Zakladateľ múzea, excentrický zberateľ a umelec Igor Savickij, našiel v tomto skromnom mestečku, ktoré sa nachádza viac ako 800 kilometrov od uzbeckej metropoly Taškent, ideálne miesto, kde nenápadne zhromaždil diela ruskej predvojnovej avantgardy, ktorú sovietska ideológia verejne potupovala.
Valentina Syčovová spomína na prvé stretnutie s Igorom Savickým: bolo to v roku 1971, päť rokov po otvorení múzea, ktoré dnes nesie jeho meno. „Mal na sebe roztrhané nohavice a pokrčenú košeľu špinavú od hliny. Myslela som, že to je nejaký stavebný robotník alebo údržbár,“ spomína.
Mladá Ruska prišla do Nukusu, metropoly autonómnej Karakalpackej republiky, aby navštívila známych, ale rozhovor, ktorý mala s Igorom Savickým v tomto vtedy podvratnom múzeu, rýchlo vyústil do ponuky zamestnania.
„Niekoľko týždňov som o tom premýšľala a potom som ju prijala,“ vysvetľuje Valentina Syčovová, dnes hlavná konzervátorka Savického múzea, ktoré vlastní po Ruskom múzeu v Petrohrade najvýznamnejšiu zbierku ruskej avantgardy na svete.
Diela z pôjdov
Igor Savickij, ktorý sa narodil v Kyjeve do zámožnej rodiny, chcel, aby sa na jeho pôvod zabudlo. Presťahoval sa teda začiatkom 50. rokov minulého storočia do Nukusu.
Tento vášnivý archeológ presvedčil miestne úrady, aby tu otvorili múzeum, kde by boli vystavené tisíce rokov staré predmety nájdené v regióne.
Avšak mesto, kde vtedy žilo necelých 100 000 obyvateľov (dnes ich je 350 000), sa stalo miestom zoslaným Prozreteľnosťou na vybudovanie zakázanej zbierky, pripomína David Pearce, predseda Holandského združenia priateľov múzea v Nukus.
Igor Savickij skupoval všetko, čo našiel. Diela schované na pôjdoch, ktoré by možno zle skončili, aby sa ich tvorcovia vyhli represiám v čase, keď mal v sovietskom Rusku právo na život len socialistický realizmus.
Väčšina umelcov tak zostávala neznáma. Zbierka zahŕňa tých autorov, ktorí nedokázali uniknúť stalinským represiám z 30. rokov: museli prestať maľovať, napríklad Ivan Kudrjašov, iní zmizli, ako Lev Galperin, ktorého v roku 1938 zastrelili.
Nová riaditeľka, staré problémy
Igor Savickij zomrel v roku 1984, takže sa nedožil perestrojky a zmiernenia sovietskej cenzúry. Na smrteľnom lôžku zveril vedenie múzea dôveryhodnej žene, Marinike Babanazarovovej, ktorá potom múzeum riadila viac ako 30 rokov.
Táto energická žena sa stala vernou strážkyňou 90 000 umeleckých diel v múzeu až do roku 2015. Dnes môže svedčiť o tom, že sa Savického múzeum stretávalo s problémami aj po páde ZSSR.
V 90. rokoch a za chaosu, ktorý nasledoval po rozpade Sovietskeho zväzu, keď sa všetko kupovalo aj predávalo, musela Marinika čeliť hladu skorumpovaných vysokých uzbeckých úradníkov aj ruských a západných zberateľov po unikátnych dieloch z múzea.
Dnes môže s istotou vyhlásiť, že nikdy sa nepredal ani jediný obraz. To nezabránilo jej prepusteniu a obvineniu z krádeže, čomu verí len málo expertov – tí v tom vidia skôr pokus úradov prevziať kontrolu nad múzeom. Nová riaditeľka múzea na otázky AFP odmietla odpovedať.
„Ľudia sa ma niekedy pýtajú: keby múzeum horelo a mohli by ste zachrániť len jeden obraz, ktorý by to bol? Vždy na to odpovedám, že by som radšej zostala vnútri a zhorela s ním,“ hovorí Marinika Babanazarovová.