Traja majstri lákajú do talianskej Modeny: Pavarotti, Ferrari... a Kaplický

V Modene sa narodili dvaja šťastlivci - Luciano Pavarotti a Enzo Ferrari. Obaja, obdarení božským talentom a osobným čarom, rozdávajú energiu aj po smrti: dá sa s nimi stretnúť v ich múzeách. A už k nim patrí aj architekt Jan Kaplický.

08.08.2019 07:00
modena, Luciano Pavarotti,, Foto: ,
Vstupná brána do parku okolo Pavarottiho vily
debata

Len nedávno som o Lucianovi Pavarottim písala – pri premiére dokumentu Rona Howarda – a naše cesty sa opäť stretli.

Na dovolenke som sa dostala do Modeny, neďaleko ktorej (je to asi osem kilometrov) stojí Pavarottiho vila. Dnes je v nej múzeum.

Nie je to však klasická expozícia vo vitrínach, ale autentické prostredie, v ktorom spevák s rodinou žil, domácnosť so stopami jeho každodenných činností.

A v samotnom meste Modena je ďalšie atraktívne múzeum, ktoré približuje život a dielo hviezdy automobilizmu Enza Ferrariho. Expozíciu tvoria predovšetkým samotné autá, ale zážitok je veľmi emotívny a zapôsobí aj na „nemotoristov“.

Modernú budovu múzea, ktorá je v tesnej blízkosti pôvodného sídla Ferrariovcov (tam sa Enzo aj narodil) navrhol a realizoval totiž český architekt Jan Kaplický. Skrátka – božská spoločnosť.

Traja majstri z Modeny sú pod jednou strechou, lebo počas prehliadky múzea zaznie aj Pavarottiho spev.

Je zaujímavé, aká silná harmónia tvarov, zvukov a osudov vo výnimočnom objekte vzniká. Kaplický naprojektoval aj emócie.

Za zelenými okenicami

Ale poďme najprv domov k Pavarottimu. Jeho dom stojí blízko cesty, na samote, uprostred šírej roviny. Je to severné Taliansko, o ktorom sa často píše ako o priemyselnej oblasti, ale končiny pri Modene charakterizuje šťavnatá zeleň, listnaté stromy, kríky, tráva, polia.

Všetko vo vile si navrhol sám Luciano Pavarotti. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
dom Pavarottiho, Modena Všetko vo vile si navrhol sám Luciano Pavarotti.

Vyzerá to vlastne podobne ako u nás a našinec by sa mohol čudovať, prečo si Pavarotti nepostavil vilu radšej niekde pri mori.

On však mal tento kraj najradšej. Je skoro až nevýrazný, pokojný. Ani dom nie je nápadný.

Postavili ho v tunajšom jednoduchom štýle. Má zelené okenice a omietku vo farbe terakota, ktorá v tomto kraji dominuje v rôznych odtieňoch.

Vo vile spevák žil so svojou druhou manželkou Nicolettou Mantovaniovou, ktorá bola od neho o vyše tridsať rokov mladšia a spoznali sa pri koňoch, ktoré mal rád Pavarotti aj Nicoletta.

Po profesionálnej stránke bol Pavarotti na vrchole, ale nikto presne nevie, čo všetko skrývali zelené okenice jeho domu, čo prežíval. Bol šťastný aj nešťastný zároveň.

Mohol byť síce konečne stále so svojou mladou ženou, ale muselo ho aj ťažiť svedomie, že opustil svoju prvú manželku Aduu Veroniovú, s ktorou mal tri dcéry a ktorú mal svojím spôsobom stále rád.

Nešťastný bol aj z toho, že prišiel o jediného syna. Dvojčatá Riccardo a Alice sa narodili Nicolette, ale chlapček hneď zomrel.

Pavarotti smútil, ale neprestal sa tešiť zo života. Išlo to, lebo stále mal z čoho rozdávať. Prinášal radosť svojmu publiku, fanúšikom, čo bolo samozrejmé, ale stála pred ním úloha urobiť šťastnou najmä svoju mladú ženu.

Vytvoril jej krásny domov. Veselý, vzdušný, svetlý, optimistický. Vo vile všetko svedčí o spevákovom dobrom vkuse, o jeho slnečnej povahe. Zovšadiaľ cítiť talent a dobré srdce.

Klavír, pri ktorom si maestro Luciano Pavarotti... Foto: Pravda, Helena Dvořáková
Pavarotti, klavír Klavír, pri ktorom si maestro Luciano Pavarotti spieval.

Vo vstupnej hale, ktorá má okná a veľké dvere do záhrady – je to vlastne park, dominuje krídlo, pri ktorom spieval a dával mladým talentovaným hudobníkom hodiny spevu.

Bolo to vraj aj zadarmo, lebo sa cítil dlžníkom – sám dostal od osudu veľký dar, tak sa chcel podeliť.

Aj v súčasnosti, pri prehliadke, sa domom ozýva Pavarottiho spev, ale keď si tu vyspevoval naozaj, muselo to byť až mysteriózne. Návštevník niečo nadprirodzené stále cíti.

Vila je pohodlná, má prízemie, dve poschodia a aj sklený výťah, ktorý je súčasťou zaujímavého interiéru centrálnej časti domu.

Tam je priestor prepojený, otvorený, až po strop, kde je strecha sklenená. Dom je presvetlený aj z tohto výtvarne riešeného strešného „okna“.

Zariadenie je skôr jednoduché, nábytku málo, prevažujú svetlé farby – Pavarotti obľuboval najmä žltú.

Nasýtil sa ňou najmä v kuchyni – žltá je linka, ale aj chladnička a ostatné prístroje. Množstvo okien vedie z kuchyne do záhrady a kuchár (často to bol sám Pavarotti) tu musel byť šťastný.

V dome je plno umeleckých predmetov, a to aj tých, čo vytvoril sám Pavarotti. Výborne maľoval – na jednom jeho obraze sú samé tuby s farbami, pocta maľbe – a to dokonca obrovské obrazy.

Podpisoval sa ako LUPA, čo bolo poskladané z prvých slabík jeho mena a priezviska. Pri odchode z vily sme si kúpili dve reprodukcie – mestský motív a rybársku loď.

Nafotená energia

Vila pôsobí, ako keby spevák pred chvíľou odtiaľ odišiel. A tak to vraj aj je. Všetko je tak, ako to bolo tesne pred Pavarottiho smrťou. Intímne aj majestátne.

Sú tam napríklad priestory (v onej cez poschodia prepojenej hale), kde sa dal urobiť menší koncert a kde zrejme prijímali hostí, ale návštevník sa dostane aj do úplného súkromia domácich.

Sprístupnená je napríklad Pavarottiho modro vykachličkovaná kúpeľňa. Vo výklenku stojí aj veľká váha, ktorá bola spevákovou vernou spolupútničkou. Stále sa musel sledovať.

Najprv zhadzoval, potom sa zrejme – v chorobe – snažil pribrať. V kúpeľni je veľké mramorové umývadlo medovej farby a visí biely froté župan…

Vedľa kúpeľne je spálňa s obliekarňou, šikovne umiestnenou za záhlavím postele. V izbe teda nemuseli byť skrine, všetko bolo v kabínke z dreva. Teraz sú tam uložené spevákove klobúky, čiapky, topánky…

Lôžko, na ktorom Luciano Pavarotti umrel. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
Pavarotti, posteľ, Modena Lôžko, na ktorom Luciano Pavarotti umrel.

Nad posteľou sa tiahne dlhá polička, plná fotografií, suvenírov a obrázkov. Nechýbajú tu ani čerstvé žlté ruže.

Všetko aj tu pôsobí veselo a optimisticky, o to viac sme šokovaní, keď sa dozvieme, že v tejto miestnosti Pavarotti zomrel.

V spálni je aj fotka s Nicolettou a malou dcérkou, niekde pri mori. Na tej sa Pavarotti výnimočne neusmieva, je to záber z dní, keď už bol chorý.

Malá Alice obkreslila snímku rámčekom z kvetov. Inak žil spevák stále s úsmevom a všetci okolo neho sa usmievali tiež.

V múzeu sú napríklad veľké mozaiky fotiek Pavarottiho s významnými ľuďmi, ktorých v živote stretol. Všetci ho objímajú, nálada je výborná. Naozaj rozdával energiu. Je to nafotené.

Niet sa teda čo čudovať, že dom je aj plný darčekov, ktoré dostával a ktoré si veľmi vážil. V suteréne je im venovaná celá expozícia.

Často sú to obrazy či plastiky, ktoré speváka stvárňujú a ktoré robili amatéri, vďaka čomu sú aj bizarné.

A v samom závere prehliadky leží na stole papier, ceruzka. Kto chce, môže Pavarottimu napísať a vhodiť list do sklenej nádoby. Aj my sme mu napísali, že ho pozdravujeme. Má to po slovensky.

Na záver prehliadky sa ešte prejdeme po rozľahlom parku, ktorý sa rozprestiera za vilou, a nazrieme do herne malej Alice, ktorá je v samostatnom domčeku.

Osud nedožičil Pavarottimu, aby videl, ako dcéra rastie, ale aj tak od neho dostala do života veľký vklad: Tatko bol motor, ktorý stále frčí.

Dokazuje to aj ďalšie múzeum, do ktorého z vily ideme – Ferrariho expozícia v Modene. Tam to ďalej roztáčajú traja majstri, s efektom podobným sile troch tenorov.

Nápadné i skryté

Modena je tienisté mesto so širokými bulvármi, ktoré sú lemované stromami, ale my cielime na skôr na okraj.

Z chodníka rušnej ulice nám už miestni obyvatelia ukazujú, kadiaľ máme ísť, lebo tušia, že hľadáme vchod do múzea Enza Ferrariho.

Múzeum Enza Ferrariho v Modene, ktoré navrhol... Foto: SHUTTERSTOCK
modena, Ferrari, múzeum, Modena Múzeum Enza Ferrariho v Modene, ktoré navrhol český architekt Jan Kaplický.

Čakala som, poznajúc túto budovu z fotografií, že bude viditeľná zďaleka. Múzeum je však vyriešené dômyselne – je nápadné i skryté.

Autorom jeho modernej časti je český architekt Jan Kaplický. Okrem iného sa jeho genialita prejavuje už aj v tom, že dokázal takýto objem umiestniť do starobylého mesta tak, že nič netrčí, nič sa nad Modenou netýči.

Stavba je decentne začlenená do pôvodnej štvrte, splýva s ňou, vyzerá zvonku úsporne, hoci ide o monumentálne múzeum, kde sú exponátmi skutočné autá.

Zo zadnej strany, kadiaľ sa do areálu vchádza a kde je parkovisko pre návštevníkov, vyzerá múzeum ako prírodný svah nízkeho kopca. Čiastočne je aj zatrávnený.

Žltú strechu, ktorá dominuje na fotografiách fotených zhora a ktorá pripomína kapotu pretekárskeho auta s vetrákmi, ani veľmi nevidno.

Ak návštevník prejde za roh budovy, ocitne sa v centrálnej časti areálu. Nie je to nič veľké, a predsa architekt náhle vyvolá pocit monumentality.

Tu sa už totiž na úseku niekoľkých desiatok metrov vlní mohutné priečelie múzea. Zdá sa vysoké, ale je skôr široké a dojem výšky mu dodáva optický klam – odráža sa v ňom vysoké nebo.

Múzeum Enza Ferrariho v Modene. Úzka, a pritom... Foto: Pravda, Helena Dvořáková
modena, Múzeum Enza Ferrariho Múzeum Enza Ferrariho v Modene. Úzka, a pritom priestranná vstupná hala. Jan Kaplický sa pri návrhu čelnej sklenej steny inšpiroval tvarom prednej masky starého auta.
Múzeum Enza Ferrariho v Modene. Foto: Pravda, Helena Dvořáková
modena, Múzeum Enza Ferrariho Múzeum Enza Ferrariho v Modene.

Je totiž zo samého skla, členeného do malých, tmavo lemovaných obdĺžnikov. Tento výrazový prvok zámerne pripomína masku chladiča historického auta.

Oproti tejto Kaplického modernej stavbe stojí historická časť múzea. Je to starý dom, kde sa Enzo Ferrari 18. februára 1898 narodil.

Teraz je v objekte ďalšia časť expozície o jeho živote (aj kancelária) a o výrobe áut. Táto časť sa sústreďuje na motory.

Milovníkov áut privádzajú do vytrženia, ja by som si ich v miniatúrach vedela predstaviť ako zaujímavé šperky.

Boli precízne a čistučké. Pripomínali tiež model čriev v ľudskom bruchu pre medikov.

Zaujalo ma ale viac veľmi nízke auto, asi najnižšie, aké som kedy videla, ktoré malo krásny dizajn. Bolo na ňom napísané Dino.

Ukázalo sa, že toto auto bolo pomenované po Ferrariho synovi, ktorého volali Dino (čiže Alfredo po Enzovom otcovi a bratovi).

Tento chlapec mal nešťastný osud – trpel svalovou dystrofiou a zomrel ako 24-ročný. Bol to Ferrariho jediný syn, ktorý sa mu narodil v manželstve s Laurou Garellovou.

Múzeum Enza Ferrariho v Modene, časť expozície... Foto: Helena Dvořáková, Pravda
Modena, múzeum, Ferrari, Múzeum Enza Ferrariho v Modene, časť expozície v historickej budove je venovaná motorom áut.

Kedysi kvôli nemu prestal pretekať, lebo cítil veľkú rodičovskú zodpovednosť. To mu však nebránilo, aby sa mu nepáčili aj iné ženy, bol to vraj veľký temperament, živel, ktorý každému oponoval, ale vedel sa aj vášnivo zaľúbiť.

Taliansko však prelietavosti nepraje, a tak ďalšieho syna, Piera, mal s milenkou Linou Lardiovou. Po manželkinej smrti sa k nemu verejne priznal a tento syn o ňom napísal aj knižku, aj pôsobil vo firme Ferrari.

Ženy vraj naliehavej povahe Enza Ferrariho podliehali, ale našla sa aj taká, čo odolala a je z toho dnes legenda o láske.

Bola to krásavica Fiamma Breschiová, ktorá sa pohybovala v prostredí automobilových pretekárov a súťažila o titul kráľovnej krásy. Vydala sa však za pretekára Mussa, ktorý sa pri pretekaní zabil, a zostala mu verná.

Zaujímavé však je, že keď vyšiel v roku 2002 životopis Enza Ferraiho, vyčítala Fiamma Breschiová autorovi Leovi Turrinimu, že ju spomenul iba jednou vetou, hoci bola Ferraiho láskou tridsať rokov. Síce tajnou, nenaplnenou, ale – každý o nej vedel.

Spájala ich aj vášeň k autám. Fiamma sa vraj naučila šoférovať už ako štrnásťročná a Enzo dokonca ako trinásťročný. Puto aj cez volant!

Márne, sme vo svete motorov! Do histórie sa dostali však nielen autá, ale aj lásky slávneho muža. A všetkých troch slávnych mužov – aj Pavarottiho, aj Kaplického. Každý sa na staré kolená zaľúbil do mladej múzy.

Autá na tácni

Ale vráťme sa do múzea. Okrem expozície je v novej budove aj prednášková sieň pre 200 ľudí, malé kino, kaviareň, knižnica. Skrátka, Kaplický je naozaj „šaman“, ak dokázal na takom malom priestore starého mesta vybudovať neuveriteľne rozsiahly objekt.

Múzeum Enza Ferrariho v Modene, časť expozície... Foto: Pravda, Helena Dvořáková
modena, Múzeum Enza Ferrariho Múzeum Enza Ferrariho v Modene, časť expozície v historickej budove je venovaná motorom áut.

Prejdime si ho podrobnejšie: Hneď po vstupe do budovy sa návštevník ocitne v rušnom pozdĺžnom vestibule, kde dominuje žltá a biela. Na stene je portrét Enza v aute.

Pri pokladnici ľudia kupujú vstupenky, iní suveníry, a je tu aj bufet a pár stolíkov.

Kupujeme si ešte minerálku, lebo vonku je veľká horúčava, ale uvádzačky nás poháňajú – o desať minút sa začína video. Myslíme si, že video oželieme, ale potom sme radi, že sme oň neprišli. To bolo teda kino!

Všetko sa ale začína tradične. Vstúpime do veľkej sály, ktorá vyzerá ako interiér veľkej bielej jurty bez stĺpov. Nad nami sa klenie oblý strop, okná tu nie sú, len svetielka.

Priestor je zvláštny aj tým, že nemá rovnú dlážku. Idete ako keby po mierne zvlnených lyžiarskych svahoch. Dlážka je biela, hladká, príjemne sa oblí. Z toho základu sa dvíhajú akési tácne a na nich stoja autá.

Najmä muži sú blažení, hladkajú karosérie, ale aj ženy musia oceniť dizajn a krásu slávnych vozidiel.

Je tu dobrá nálada a panuje voľnosť. Všetko sa smie fotiť (tak to bolo aj u Pavarottiho.) Ľudia sa zvečňujú pri vozidlách formuly 1 a radosť z toho zvláštneho prostredia majú aj deti.

Začujeme aj slovenčinu, putujú sem fanúšikovia z celého sveta.

Odrazu to však príde! Náhle sa zotmie ako v divadle. Najprv si pomyslím, že vypadol prúd, ale vtom sa už začne ono sľubované video. Premieta sa na čelnú stenu sály.

Je to širokouhlé a strhujúce. Všetci zostaneme stáť tam, kde práve sme, primrznutí a očarení.

Film má dynamiku, rúti sa ako pretekárske auto. Striedajú sa obrázky zo života Enza Ferrariho, z Modeny, z pretekov, z výroby, z rodiny a k tomu hudba najvyššieho kalibru.

Spieva aj Pavarotti, mix hitov, aj Óda na radosť a podobne. Hlasno sa to na nás valí, vyvoláva euforickú náladu, ako na pretekoch.

Vidíme, ako sa v jeden deň, keď snežilo, Enzo narodil. Tu je jeho otec, ktorý mal rád autá a vlastnil jedno z prvých v Modene, takže Enzo si ho už v trinástich vyskúšal, je tu Enzo s kamarátom, ktorý mu daroval ako talizman koníka.

Práve tento vzpínajúci sa žrebec je v embléme Ferrariho firmy – na žltom podklade čierny koník. Enzo vraj chcel byť operným spevákom, novinárom, futbalistom, napokon začal robiť s autami a v tej oblasti už zostal a stal sa lídrom. Vybudoval celé impérium rýchlosti a krásy…

A v múzeu je všetko naozaj ako na tácni, kus dejín všeobecných aj osobných. Bolesti aj triumfy. Divák má úžasný pocit, že veci môžu byť aj dokonalé.

Už zostáva len pripomenúť, že Kaplického projekt múzea je z roku 2004, stavať sa začalo v roku 2009 a verejnosti ho sprístupnili v roku 2012.

V Pavarottiho vile sme sa stretli aj so spomienkami na trio tenorov (Pavarotti, Carreras a Domingo), tu v múzeu Enza Ferrariho mám tiež pocit, ako keby spievalo trio – Ferrari, Pavarotti a Kaplický. Harmónia je možná.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #Ferrari #Pavarotti