Kazachovia zbožňujú Astanu aj svojho prezidenta. V priebehu dvadsiatich rokov vybudovali mesto, ktoré nenechá nikoho chladným. Akoby aj, keď ho vytvárali ikony svetovej architektúry – na jednej strane už nežijúci Japonec Kisho Kurokawa a na druhej Angličan Norman Foster. Muži, ktorí preklenuli svojim poňatím miest a budov dve tisícročia, rôzne kultúry, náboženstvá a epochy. Zbúrali mýty a vytvorili nové.
Jazykom architektúry, v ktorom sa prelína západný a východný štýl, spojili národy. Japonec a Angličan ukázali, že ľudia, hoc ich formovali rôzne tradície, môžu vedľa seba žiť, pracovať, milovať sa, mať spoločnú budúcnosť.
Astana je mesto mladých, sebavedomých a určite lepšie situovaných ľudí, ako je priemer Kazachstanu. Do Astany sa prichádza robiť kariéra, tak ako na Slovensku do Bratislavy.
Neďaleko jednej z dominánt centra mesta Bajtereku si vykračuje čerstvo promovaná chemická inžinierka Džazíra Surobajevová. Ako všetkých návštevníkov mesta aj ju fascinuje stopäť metrov vysoká veža Bajterek.
Dielo Normana Fostera predstavuje mystický strom života, ktorý obýva vták šťastia Samruk. V korune stromu má hniezdo v podobe pozlátenej gule pripomínajúcej pri troche fantázie vajíčko. Má priemer úctyhodných 22 metrov.
Snom každého Kazacha je dostať sa nahor do vyhliadkovej veže. Nielen preto, že odrazu vidno ako na dlani celú Astanu. Vo veži sa ukrýva zlatý odtlačok ruky prezidenta Nazarbajeva. Ľudia sú presvedčení, že keď si symbolicky podajú ruku s prvým mužom krajiny, načerpajú jeho energiu.
V Kazachstane, nehľadiac na krízu, ktorá pribrzdila jeho rozlet, stále prevláda optimizmus. Kazachovia veria, že 21. storočie – a keby len to, celá nedohľadná budúcnosť – patrí ich krajine, Astane, ktorú mienia premeniť na centrum Eurázie. Sú to ambície podopreté obrovským prírodným bohatstvom krajiny.
Svet modernej Džazíry
Džazíra Surobajevová, ktorá skončila Polytechnický inštitút s rektorskou pochvalou, nepochybuje, že Kazachstan si splní svoje sny. Čerstvá inžinierka má 22 rokov a v hlave jasno, čo bude robiť v živote.
Je špecialistkou na zušľachťovanie kovov a nerastných surovín. Prácu jej dal uránový priemysel, ktorý sa opiera o druhé najväčšie zásoby prvku, čo môže svet poháňať vpred, ale aj zničiť svojou energiou.
"Volám sa Džozefína,“ predstaví sa krehká hnedovláska, keď si podáme ruky na lavičke neďaleko Bajtereku. "Vari vaši rodičia milovali americkú speváčku Josephine Bakerovú?“ vyzvedám, ako prišla k nezvyčajnému menu. "Ale kdeže, je to prezývka, ktorú mi vymysleli spolužiaci,“ s úsmevom odvetí dievčina.
Jej skutočné meno je Džazíra. Džozefína sa však dievčaťu viac páči, to meno ju spája s moderným svetom a veľkými očakávaniami. Nepochybuje o tom, že sa jej ich podarí dosiahnuť.
Na jeseň mieni Džozefína pokračovať ďalej v štúdiu, pravda, už popri zamestnaní. "Vzdelanie je odrazovou doskou k lepšiemu postaveniu v živote,“ prehodí akoby mimochodom. Kazachstan potrebuje nerastné suroviny finalizovať a kľúčom k tomuto cieľu sú inžinieri.
Džozefína patrí k desiatim percentám dievčat, ktoré vyštudovali technickú vysokú školu. Teraz sa okolo nej točia chlapci, nečudo, je to atraktívna dievčina.
"Už sa ma pokúšali niektorí uniesť. Je to starý zvyk, ale povedala som im, nech sa neopovážia, lebo ich okamžite udám na polícii. Chcem si vybrať takého muža, ktorý sa mne páči, je mi roveň, bude mať srdce len pre mňa a nebudú mu prekážať aj moje záujmy,“ bez rozpakov opisuje svojho ideálneho partnera Džozefína.
Mladá Kazaška sa v ničom neodlišuje od svojich európskych rovesníčok. Rada tancuje, hrá tenis, je výbornou šachistkou, rada rieši matematické hlavolamy. Lenže lásku ani najlepšia matematička nenaprogramuje. "Pravdaže, som trpezlivá, nechám to na šťastnú náhodu,“ súhlasí Džozefína. Zato isté veci má jasne premyslené.
"Keď si zarobím – či zarobíme s manželom dosť peňazí, otvorím si detské učebné centrum pre štvor- až päťročné deti. Budem tam vyučovať šach, mentálnu matematiku a angličtinu. To sú disciplíny, ktoré zaručia mladej generácii kariéru,“ podotkne Džozefína. Energia, ktorá srší z mladej ženy, prekvapuje. Túži mať päť detí.
Ako spojí rodinu s kariérou? Zoširoka sa usmeje. "Nebudem ich predsa rodiť každý rok, keď jedno odrastie, príde na svet ďalšie.“ Pekné predstavy…
Mesto a moc času
Kazachstan nemá problémy ako Slovensko s pôrodnosťou, veď ročne sa v krajine s 18 miliónmi obyvateľov narodí 400-tisíc detí. Sú medzi nimi aj deti, v žilách ktorých prúdi slovenská krv. Predstava, že Slováci sa za prácou vydávajú len na Západ, je mylná.
Niektorí mladí muži išli na Východ, našli tu lásky, ktoré prerástli v manželstvá. Tak to chcel osud dvoch východniarov z okresu Humenné. Jedným šťastným mužom je Emil Jaško a druhým Martin Kudelás. Ich manželky nie sú Kazašky, ale etnické Rusky. Ako sa im žije v Astane?
Jaško, s ktorým sme sa stretli pred slovenským pavilónom na Expe 2017, odpovie, že veľmi dobre. Podobne ako jeho priateľ je stavbár. Montuje klimatizáciu do supermoderných budov. V lete tu býva aj 35 stupňov, niekedy dokonca 40, v zime k týmto číslam treba pridať opačné znamienko.
"Život v Astane je uponáhľaný ako v každom inom veľkom meste. Na rozdiel od iných vám však rastie doslova pred očami. Nie je to fráza, každý deň staviame mesto budúcnosti,“ povie hrdo mladý Slovák, ktorý sa v Astane usadil pred dvanástimi rokmi.
Príbeh Astany pripomína trochu bývalé sovietske mestá, z ktorých mnohé tiež vyrástli na zelenej lúke. Rozdiel medzi nimi je však evidentný. Astana je supermoderné mesto s prv nepredstaviteľnými technologickými vymoženosťami, obchodnými centrami, aké sú bežné v západnej Európe či USA, ale ich architektúra je nenapodobiteľná.
Stopäťdesiat metrov vysoká jurta Chan Šatyr, opäť Fosterovo dielo, to je Východ krstený Západom. Áno, Astana je hlavným mestom národa kočovníkov – chovateľov oviec, koní a tiav, baníkov aj metalurgov, ale aj programátorov, dizajnérov, mesto vskutku kozmopolitné – národmi i profesiami, ktoré v ňom žijú.
Astana dala definitívne zbohom sovietskym časom. Chruščov chcel mať z Kazachstanu obilnicu. Rozoraním stepí získal Sovietsky zväz pätinu ornej pôdy, na ktorej dorábal jednu sedminu obilia. Na počesť celinnikov postavili v roku 1961 Celinograd.
Dnes chátra na protiľahlom brehu Išimu. Kazachstan má nový idol, ktorý rastie ako z vody. Astana, kvietok v stepi, sa rozprestrel na 722 štvorcových kilometroch a tohto roku dosiahol jeden milión obyvateľov.
Začalo ho stavať 135 závodov, 400 stavebných spoločnosti vrátane zahraničných. Tento boom prešiel úplne mimo slovenskej pozornosti, ak nerátame zopár stavbárov, ktorí prišli do Kazachstanu napríklad so zahraničnými firmami.
Aj Slováci stavajú mesto kazašskej budúcnosti. To mesto vraj nie je a nebude v moci času. Niečo to pripomína, žeby pýchu dávneho Babylonu? V tejto chvíli však každý vidí, že smelý projekt sa darí realizovať vďaka vášni ľudí.
Nie všetko sa darí uskutočniť. Jeden z obrovských obytných vežiakov pripomínajúci pyšné stalinské budovy Moskvy ľudia premenovali na Mravenisko, hoci oficiálne sa volá Triumf Astany. S humorom si ľudia hľadajú cestu k sebe bližšie, lebo Astančan ako občan hlavného mesta sa ešte len rodí.
V podstate sa do mesta presťahovali obyvatelia z celého Kazachstanu, najmä ho však v prvej vlne civilizovali vládni úradníci z bývalého hlavného mesta Almaty. Lietali na týždňovky, niektorí aj dlhšie.
Po meste koluje historka, ako jeden z mladých úradníkov nevedel prekonať odlúčenie od manželky a nadriadenému napísal žiadosť. "Potrebujem súrne odletieť do Almaty.“ Šéf žiadal spresniť dôvod. "Pochopte, nič viac a nič menej – sexuálna potreba,“ odpísal mu po láske túžiaci mladý muž.
Úsmevné, ale najmä ľudské.
Kazašsky, rusky a anglicky
Láska ide, pravda, cez žalúdok. Koľko potrebuje štvorčlenná rodina peňazí na život v Astane? Martin Kudelás vraví, že donesie domov okolo tisíc eur a jeho manželka, ekonómka Oxana, ho doplní, že zarobí ďalších tisíc eur. Vtedy sa dá v luxusnom hlavnom meste, ako sa vraví, slušne žiť.
Štátnym jazykom je kazaština, ale desiatky národov, ktoré obývajú Kazachstan, sa dohovárajú po rusky. Po vyhlásení nezávislosti utiekli z krajiny mnohí Rusi.
Nazarbajev rýchlo pochopil, že Kazachstan sa nezaobíde bez ruskej – najmä technickej – inteligencie a podaroval ruštine slobodu, je to spoľahlivý komunikačný most, ktorý ovláda, a veľmi dobre, aj pokolenie Kazachov, ktorí sa narodili po rozpade ZSSR.
Aj dcéra Jaškovcov sa učí po kazašsky. Mama Júlia vraví, že túto nevyhnutnosť si uvedomujú všetci súčasníci, ale deväťročné dievčatko chodí do ruskej školy. Pre Slovanov je kazaština ťažký jazyk.
Rachmet Kurmašov je 56-ročný dedinský učiteľ. Tvrdí, že pre deti nemôže byť kazaština veľký problém, veď sa hrajú vedľa seba, ľahko pochytia reč druhého národa. Mnohí Rusi sa však spoliehajú na to, že rusky vie v Kazachstane vari každý, možno s výnimkou obyvateľov juhu.
Ako sa jazykovo Kazachstan bude vyvíjať, ukáže budúcnosť, ruština má však vážneho konkurenta v angličtine.
Danka Bereková, mladá Kazaška, učí angličtinu. Vraví, že už nie ruská Moskva či Petrohrad, ale USA, Čína a Poľsko sú krajiny, kam smerujú na štúdia mladí Kazachovia. Všimnime si Poľsko. Je to výzva pre nás, aby sme Kazachom ponúkli Bratislavu, Košice, ale napríklad aj univerzitu vo Zvolene, ktorá pripravuje inžinierov lesníkov, ako alternatívu týmto krajinám.
Expo 2017 otvorilo Slovákom, ktorí ho navštívili, oči. Uvideli krajinu neuveriteľných možností. Ústrednou témou svetovej výstavy bola Energia budúcnosti.
Kazachov nezaujali len technické riešenia, ale aj energia, ktorú vyžarovalo samo prostredie slovenského pavilónu. Jeho hlavný architekt Jozef Danák zveril výzdobu časti priečelia dizajnérke Gabriele Giotto.
Jej teplé zemité, horúce farby tvorili pozadie abstraktných motívov ustavičnej zmeny života, ktorý poháňa energia vesmíru, planéty, napokon nás samých. Jeden z úspešných slovenských exponátov – slnečník Chargbrella akumulujúci slnečnú energiu – držala v rukách figurína odetá do šiat dizajnérky Giotto. Bol to šikovný nápad, ako predstaviť technický aj umelecký duch Slovenska.
V minishowroome si mladé Kazašky skúšali slovenskú módu. Páčila sa im. Slovenská dizajnérka podotkla, že Kazachstan, Astana a Expo hýria inakosťami. Treba ich objavovať, študovať.
"Až keď sa nám rozšíri diapazón rozličných kultúr, mentalít a spôsobov života, pochopíme, že život nie je čiernobiely, naopak má veľa odtieňov farieb. Potom sa navzájom staneme tolerantnejší, pretože bez poznania niet porozumenia.“ Výstižné.
Kazachstan, Astanu a Expo, ktoré potrvá do 10. septembra, sa oplatí vidieť. Porozumieme lepšie ďalekej krajine, ale aj sami sebe.