Ceauşescov palác prešiel od Orwella k Jacksonovi

Nedá sa prehliadnuť. Veď pre "ľudový dom" dal rumunský komunistický vodca Nicolae Ceauşescu zrútiť pätinu historického centra Bukurešti. Aj dnes, takmer dvadsať rokov po poprave rozporuplného diktátora, pripomína jeho palác desivé ministerstvo lásky z Orwellovho románu 1984. Tajomná budova, odkiaľ veľký brat všetko vidí. A z ktorej sála nepokoj.

20.12.2009 13:26, aktualizované: 14:16
Ceauşescov palác Foto:
Palác má dvanásť nadzemných podlaží plných luxusu.

Za jej múrmi je však všetko inak. Miesto politických väzňov, ktorí zapĺňali cely knižného ministerstva lásky, sa v útrobách paláca prechádzajú domáci politici a zahraniční turisti. Z plánovaného sídla diktátora sa stala budova parlamentu a asi najväčšia turistická atrakcia Bukurešti. S Orwellovým románom má však palác predsa len spoločné ešte čosi. Jeho základný kameň položili práve v roku 1984.

Napriek tomu, že Ceauşescovo budúce sídlo stavali desaťtisíce robotníkov, na Štedrý deň 1989, keď diktátora popravili, malo od kolaudácie stále ďaleko. A hoci rumunský vodca v paláci nikdy nebýval, dodnes sa v ňom každý deň skloňuje jeho meno. „Ceauşescu? Neuveriteľný tyran,“ prízvukuje turistom mladý sprievodca, ktorý v čase, keď na Ceauşesca leteli náboje popravnej čaty, zrejme ešte „strieľal“ do plienok.

Túlavé psy sa riadia podľa semaforov

Bukurešť od druhej polovice 19. storočia prezývali Parížom východu. Ceauşescu síce francúzsku kaviarenskú pohodu z mesta vyhnal, no ulicu vedúcu k jeho palácu vystaval podľa vzoru Champs-Élysées. Jeho Bulvár víťazstva socializmu (dnes Bulvár jednoty) je však o niekoľko metrov dlhší a o pár centimetrov širší ako parížska predloha. A tiež oveľa pokojnejší.

Čím sme bližšie k palácu, tým menej ľudí stretáme. Rušno je len pri veľkej fontáne, lebo sa nachádza hneď vedľa obchodného centra. V momente, keď sa pred nami v plnej šírke odhalí po Pentagone druhá najväčšia budova na svete, spoločnosť nám robí len hŕstka ďalších turistov. A túlavé psy, ktoré pud sebazáchovy naučil prechádzať cez cestu len po priechode a na zelenú.

Domáci, ktorí si ešte pamätajú starú Bukurešť, si pri zmienke o bulvári odpľujú. Cudzinec sa tu však cíti príjemne. Veľa zelene, lavičky, fontány. A v porovnaní s inými veľkomestami pokojnejšia atmosféra, ktorá dovolí nestratiť hlavu v dave, ale vychutnať si moment. Nečakane prázdne je aj nádvorie pred vstupom do paláca. Chvíľu to dokonca vyzerá, že záujem o prehliadku máme len my.

Hanba, ktorá sa bozkáva s Pýchou

Nakoniec sa halami, v ktorých by sa mohli odohrávať basketbalové majstrovstvá, prechádzal asi tucet turistov s ústami otvorenými dokorán. Diktátor. Tyran. Draculescu. Pre vládcu, ktorý mal neraz bližšie k Západu ako k Moskve, a ktorý sa v roku 1968 postavil proti vojenskej invázii do Československa, nemal mladý sprievodca pekné slovo.

Ceauşescov palác, to už bola iná káva. Najskôr síce priznal, že z architektúry, ktorá mení štýl s každým otvorením ďalších dverí, sa ježia vlasy všetkým odborníkom. „Či je to gýč, alebo krása, to však musí posúdiť každý sám,“ štartoval sprievodca svoju stupňujúcu sa ódu na dielo nenávideného diktátora, ktorý pred dvadsiatimi rokmi dal strieľať do svojho ľudu.

Chválospev má viac rozmerov. Najskôr ospevuje lustre, potom stovky kíl vážiace závesy, ktoré keby spadli, vedeli by človeka aj prizabiť. Pribúdajú neuveriteľné štatistiky počtov miestností, použitého materiálu, peňazí, ktoré to všetko stálo. Pomedzi to, samozrejme, prepletá príbeh o strašnom diktátorovi, ktorý pre stavbu tohto šialenstva nechal vyhladovať celú krajinu.

Hlad i palác. Made in Romania

Materiál na výstavbu megastavby mal podľa príkazu vodcu pochádzať výlučne z domácich zdrojov. A do veľkej miery sa tak aj stalo. Transylvánia dodala kvantá mramoru, z rumunských lesov zmizlo takmer milión kubických metrov dreva, krajina dodávala oceľ, sklo, drahé kovy. Priamo v paláci sa tkali koberce, ktorých vzor bol zrkadlovým odrazom stropných dekorácií. A ľudia hladovali.

„Tieto schody museli prerábať odznova niekoľkokrát. Pôvodného architekta údajne dal Ceauşescu od zlosti popraviť,“ špekuloval v hlavnej sále sprievodca. Napokon nám dovolil prejsť sa nimi na druhé poschodie. „Dĺžka ľavých schodov je uspôsobená na dĺžku Ceauşescových krokov, pravých zase na kroky jeho ženy Eleny,“ povedal a odbehol do predchádzajúcej miestnosti, ako už viackrát predtým.

„Palác má neuveriteľné účty za elektrinu, preto sa vždy vraciam zhasnúť svetlo,“ vysvetľoval turistom. Budova má viac ako tisíc miestností, počas 45-minútovej prehliadky nestihnete prejsť ani desatinu z nich. Okrem dvanástich nadzemných podlaží má stavba aj osem podzemných. „Tie sú sčasti nedokončené, sčasti tajné. Ktovie aké úkryty si v nich Ceauşescu staval,“ uzatvára prehliadku mladý Rumun.

Zábavný park Draculand

Prehliadka paláca sa v mnohom ponášala na prehliadku súčasnej Bukurešti. Epochy a štýly sa občas až nevkusne prelínajú, no fascinujú. Krásne priestory a zákutia kazia nepochopiteľné detaily. Ako keď výhľad na zaujímavé námestie marí uzol desiatok káblov visiacich na murovanom stĺpe. Alebo keď z luxusných útrob paláca prejdete na toalety, ktoré by zapadli skôr do budovy železničnej stanice.

Keď český výtvarník David Černý vo svojom kontroverznom diele Entropa, v ktorom parodoval krajiny Európskej únie, stvárnil Rumunsko ako Draculov zábavný park, vytvoril celkom výstižnú karikatúru. V „ľudovom dome“ nestraší Dracula, ale všadeprítomný duch mŕtveho diktátora. A Draculescu, ako svojho vodcu na sklonku 80. rokov prezýval hladujúci ľud, je čoraz viac mýtickou než historickou postavou.

Korunku bukureštskému Draculandu potom nasadzujú dve expozície, ktoré sídlia práve v Ceauşescovom paláci. V miestnostiach, ktoré pripomínajú chodby bratislavského Domu odborov, sídli Národné múzeum moderného umenia. A v ďalších z mnohých komnát paláca sa zase od roku 2004 rozprestiera Múzeum totality a socialistického realizmu.

Jackson za Ceauşesca. Budapešť za Bukurešť

Keď sa v roku 1984 začalo so stavbou „ľudového domu“, Ceauşescu mal v hlave priam orwellovskú predstavu. Z terasy, pred ktorou sa rozprestieral Bulvár víťazstva socializmu, chcel prehovoriť k miliónom ľudí, ktorí budú skandovať jeho meno. A Veľký brat, najväčší zo všetkých Rumunov, by ich všetkých videl. A užíval si to.

Z terasy však nikdy k ľudu neprehovoril. V paláci usporiadal jedinú akciu – stretnutie vedenia komunistickej strany. Súdruhovia sa stretli pod lampami, ktoré boli na Ceauşescov príkaz také silné, aby za každých okolností bolo v miestnosti denné svetlo. Možno tak „rozkázal“ slnku, pred Vianocami 1989 však jeho príkazy prestala počúvať armáda, čo ho stálo život.

Sen o veľkom prejave na terase paláca však neostal nesplnený. Necelé tri roky po diktátorovej smrti mal v Bukurešti koncert kráľ popu Michael Jackson. Po tlačovej konferencii vyšiel na terasu, aby pozdravil obrovský dav svojich fanúšikov. „Ahoj Budapešť,“ poplietol sa v pozdrave. Ceauşescu sa musel obracať v hrobe.

Ceauşescova stopa v Bukurešti

Palác, ktorý mal byť sídlom všetkých vládnych inštitúcií i Ceauşescovou rezidenciou, začali stavať v roku 1983. Základný kameň položili o rok neskôr. Megastavba sa rozprestiera na rozlohe 240 × 270 metrov, nad zemou dosahuje výšku 86 metrov a v podzemí ide až do 92-metrovej hĺbky. Rozlohou ide o druhú najväčšiu budovu na svete, hneď po americkom Pentagone.

Palác mal byť postavený výlučne z rumunských materiálov. Počas stavby sa použilo viac ako 900-tisíc kubických metrov dreva, milión kubických metrov mramoru, 3,5 tony krištáľu, 700-tisíc ton ocele a bronzu, utkalo sa 200-tisíc štvorcových metrov vzácnych kobercov. Celé Rumunsko v tom čase hladovalo, časté boli aj výpadky elektriny a zimy bez kúrenia.

K Domu republiky, ako palác nazval Ceauşescu, vedie bulvár postavený podľa vzoru parížskeho Champs-Élysées. Je však o šesť metrov dlhší a o niekoľko centimetrov širší. Ceauşescovmu komplexu padla za obeť veľká časť historického centra. Robotníci zrútili okrem tisícov obydlí aj 19 katolíckych kostolov, šesť synagóg či tri protestantské kostoly.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba