Foto: JAN WATZEK, CZECH TOURISM
Krásu hľadajte doma, vyzývajú Úsťania. Opisujú svoj kraj ako vľúdny aj drsný, no v každom prípade ponúkajúci neopakovateľné zážitky. Stačí si len vybrať – máte chuť na Uhoľné safari v Moste alebo radšej prírodu Českého Švajčiarska, sopečného Českého stredohoria, Krušných hôr či Dolného Poohria? A hneď vám dajú hádanku: Prečo sa Krušné hory volajú krušné?
Nie preto, že tu obyvatelia mali krušný život. Staročeské slovo „krušit“ vraj znamenalo ťažiť rudy – hneď dáva zmysel napríklad názov Cínovec, kde je dnes najvyššie položené golfové ihrisko v Česku.
Ľudia z Prahy, zo Znojma či z Českých Budějovíc si vraj ťukajú na čelo, keď im poviete, že Ústí nad Labem má jedno z najkrajších okolí v Česku. Domáci však prisahajú, že je to pravda a dávajú tipy na strávenie celého excelentného týždňa.
Začnú v pondelok lanovkou vedúcou z centra Ústí nad Portu Bohemicu, veľkolepý meander Labe, k zámočku Větruše. Veď v okolí Ústí je vyše dvadsať vodopádov! Na ďalší deň ponúknu výlet do rokliny, kde sa Karl May inšpiroval k prvému dielu Winnetoua a kde sa túlal, keď v roku 1897 päť týždňov býval v penzióne Srdíčko na brehu Labe.
Alebo inokedy výlet na najromantickejší miestny hrad Střekov, po ktorého cimburí sa kedysi hudobný skladateľ Wagner prechádzal v plachte – chcel vraj hradu dodať chýbajúceho ducha.
Kam oko z Kalicha dovidí
Objavovanie kraja možno začať napríklad v hrdom meste Litoměřice, ktoré bolo od leta 1655 sídelným mestom biskupov. Cirkevná významnosť mesta sa premietla aj do jeho podoby, veď Litoměřice sú druhým najstarším biskupstvom v Čechách.
Najžiarivejšie historické skvosty Litoměříc majú barokový rodokmeň, podpísaný významným litoměřickým architektom Oktaviánom Broggiom. Ten dal tvár polovici severných Čiech. Zatiaľ však ostaňme v Litoměřiciach, na ktoré je najlepší pohľad zhora. Vybehneme teda po drevených schodoch na vežu domu zvaného Kalich.
V Kalichu je osem okienok a z každého sa návštevníkovi naskytne krásny výhľad – na krásne domy na námestí, na deväť kostolov mesta, České stredohorie i širokú labskú rovinu. Práve v Kalichu sa stretávali a rokovali miestni radní páni.
Okrem barokových kostolov majú v meste aj gotický hrad, ktorý dvakrát navštívil cisár a kráľ Karol IV. – z hradu však zostali len steny, do ktorých vstavali moderný interiér. Ten vraj chátrajúcu pamiatku zachránil. Vnútri je expozícia venovaná českému komikovi Felixovi Holzmannovi, tiež Litoměřičanovi.
Túlajte sa romantickými uličkami, odporúčajú domáci. Po ceste natrafíte na Galériu loutek v niekdajšej jezuitskej hvezdárni. Kto má dobrodružnejšieho ducha, nech zostúpi do spletitého a atraktívneho podzemia a môže zájsť do expozície Důl Richard v proměnách času. Cez Radničný sklípek sa dostane do historickej expozície trojpodlažnej pivnice…
Pivnica pripomenie pivo, ktoré si v Litoměřiciach možno vychutnať napríklad v miestnom biskupskom pivovare U svatého Štěpána. Pomenovali ho po patrónovi miestnej diecézy, ale pozor – v skutočnosti je pivovar nový, aj keď sídli v diecéznom dome z roku 1858.
Práve tu v roku 2010 vznikol hostel a keďže je v sezóne plný, podnikavcom hneď napadlo vybudovať aj reštauráciu s pivovarom. Prečo s pivovarom, keď tradícia litoměřickej diecézy je výhradne vinárska? Nuž a prečo nevytvoriť tradíciu novú, keď je práve boom minipivovarov.
V roku 2015 teda prestavali ľudovú jedáleň v retroduchu 20. rokov minulého storočia, v novembri otvorili reštauráciu a na Vianoce už čapovali pivo. Interiér zariadili v duchu prvej republiky, drevo a mosadz dodávajú nádych starých čias. A pivá dostali príhodné mená – dvanástka Štěpán, jedenástka Děkan a desiatka Vikář.
Terezín, to nie je len druhá svetová
Je čas vyraziť ďalej, do blízkeho Terezína. Stojí tu pevnosť, ktorá – ako už jej meno napovedá, vznikla v roku 1780 na príkaz Márie Terézie. Stála pri sútoku Labe s riekou Ohře a hoci nikdy nebola využitá v boji, patrila k najmodernejším a najdokonalejším na svete. Mala mohutné hradby, ale aj stavidlá, ktorými sa dali zaplaviť priekopy a kotliny okolo pevnosti.
Foto: Libor Sváček, Czech Tourism
Vnútri hlavnej pevnosti vzniklo mesto, ktoré poznamenala všadeprítomnosť vojakov. Malá pevnosť slúžila neskôr ako vojenská väznica pre politických a vojenských odporcov c. k. monarchie vrátane Gavrila Principa zo sarajevského atentátu.
Za druhej svetovej vojny ju premenili na neslávne známe väzenie pražského gestapa. Okupačná nemecká moc vysťahovala pôvodné obyvateľstvo a zriadila v meste židovské geto. Zberný tábor bol určený pre Židov z časti Európy okupovanej fašistickým Nemeckom.
Kým predvojnový Terezín mal 7 000 obyvateľov, za okupácie prešlo jeho bránami 140 000 mužov a žien, tiesnilo sa tu takmer 60 000 Židov, z ktorých tu okolo 35 000 našlo smrť. Poďme však preč od neslávne známej Malej pevnosti.
Posledné dva roky v Retranchemente 5 ponúkajú prehliadky podzemných chodieb pevnosti. Miestny sprievodca podá taký vzrušujúci výklad, že nadchne aj ženy, ktoré dovtedy vojenské stratégie a kopanie zákopov vôbec nezaujímali.
Na otázku, či pevnosť niekedy niekto dobyl, povie s úsmevom: To by bola veľmi zlá pevnosť. A hneď vysvetlí, prečo sa niektorým chodbám hovorí Mortgang, na čo slúžili úzke tunely so strieľňami a prečo nepriateľ v Terezíne nemal šancu.
Vysvetlí, ako sa žilo markytánkam sprevádzajúcim vojsko, ako fungoval vojenský lazaret aj prečo pri obliekaní často vypukla úplavica. Choďte si to vypočuť aj vy, sú to fascinujúce príbehy.
Sklári majú pivo povinné
Na druhý deň vyrážame z Krušných hôr hneď zaránky, do Lindavy to je čosi hodiny a pol cesty autom. Cieľom je skláreň, ktorú preslávil jej šéf, český dizajnér Bořek Šípek. Aj tu máme zapáleného sprievodcu, ktorý nám objasní vznik skla celkom od základov.
Ako prvé vidíme nádoby s odželezneným sklárskym pieskom (aby nebol zafarbený do zelena), vraj tu spotrebujú 80 ton piesku mesačne. Kým vzniknú umelecké diela, ako je napríklad trofej pre víťaza Tour de France (naozaj ju tu vyrábajú a radi by tu raz uvítali nášho Petra Sagana) alebo české divadelné ceny Thálie, prejde sklo komplikovaným procesom. Na začiatku je to zmes veľmi prudkých jedov…
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Počúvame, ako si taviči pripravujú budúcu sklovinu a ideme sa pozrieť, ako ju ručne hádžu do pece, v ktorej je teplota 1 200 stupňov. Sklári musia na svojom horúcom pracovisku povinne vypiť 8 až 10 litrov tekutín. Práve miestne pivo, ktorým je kraj známy, dobre doplní chýbajúce minerály.
„Nie sme, žiaľ, veľmi rodovo vyvážení. Zo 48 zamestnancov tu pracuje deväť žien. Práca so sklom je totiž fyzicky náročná, ženy pracujú hlavne pri rezaní či brúsení skla,“ vysvetľuje David Sobotka zo sklárne Ajeto.
Apropo, názov Ajeto nemá nič spoločné s Patom a Matom. Vymyslel ho Bořek Šípek ako pripomienku radostného zvolania, keď sa práca podarí. A tu sa darí. Každý návštevník si tu môže dokonca sám vyskúšať vyfúknuť vázičku či pivný pollitrák – samozrejme, s pomocou miestnych majstrov.
Človek však nemusí byť sklár, ktorý si potrebuje doplniť vypotené minerály z piva, aby zavítal do jedného z početných minipivovarov v okolí. Historické mesto Žatec stojí za návštevu kvôli svojmu najväčšiemu chmeľovému múzeu na svete.
Kde inde by malo stáť, než v meste so 700-ročnou tradíciou pestovania chmeľu. Hor sa do Chrámu chmeľa a piva, zábavného a poučného komplexu, kde majú napríklad labyrint z vriec plných chmeľových šištičiek.
Ešte predtým však nastúpite do čarovného výťahu, ktorý sa po nasadení 3D okuliarov premení na kôš balónu letiaceho nad mestom. Keď z neho vystúpite, ocitnete sa na plošine s výhľadom do žateckého regiónu. Všade vidno komíny na sušenie chmeľu miestnej odrody poloraný červeňák.
Pozoruhodný pivný chrám ponúkne ešte Chmeľový orloj, jediný svojho druhu na svete. Prehliadku možno ukončiť v minipivovare U Orloja, kde varia pivo pred zrakmi návštevníkov. A kto ešte piva nemá dosť, môže zamieriť do ďalšieho minipivovaru, napríklad v Oseku. Tu v lete 2015 ožil starý kláštorný pivovar, kde sa pivo prestalo variť po skončení druhej svetovej vojny.
A kto má radšej víno, nesmie ďalší deň vynechať návštevu historických vínnych pivníc v obci Velké Žernoseky. V polovici 12. storočia ich tu vyhĺbili cisterciánski mnísi. Na svahoch Českého stredohoria sa totiž vinič pestoval od najstarších čias, najstaršie listiny dosvedčujú výrobu vína už v roku 1057.
Litoměřice, ktoré sú odtiaľto len na skok, boli v stredoveku druhým najvýznamnejším českým vinárskym mestom – hneď po Prahe. Prehliadka zámockého vinárstva v Žernosekoch spojená s degustáciou je veselý zážitok. Ešte veselší, ako keď v zámku Duchcov v tajnej miestnosti zočíte figurínu starého záletníka Casanovu. Ale to už je iný príbeh. Na spoznanie Ústeckého kraja len tri dni nestačia.