Hádam každý bedeker zaradí Kotor do top desiatky miest, ktoré treba v Čiernej Hore vidieť. Je to stredoveké opevnené mesto v najjužnejšom fjorde Európy (áno, v skutočnosti ide o záliv, ktorý severské fjordy len pripomína, zato je doplnený bujnou stredomorskou kvetenou).
Pamätá si slávu starovekého Ríma, éru gotiky, renesancie aj baroka. Mesto s námornou tradíciou, ktorá siaha až do deviateho storočia, mesto, ktoré nebolo nikdy dobyté tureckou mocou, mesto, ktoré bývalo centrom námornej moci Rakúsko-Uhorska.
Kto sa chopí práce
Netreba čítať ďalej, natešení sadáme do auta a z prepchatého Dubrovníka vyrážame smerom na Montenegro, čiže ako hovoria miestni, na Crnu Goru. Ten názov vraj vonia diaľkami, neznámom, tajomstvom a očakávaním.
Vymysleli ho Taliani, ktorým sa krajina s hlbokými roklinami a hustými lesmi javila ako tmavá, temná a hornatá. Navyše sa vždy po dažďoch zalesnené horské úbočia a vápencové polia zafarbili do čierna, čo tento dojem len umocňovalo.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Slnko tu však má svietiť dlhšie než kdekoľvek inde v Európe a krajina prekvapí krásnou prírodou aj pohostinnými obyvateľmi. My si spomenieme aj na vtip: "Nemci, neváhajte a poďte do Čiernej Hory, vaše autá sú už tu!”
Auto, hoci nemeckej výroby, nám nešťastie nikto neukradne, ale že tu slnko svieti naozaj intenzívne, o tom sa presvedčíme počas hodinového čakania na hranici s Chorvátskom. Priechod má poetický názov Debeli Brijeg.
Zatiaľ čítam v bedekri úryvok zo života starých Čiernohorcov. Neustále vojny vraj odnaučili Čiernohorcov pracovať, takže každú telesnú prácu považujú za ponižujúcu. V mieri dokážu muži celé dni hovoriť s priateľmi, chodiť na lov, bezcieľne sa prechádzať sem a tam. Aby sa chopili práce, ani im na um nepríde. To je ženská práca, hovoria pohŕdavo a nepomyslia na to, že bez tejto "ženskej práce” by zahynuli od hladu.
Ako tak sledujeme dlhý priateľský rozhovor čiernohorského colníka so šoférom pred nami, niečo na tom bude. Ale prečo sa rozčuľovať, sme predsa na dovolenke. Mierime do Kotorského zálivu – po srbsky do Boky Kotorskej, ktorá je jedným z najkrajších miest na pobreží Čiernej Hory.
Najväčší a najčlenitejší záliv Jadranského mora vznikol v praveku v dôsledku zvýšenia morskej hladiny a zaplavenia riečnych údolí. More preniklo do hĺbky 25 km, takže dnes svahy pohorí Orjen a Lovčen vystupujú priamo z mora.
Hory chránia záliv pred zlým počasím prichádzajúcim od severu a pred bórou vanúcou na jeseň a v zime z vnútrozemia. A tak sú vrcholy hôr pokryté snehom, no na pobreží prekvitá bujná vegetácia, ktorej sa darí vďaka častým zrážkam.
Celá Boka Kotorska má asi 400 km2, z čoho vodná plocha tvorí 90 km2 a zvyšok tvoria tri správne celky – Herceg Novi, Kotor a Tivat.
Aby sme nestrácali čas, v úžine Verige sa v Kamenari nalodíme na trajekt. Cestu do Kotoru to skráti o 22 km a lístok stojí len štyri eurá. Už o desať minút sme na druhom brehu v Lepetane.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Zatiaľ si možno pripomenúť známe povstanie námorníkov v Boke Kotorskej. Prvého februára 1918 došlo na rakúsko-uhorských lodiach, ktoré tu mali základňu námorníctva pre južný Jadran, k vzbure námorníkov prevažne slovanského pôvodu.
Najskôr vypuklo na krížniku Sankt George, k nemu sa pridali posádky ďalších 40 lodí kotviacich v Boke. Vzbura bola nakoniec potlačená a jej štyria hlavní vodcovia popravení. Sú pochovaní na cintoríne v Škaljare, predmestí Kotoru.
Bezpečný výstup so zvýšeným rizikom
Do Kotoru dorazíme konečne o štvrtej poobede. Chvalabohu, je pod mrakom – čo nám celkom vyhovuje, pretože máme v pláne vyšplhať sa po 1 350 schodoch na kotorské hradby. Zaparkujeme v prístave a do najzachovalejšieho stredovekého mesta Čiernej Hory – dodnes vyzerá ako v 12. až 14. storočí – vstupujeme cez Morska Vrata z roku 1555.
Aj tie sú významnou súčasťou celého systému opevnenia. Benátčania ho začali budovať v 15. storočí a zlepšovali a spevňovali ho až do 18. storočia. Hradby sú dlhé päť kilometrov, miestami sú 20 metrov vysoké a múry sú hrubé 3 až 15 metrov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Fortifikačnú sústavu dopĺňala Tvrdjava svetog Ivana na svahu, odkiaľ je nádherný výhľad na celé mesto a záver Boky Kotorskej. Komplexnosť systému umožňovala Kotoru vydržať aj niekoľkomesačné obliehanie. Práve preto Kotor zapísali na zoznam UNESCO.
Mestečko uzavreté hradbami je rozkošné, plné obchodíkov s orientálnym tovarom, kaviarní a reštaurácií a oproti Chorvátsku sú tu oveľa priaznivejšie ceny. My však podľa tabuľky Tvrdjava mierime k hradbám.
V akejsi úzkej uličke zaplatíme za lístok osem eur a dostaneme do ruky brožúrky s troma vyznačenými trasami. Modrá trasa má byť relatívne bezpečná, žltá je "relatívne bezpečná so zvýšeným rizikom” a červená označuje zónu vysokého rizika. Vykračujeme po kamenných schodoch a pred nami sa pomaly z nohy na nohu vlečie strakatá mačka.
Prichádzame ku kostolíku – aj tu predávajú suveníry, ale našťastie nie z Hry o tróny, ale vrecúška levandule či ružence, a na schode vidíme červenú značku. Iná cesta však na obzore nie je, tak vyrazíme po nej.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Vtedy pochopíme, čo Čiernohorci myslia relatívne bezpečnou cestou so zvýšeným rizikom – cesta vedia po kamenných schodoch, no nikde žiadne zábradlie, pod schodmi sa otvára priepasť!
Kocháme sa výhľadmi na strechy mestečka, neskôr na prístav a Boku v celej nádhere. Počujeme bzučať motorky, ktoré sa ženú po serpentínach… a mladý tučný turista nás prosí, aby sme ho odfotili. Je zo Švédska, no pozná aj Bratislavu. Vystúpime až k stenám rozpadnutej pevnosti, dokonca nad miesto, kde vlaje čiernohorská vlajka. Stálo to za to!
Zostup dolu je rýchly, o pol hodiny už sme zasa dolu na námestí pred Námorným múzeom Čiernej Hory, ktoré je v barokovom paláci Grugina z konca 17. storočia.
Tentoraz múzeá vynecháme, vyzerá to na búrku, tak radšej rýchlo zakotvíme v jednej zo sympatických reštaurácií. Pod nohami sa nám motá mačka a sleduje nás oddaným pohľadom. Žeby to bola tá, čo s nami stúpala na hradby?