou podmurovkou.

Vlkolínec, keď sa ulice  od návštevníkov... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec Vlkolínec, keď sa ulice od návštevníkov vyprázdnia.
Smerovník k zvonici na začiatku osady. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, vyrezávanie, osada Smerovník k zvonici na začiatku osady.

Podhorskú osadu so zrubovými domčekmi akoby obišiel moderný stavebný ruch. Svoju jedinečnosť si zachovala aj preto, lebo obyvatelia nežili až tak komfortne ako ich rovesníci v mestách, v podstate boli dlho izolovaní od výdobytkov doby. Ešte do polovice 20. storočia do Vlkolínca viedli len úzke prašné cesty a nebola tam elektrina ani obchod. Ľudia z mesta domov nechodili autobusom, ale pešo.

Cez druhú svetovú vojnu vyhorela časť osady. „Potom mesto umožnilo postaviť mladým ľuďom a tým, čo robili vo fabrikách, domy v Ružomberku a postupne sa odsťahovali. Vo Vlkolínci zostali najmä starší ľudia, ktorí už do domov stavebne nezasahovali,“ hovorí Bašary. Drevená ľudová architektúra zostala zachovaná. S výnimkou dvoch murovaných domov, ktoré boli postavené ešte v čase, keď Vlkolínec nebol ani pamiatkovou rezerváciou. Murovaný je i kostol a niekdajšia škola, v ktorej je v súčasnosti galéria.

Vyzerá ako skanzen, ale nie je ním

Cestička do Vlkolínca je stále úzka, ale už asfaltová. Najprv sa z miestnej časti Ružomberok – z Bieleho Potoka – len vlní dolinou. Dookola sú iba lúky a stromy. Za parkoviskom v Trlenskej doline, kde zvyčajne parkujú turistické autobusy, začína kľukatá cesta prudko stúpať. Črtajú sa šindľové striešky, vidieť aj zopár sôch vyrezaných z dreva. Kým začneme kráčať do svahu k dreveniciam, po pravej strane máme drobnú drevenú stavbu – repliku salaša, ktorý kedysi využívali valasi pri pasení oviec na horských pasienkoch. V okolí sú na lúkach štále – senníky, niektoré boli obnovené, inak by spadli.

Senníky na vlkolínskych lúkach. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, senníky, lúka Senníky na vlkolínskych lúkach.
Detail vyrezávanej postavy. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, vyrezávanie Detail vyrezávanej postavy.

Drevené sochy pred vstupom do osady sú dielom rezbárov z rôznych umeleckých sympózií, rovnako aj lavičky či betlehem. Vlkolínske drevenice s drobnými okienkami a drevenými šindľovými strechami poslušne stoja jedna vedľa druhej na oboch stranách ulice. Tá sa v strede osady rozvetvuje, hore stúpajú už dve rovnobežné cesty. Medzi nimi je pomyselná os – potok, ktorý tečie z vrchu Sidorovo drevenými žliabkami.

Niektoré domy majú farbou natreté všetky steny, iné len priečelia. Bašary vysvetľuje, že bočné steny na veternej strane sú obité drevom alebo šindľom. „Aby boli ochránené pred vetrom či dažďom,“ dodal. Sýpky, kde ľudia skladovali obilie, sú na rozdiel od domov murované. Niektoré stoja samostatne, iné sú súčasťou domov.

V strede Vlkolínca je maličká drevená zvonica, ktorej steny sú z vonkajšej strany obité šindľom. Je to asi najfotografovanejší objekt, známy z propagačných materiálov, publikácií i pohľadníc z Vlkolínca. Patrí k najstarším a najvzácnejším stavbám. Je z roku 1770. Delí osadu na vyšný a nižný koniec. Trikrát denne na nej zvonila zvonárka – ráno, na obed i večer, aj pri úmrtí obyvateľa. Neďaleko je ďalší vzácny objekt – drevená rumpáľová (kľuková) studňa, hlboká 12 metrov. V minulosti zdroj pitnej vody. Dnes už majú vo väčšine domov zavedený vodovod.

Svetoznámy, no na úkor súkromia

Vlkolínec je už iný ako v minulosti. Nevideli sme ovce ani obrábané polia. A mení sa aj na sklonku dňa. Vtedy sa vyprázdni parkovisko, ulica, ľudia odídu a domáci môžu otvoriť dvere dokorán. Vychutnávajú si pokoj a samotu.

Zvonica vo Vlkolínci. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, zvonica Zvonica vo Vlkolínci.
Domček aj predkovia natierali namodro. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, domček Domček aj predkovia natierali namodro.

Tým, že ich bydlisko sa zápisom do UNESCO stalo svetoznámym, prilákalo turistov. „Nikdy to už nebude taký Vlkolínec, aký poznám z môjho detstva, všetko sa mení. Veľa turistov sem chodí. Niektorí sú slušní, iní si myslia, že keď zaplatili vstupné, môžu chodiť všade, aj ľuďom po dvoroch,“ hovorí Anna Bašaryová. Modrú chalúpku zdedila po starých rodičoch. Ako polročná sa presťahovala do Ružomberka. Do Vlkolínca však chodí pravidelne.

Aj keď je vonku horúco, izba akoby bola klimatizovaná. Nie je. „V lete je vnútri príjemne chladno. V zime, keď prídeme a rozkúrime, drevená stavba udržiava teplo. Keď odchádzame, musíme už vetrať,“ hovorí Anna.

Už neraz sme aj v Pravde písali o tom, že zrubové farebné chalúpky nie sú objektmi v skanzene, ale že v nich žijú ľudia. A to treba rešpektovať, nevstupovať ľuďom až „do kuchyne“. Práve vďaka obyvateľom sú chalúpky stále krásne a môžu ich obdivovať turisti z celého sveta. Predovšetkým vďaka ich starostlivosti a ústretovosti existujú zachované tak, ako ich predkovia zanechali.

Izba u chalupárov. Rodina sa snaží, aby v izbe... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
chlapári, vlkolínec, izba Izba u chalupárov. Rodina sa snaží, aby v izbe udržali pôvodný štýl.
Anna a Jozef Bašary s manželkou. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, domček Anna a Jozef Bašary s manželkou.

Návštevníci, keď si zakúpia vstupenku, dostanú sprievodcu s vyznačenými trasami aj s objektmi, ktoré sú prístupné verejnosti. Môžu nazrieť do koliby, do Roľníckeho domu, ktorý prevádzkuje Liptovské múzeum a ktorý je ukážkou, aké bolo pred vyše 150 rokmi vnútorné usporiadanie a vybavenie vlkolínskych domov. Tvoril ich pitvor, komora, izba. Prístupná je i zrekonštruovaná sýpka s minigalériou. Súkromná galéria je v budove bývalej školy. Neďaleko zvonice sa stavia informačné stredisko, malo by byť v súlade s vlkolínskou architektúrou. Po dokončení by tam mohli vzniknúť historické expozície.

Vlkolínec a vlci?

O názve Vlkolínec sa vedú rôzne reči. Najčastejšie sú spojené s výskytom vlkov na tomto území. Niektoré legendy o pomenovaní zájdu aj ďalej, vraj Vlkolínčania chránili Ružomberok pred vlkmi a chytali ich do vlčích jám. Nad tým však zase niektorí miestni krútia hlavami a hovoria, že jamy slúžili na uskladnenie úrody.

Čo prilákalo ľudí do drsného horského prostredia pod Sidorovom, nevieme. Vznik Vlkolínca sa odhaduje do polovice 14. storočia. Jeho obyvatelia pásli ovce, chovali dobytok, gazdovali na terasovitých políčkach, kde si dopestovali obilie, hrach, bôb, fazuľu, ľan, konope. Za domami pestovali zeleninu. V sadoch dodnes rastú hrušky a slivky. Hospodárili tak, aby z toho dokázali vyžiť. Boli zruční tesári, rezbári, štiepali šindle. „Ľudia si dokázali veľa vecí vyrobiť sami. Boli sebestační. Dopestovali si plodiny, vyrobili si krpce, utkali látku, koberce. Napiekli chleba,“ hovorí Bašary. Život Vlkolínčanov v minulosti nebol jednoduchý, ale poznamenaný tvrdou prácou.

Vlkolínec - podhorská osada pod vrchom Sidorovo. Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, osada, domčeky, sidorovo Vlkolínec - podhorská osada pod vrchom Sidorovo.
Vlkolínske scenérie sú krásne ako namaľovaný... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec, domčeky Vlkolínske scenérie sú krásne ako namaľovaný obraz.

Koncom 16. storočia vraj bolo vo Vlkolínci päť domov. Najviac obyvateľov mal v roku 1869 – 345. V čase zápisu do UNESCO žili v osade ôsmi dôchodcovia a dve rodiny s malými deťmi. Teraz je to dvadsiatka trvalých obyvateľov, potomkov pôvodných obyvateľov. „Ďalšou skupinou sú vlastníci objektov, ktorí bývajú v Ružomberku, ale pravidelne chodia do Vlkolínca. Sú aktívnou skupinou, členmi Občianskeho združenia Vlkolínec, Dobrovoľného hasičského zboru Vlkolínec či miestneho zväzu záhradkárov. Potom sú tu chalupári, ktorí sa do aktivít zapájajú len okrajovo,“ mieni Bašary. Vo Vlkolínci sa počas sezóny koná viacero podujatí.

Do vzhľadu domov ich majitelia nemôžu svojvoľne zasahovať. Sú pamiatkami. Obmedzenia a stratu súkromia aspoň trochu kompenzujú možnosti čerpať príspevky na udržiavanie obydlí. Bašary hovorí, že zo vstupného ide približne 20 percent na menšie opravy dreveníc. Majitelia domov môžu žiadať príspevky od štátu z fondu Obnov si svoj dom, no popritom aj zároveň trpezlivo zvládnuť zdĺhavý byrokratický proces.

Potok uprostred ulíc tečie zo svahov Sidorova v... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolínec Potok uprostred ulíc tečie zo svahov Sidorova v drevených žľaboch.
Izba v Roľníckom dome, kde sa odohrával život... Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
vlkolinecm rolnicky dom, izba Izba v Roľníckom dome, kde sa odohrával život rodiny.

„Začínajú sa práce na novom územnom pláne zóny Vlkolínec. Bolo by dobré, keby tam boli aj základné návody a vzory, ako má obnova domu vyzerať – aké má byť okno, dvere, ako sa má robiť šindľová strecha, aby to bolo jednoduchšie pre obyvateľov,“ hovorí Jozef Bašary z ružomberského mestského úradu. S pamiatkarmi konzultujú aj možnosť, že by si ľudia mohli rozšíriť oplotenia pri domoch. „Aby chránili vstup do súkromných dvorov a zabezpečili majiteľom trošku pokoja,“ dodáva. Z ďalších plánov spomenie rekonštrukciu rozbitej cesty v intraviláne Vlkolínca. Projekčne sa pripravuje aj oprava prístupovej cesty a záchytného parkoviska v Trlenskej doline.

Vlkolínec

  • Názov lokality: Rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec
  • Rok zápisu do zoznamu UNESCO: 1993
  • Popis lokality: Unikátny krajinno-sídelný architektonický komplex. Vlkolínec je podhorská osada, vrchárska obec, miestna časť Ružomberka, od ktorého je vzdialený asi 10 km. Nachádza sa v Národnom parku Veľká Fatra, na južnom úpätí vrchu Sidorovo, vo výške 718 metrov nad morom.
  • Dôvody zápisu: Vlkolínec je pozoruhodne neporušene zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov charakteristického stredoeurópskeho typu. Niet vedomostí o žiadnom inom obytnom súbore, ktorý by sa dal porovnať z hľadiska homogénnosti s Vlkolíncom. (Citát zo zápisu do UNESCO.)
  • Vlkolínec je typickým predstaviteľom sústredenej svahovitej drevenej osady. Zachovalo sa v ňom 45 usadlostí, ktoré tvoria obytné domy a hospodárske budovy. Dvojradová uličná zástavba sa v strede obce rozvetvuje na dve komunikácie. Sídelnou osou je potok tečúci zo svahov Sidorova, ktorý cez stred obce preteká v drevených žľaboch. Od roku 1977 je Vlkolínec aj Pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry.

ZDROJ: Mesto Ružomberok, unesco.sk

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #UNESCO #Vlkolínec #Zoznam svetového dedičstva UNESCO #Poklady Slovenska