Ani si nedokážem predstaviť, koľko produktov po celom svete je označených „Made in China“. Nepochybujem, že v každej domácnosti je minimálne jeden výrobok, ktorý vyrobili práve ríši stredu, ako sa kedysi volala Čína.
Jej hlavné mesto síce nie je najväčšie, ani v ňom nežije najviac obyvateľov, má však bohatú históriu, akou sa nemôže pochváliť hocijaké iné. Peking dennodenne zaplavujú masy turistov, nie len z Číny, ale z celého sveta, aby si prišli pozrieť, čo sa tu zachovalo z predošlých čias, keď v krajine ešte vládli dynastie.
Dnešný Peking je akousi zmesou všetkého, čo sa dá v modernom meste 21. storočia vidieť. Okrem kultúrnych pamiatok, ktorých tu veru nie je málo, sa k oblohe ťahajú ultramoderné sklo-betónové budovy, v ktorých pochodujú ľudia v peknom oblečení. Po niekoľkoprúdových diaľniciach sa tlačia moderné autá, ale aj staré rikše, no a práve tie stále pripomínajú, že Čína bola kedysi celkom iná ako je dnes.
Presným opakom alebo kontrastom mrakodrapov sú úzke uličky hutongy. Tie sa nachádzajú okolo centra ako spomienka na život, aký sa tu kedysi viedol. Dnes sú tu repliky malých domčekov najmä pre zvedavé oči turistov.
Za oknom autobusu, v ktorom sedím, sledujem skutočné skvosty, za ktoré sa ich architekti rozhodne nemusia hanbiť. Ponad moderný park presvišťal rýchlovlak alebo metro. Nestihol som to rozoznať.
Líza, ktorá v Pekingu žije od narodenia, mi s úsmevom na tvári hovorí, že pred dvadsiatimi rokmi, na tomto mieste boli len políčka s ryžou, ktoré obrábali jednoduchí farmári. Dnes? Ryža je tak akurát na pultoch obchodov.
Na čo myslel cisár?
Mňa však zaujíma centrum Pekingu – srdce niekdajšej ríše, kde za obrovskými červenými múrmi skrývali dynastie svoje príbehy aj život pred celým národom. Zakázané mesto.
Teraz je z tohto areálu turistická oblasť číslo jeden – dokonalá irónia keď si spomenieme, na čo slúžilo mesto pôvodne. No práve vďaka tomu, že sa Čína zmenila na republiku, mohol som si aj ja pozrieť, ako to za týmito múrmi vyzerá.
Informácie a fakty o dennom živote cisárov v Zakázanom meste je pomerne jednoduché nájsť v rôznych publikáciách. Ja mám však na takýchto miestach rád pocit, keď sa prechádzam po tých istých chodníkoch, kadiaľ zrejme chodieval aj samotný cisár.
Premýšľam o tom, čo mu mohlo chodiť po rozume. A takisto uvažujem, čo by si pomyslel, ak by na tomto mieste bol teraz pri mne…
Samozrejme, že to bol tiež len človek z mäsa a kostí ako aj my ostatní, no fascinuje ma skutočnosť, koľko ľudí verilo, že on je niekým viac, nadpozemským stvorením.
Celé Zakázané mesto je priam zasvätené mystike a nadprirodzeným silám. Za múrmi sa nachádza 9999,5 izieb, dračí trón alebo takmer nekonečné množstvo prvkov v súlade s jing-jang.
Prejsť celý tento obrovský areál za jeden deň je nesplniteľná úloha, takže som sa o to radšej ani nepokúsil. Ako najlepší nápad mi pripadal variant zvoliť cestu od hlavnej južnej brány smerom k severnej.
Za ňou pokračuje areál v podobe umelého kopca, ktorý vznikol po tom, ako sa nazbierala zemina počas výstavby hlavnej časti Zakázaného mesta. Časová tieseň, vysoká vlhkosť vzduchu a vysoké teploty ma od výstupu naň odradili.
Ak sa vyberiete na toto miesto aj vy, berte na vedomie, že vyhnúť sa davom ľudí je nemožné. Preto sa treba vyzbrojiť nie len dostatočným množstvom tekutín, ale aj trpezlivosťou.
Najmä na miestach, kde sa zužuje koridor, ktorým prechádzajú dychtiví turisti, dokáže byť v Zakázanom meste poriadne „dusno“. To mu však na jeho kráse neuberá, a preto si toto miesto treba vychutnať čo najviac.