Namiesto jedného stromu tu zasadili hneď celú botanickú záhradu. No a čo je namiesto toho domu? Nebudú predsa trocháriť, postavili celý ostrov.
V niektorých krajinách nemajú ešte ani teraz, v 21. storočí dokončené diaľnice a tie cesty, ktoré sa stihli urobiť, už vyzerajú ako z čias Freda Flinstonea.
Foto: Aleš Tvrdý
Keď sa chalan zo Slovenska dostane do krajiny, akou je Singapur, má problém začleniť sa. Neviem, či to bol kultúrny šok alebo skôr to, že všetko okolo pôsobilo, ako keby som bol v nejakom sci-fi filme. Chýbali mi tam už len pobehujúci modrí obyvatelia a lietajúce autá. OK, dosť bolo mudrovania. Vrátim sa k tomu, čo je realita.
Ako som spomínal, Singapur má obmedzený priestor a s tým veľa nenarobí. Preto má len dve možnosti. Namiesto budovania do šírky sa stavia do výšky. Druhou alternatívou, ktorá možno vytvára vrásku na čele kartografom, ktorí pravidelne musia prekresľovať mapu pobrežia, je výstavba nových ostrovov.
Hneď kontrujem sám sebe: „Veď také niečo majú aj v Dubaji.“ No nie je to celkom tak. Tu v Singapure sa vybudoval skvost na skvoste.
Samotný ostrov je niečo ako živý mechanizmus. Na jeho ploche sa zbiera dažďová voda a tá cirkuluje systémom potrubí po takmer celej rozlohe. Voda sa tak prepravuje a zásobuje budovy. Tisícky kilometrov potrubí ju tak dostanú na všetky potrebné miesta.
Takto funguje aj spomínaná botanická záhrada. Tá je rozdelená na dve časti. V jednej sú rastliny z celého sveta, vládne tu vlhkomilná flóra. Ak hádate, že v tej druhej časti je presný opak, je to tak, tu sa nachádza kráľovstvo so suchým ovzduším.
Po vstupe som si povedal, že toto je vôňa Slovenska. Predsa len, vzduch v Ázii takmer permanentne atakuje hodnoty 100 %-nej vlhkosti. Takže rozdiel bolo cítiť hneď po prvom nádychu.
Oblaky na počkanie
Ďalší komplex na ostrove, ktorý sa nedá prehliadnuť, je tzv. oblakový dóm. Toto je jeden z ďalších výdobytkov, pri ktorých mi nedá nevrátiť sa a nezamyslieť nad tými diaľnicami…
Foto: Aleš Tvrdý
Je to obrovský skleník, kam šikovní inžinieri a dizajnéri toho skryli naozaj dosť. Návštevník tu nájde najvyšší vnútorný vodopád na svete, skvelú expozíciu toho, čo nás čaká, ak sa nespamätáme a nezačneme sa k prírode správať šetrne, aby sme ju chránili.
No a dóm sa volá preto oblakový, lebo pravidelne, niekoľkokrát do dňa, tu vyrábajú umelý oblak. Fakt, nežartujem. Sám som si naň počkal a oni ho ozaj vyrobili!
Aj napriek množstvu budov je takmer celý ostrov pokrytý množstvom kadejakých rastlín a drevín. Popretkávaný jazierkami, fontánami a chodníkmi pre peších obdivovateľov tohto malého „mesta z budúcnosti“.
No a aká by to bola vízia bez trochy nadhľadu? Tak sa zhlboka nadýchnem a zatvorím oči. Otvorím ich zároveň s dverami výťahu, ktoré nás vyviezli do korún imitácií stromov, pospájaných visutou lavičkou. Sledovať odtiaľto západ slnka bolo niečo, na čo sa len tak nezabúda.
No a čo na záver? Predsa to najlepšie. Ten najvyšší strom má na streche otvorený bar. Tu sa dá popíjať obľúbený nápoj a sledovať, ako sa milióny malých svetielok každodenného života odrážajú v miliónoch sklenených tabúľ singapurských mrakodrapov.
Foto: Aleš Tvrdý
Tých je tu naozaj dosť, no jeden z nich je naozaj výnimočný, skutočný. Budova legendárneho hotela Marina Bay Sands a jej tri veže spojené loďou na streche.
Pri pohľade na tento architektonický skvost mi dochádzajú nie len slová, ale aj myšlienky. Našťastie ma z tejto nemej chvíľky vytrhnú hlasité tóny vážnej hudby, do ktorej si svoju cestu režú pestrofarebné lúče večernej svetelnej šou v záhrade. Tak čo vy na to? Presvedčil vás Singapur?