Dubrovníčanka Petra Žeravica vás rozžeraví

Legendárna česká sprievodkyňa v Dubrovníku Petra Žeravica je poplatná svojmu priezvisku. Vysvetľuje dychtivo tak, že sa postaví doprostred chodníka v úzkej uličke starého mesta, rozkladá rukami a dav ju trpezlivo obteká.

19.08.2019 07:00
Dubrovnik Foto:
Pohľad na Dubrovník od hotela Excelsior.
debata

„Hra o tróny? Väčšiu hlúposť som nevidela,“ zareaguje spontánne pani Petra, keď sa jej opýtate na slávnu sériu, ktorej časti sa nakrúcali v chorvátskom Dubrovníku.

Samozrejme, miestni sa toho hneď chytili a sú na to patrične hrdí. Informačné letáčiky vás pozývajú na "Game of Thrones tour, "okružnú túru mestom, ktorá trvá dve hodiny a v jej rámci uvidíte všetky miesta Starého Mesta, kde sa nakrútili nezabudnuteľné scény tohto seriálu.

Turistické obchody sú plné tematických suvenírov a v jednom z nich sa môžete aj odfotografovať na železnom tróne.

Na Petru Žeravica je tento typ seriálu brutálny. „Hru o tróny filmovali mimo hlavnej turistickej sezóny, pretože museli uzavrieť niektoré dubrovnícke ulice. Asi trikrát sa sem po dva týždne vrátili, filmovali aj na priľahlom ostrove Lokrum. Ale ľudia si dobre zarobili, lebo za jednu dvojtýždňovú filmovačku dostali štatisti 5-tisíc kún (680 eur).“

Rada spomína na staré dobré slovenské a české inscenácie, na ruskú klasiku, pýta sa na kultového hokejistu Jožka Golonku prezývaného Žiletka. Doma má satelit, kde naďalej sleduje aj naše televízne kanály.

„Koľko žijem v Dubrovníku?“ reaguje na otázku protiotázkou a mávne rukou, akože to nestojí za reč. „Ani sa nepýtajte, od roku 1975! Celú večnosť!“

Položiť staršej dáme otázku, či ju sprievodcovanie po toľkých rokoch stále baví, je úplne zbytočné. Je to nezastaviteľný slovný guľomet, studnica zážitkov, spomienok, plná nespočetných vedomostí. Navyše priamočiara a úprimná – to sa dnes cení.

Video
Náladové videjko o Dubrovníku. Slávny Stradun, úžasné pohľady z hradieb, kajakovanie okolo ostrova Lokrum a na záver mesto počas búrky!

Mŕtve „chorvátske Monte Carlo“

V roku 1995 som bola so skupinou novinárov v Dubrovníku počas vojnového prímeria. V tom čase bolo „chorvátske Monte Carlo“ mŕtvym mestom, ako ho v týchto 90. rokoch nazvala legendárna sprievodkyňa. Turisti sa tam báli chodiť, hoci samotné mesto už bolo v tom čase bezpečné.

Hotelieri boli nešťastní, strediská opustené, straty turistického ruchu obrovské. Stopy po guľkách v omietke boli zatreté farbou a nikdy nezabudnem na červené kríže na zemi, ktoré označovali miesta, kde vybuchli v historickom centre Dubrovníka granáty.

V tom čase našu skupinku takisto sprevádzala Petra Žeravica a už by som si na to nespomenula, nebyť starého článku v mojom archíve.

„Nikdy som si nemyslela, že to bude až také hrozné,“ hovorila nám v tom čase. „Toľko krutosti, čo sme prežili, nečakal nikto z nás. Psychické následky ostanú po celý život.“

Na mesto dopadlo vyše sedemsto granátov a bômb, ktoré explodovali, a ďalších štyristo, ktoré nevybuchli. Tri a pol mesiaca bol vtedy Dubrovník bez vody a elektriny, bez akéhokoľvek zásobovania. Najväčšie bombardovanie zažili obyvatelia 6. decembra 1991, keď bolo zasiahnuté aj Staré Mesto. Posledné ostreľovanie Dubrovníka bolo v máji 1992.

Po mojom vtedajšom návrate z Dalmácie sme sa však z agentúrnych správ dozvedeli, že v Záhrebe sa bojuje… Bol máj 1995.

Legendárna sprievodkyňa Petra Žeravica pred... Foto: Dávid Popovič
Dubrovnik, Petra Žeravica Legendárna sprievodkyňa Petra Žeravica pred dubrovníckou zvonicou z 15. storočia na pešej zóne Stradun.

Dnes komorné mesto s davmi turistov

Po 24 rokoch kráčame mestom, ktoré má dnes opačný problém – je doslova zaplavené turistami. Obyvatelia historického centra sa odtiaľto sťahujú preč a zo svojich bytov budujú radšej apartmány na prenájom.

Nedá sa sem dostať autom, všade je pešia zóna, predstavte si, že potrebujete priviezť nejaký väčší kus nábytku. Všetko je tu navyše drahé. Čapované pivo v reštaurácii stojí päť eur.

„Keď bol môj manžel chorý, mali sme zvláštne povolenie na to, aby sme autom mohli vojsť do mesta,“ hovorí pani Petra.

„Bohužiaľ, manžel už zomrel. Teraz využívame aspoň vozík, keď potrebujeme priviezť niečo väčšie. V minulosti sme tu mali asi pätnásť obchodov s potravinami, dnes možno tri, počas letnej sezóny sú o polovicu drahšie, a aj tak tam kúpite najmä tyčinky, čipsy a vodu určené pre turistov. Musíme chodiť nakupovať inam.“

Samotný Dubrovník má 35-tisíc obyvateľov a asi 50-tisíc spoločne s okolím. „Je to komorné mesto, malé a intímne. Dnes sem však denne príde päť-šesť lodí, ktoré vysadia návštevníkov na niekoľko hodín, plus turisti z hotelov a okolia. Uprostred sezóny do seba navzájom narážate lakťami a nemáte si poriadne ani kam sadnúť. Všetko je preplnené. Návštevníci z lodí vypijú jednu kávu a vrátia sa na loď. Turizmus je však najmä o ľuďoch, ktorí ostávajú v Chorvátsku aspoň týždeň. Z nich žijú hotely, domáce cestovky ich berú na výlety. Hovorí sa, že počet turistov sa bude musieť limitovať tak ako v Benátkach. Podmienky v Starom Meste sú také, že pôvodní obyvatelia sa postupne sťahujú inam.“

Sama býva vo vyše štyristoročnom dome z bieleho vápenca so strechou z typických červených škridiel. Iné sa tu ani nesmú používať a občas ich dávajú dvojfarebné, aby pôsobili „použito“.

Bol postavený ešte zo skutočných kamenných kvádrov. „Našťastie, bývam s dcérou aspoň v tichej uličke, kde nie sú reštaurácie a v zime si kúrime akumulačnými kachľami. Tu nemáte ústredné kúrenie,“ vraví.

„Predať to? Asi už ostanem, sú v tom uložené peniaze a je pravda, že ceny nehnuteľností neustále stúpajú.“ Kam by už išla na staré kolená?

Kuk na Dubrovník. Foto: Dávid Popovič
Dubrovnik Kuk na Dubrovník.

Polievka z mužského penisu?

Nebohý manžel Petry Žeravica sa narodil v Čechách, ale s rodičmi sa presťahoval do Dubrovníka, keď mal trinásť rokov. „Jedine môj svokor je narodený v Dubrovníku a takisto môj syn,“ vysvetľuje Petra.

„Ja som si spočiatku ani neuvedomovala, že si beriem cudzinca. Doma sme neskôr hovorili česko-chorvátsky. Plynule preskakujem z jedného jazyka do druhého, som tak zvyknutá hovoriť roky.“

Čeština a chorvátčina majú svoje „zákernosti“. "Sú to dva príbuzné jazyky. Ale ako povedal Werich, my, keď nadávame, tak vyměšujeme, pretože najčastejšie spomíname rôzne výlučky. Chorváti to vidia inak: Pičku ti materinu! A naopak – keď sa tu niekto volá Peter, hovoria mu Péro. Z toho sa zas smejú českí chlapi.

V chorvátčine mrdať znamená rýchlo sa hýbať. Ono to vlastne významovo sedí tak aj onak. Poznala som však pána, ktorý sa volal Péro Mrdalo. A mal ísť na návštevu do Čiech k príbuzným.

Keď sme mu vysvetlili, ako znie v našom jazyku jeho meno, normálne nechcel vycestovať! Vraj keď mu pozrú do pasu, ani ho nepustia do republiky!

Keď som v Prahe povedala na ulici svojmu hyperaktívnemu synovi: Kriste, nemrdej se, tak na mňa okoloidúci podozrievavo hľadeli.

Môj nebohý muž bol raz na služobnej ceste v Bratislave a v hoteli Carlton dostal kuraciu polievku.

Keď sa dozvedel, ako sa tá polievka volá, takmer odpadol, pretože kurac znamená po chorvátsky penis (povedané vulgárnym spôsobom). Ten jedálny lístok si doniesol sem do Dalmácie na pamiatku!

V Carltone mu ho darovali, keď im vysvetlil, že varia polievku z mužského, ehm, mozog to nie je!" smeje sa Petra Žeravica na „žeravej“ téme kráčajúc dubrovníckou ulicou „Od Puča“ (puč znamená studňa, vodná nádrž).

Na jednom z dubrovníckych domov na ulici Široka... Foto: Dávid Popovič
Dubrovnik vojna Na jednom z dubrovníckych domov na ulici Široka môžete vidieť fotografie z vojny.

Toto nie je Srbsko, toto je pošta!

Pozorujeme ruskú turistku, ktorá sa do centra mesta s kamennou dlažbou potkýna na vysokých podpätkoch. „To je nepohodlné, takto sa obuť,“ konštatuje skúsená sprievodkyňa. „A čo bude robiť hore na hradbách?“

Na Moste na Pločama pod mestskou bránou sa ešte vraciame k téme vojny. Keď človek pozoruje ten virvar navôkol, ani sa nedá uveriť, čo sa tu v deväťdesiatych rokoch dialo.

„Bolo to pre nás rovnaké prekvapenie, ako keď sa človek v šesťdesiatom ôsmom prebudil a pod oknami mal ruské tanky. S vojnou nikto nepočítal a už vôbec nie tu, v Dubrovníku. Každý dúfal, že na mesto zapísané v zozname pamiatok UNESCO si nikto netrúfne. Začínalo sa to tak nenápadne. Spomínam si, ako niekto na budovu pošty napísal: Toto je Srbsko. A na druhý deň sa tam objavila odpoveď: Blázonko, veď toto je pošta. Vtedy sme sa na tom smiali. Prvého októbra 1991 bola modrá obloha, nádherné babie leto. Z diaľky sme počuli akési dunenie. Čo sa blíži búrka? Počas najväčšieho bombardovania mesta, 6. decembra 1991, som našťastie už bola v Prahe. Syn mal vtedy jedenásť rokov.“

Spomína, ako boli zavšivavení, veď vyše štvrť roka nebola voda ani elektrina, istý čas nelietali lietadlá a nechodili vlaky. Nedalo sa ani ujsť. „Syn mal vtedy stále hnisavé angíny,“ spomenie dnes 38-ročného muža, ktorý je námorníkom.

„V kláštoroch boli nádrže s vodou, a tú sme nosili vo vedrách, kto mal smerom domov štyristo schodov, mal smolu. Mne sa neskôr podarilo s deťmi odísť loďou do Rijeky a odtiaľ vlakom do Prahy. Manžel ostal v Dubrovníku, mala som strach, ale nechcel odtiaľto odísť. Pomáhal nosiť do pivníc počítače a rôzne iné veci, aby ich zachránili pred vojnou. 200 mŕtvych a 1 700 zranených, to bola tunajšia vojnová štatistika. Neskôr som chcela ostať žiť v Čechách, ale prehlasovali ma. Tak sme sa vrátili do Dubrovníka.“

Ani svätý Blažej mesto neochránil

Dnes tieto časy v Dubrovníku pripomína len múzeum s vojnovými fotografiami „War photo museum“. V centre Starého mesta Dubrovník, na ulici, ktorá sa volá Široka, nájdete dom s fotografiami, ako stavba vyzerala v roku 1991. Nuž, takto vtedy skončilo mesto pod ochranou Organizácie Spojených národov…

Trojuholníčky znamenali zásahy na strechu, krúžky na chodník a červené štvorce dopad ťažkej zápalnej bomby. Ani svätý Blažej, v tunajšom jazyku Vlácho, patrón Dubrovníka, ktorého môžete vidieť nad každou dubrovníckou bránou, ho neochránil.

Stradun je najznámejšia ulica v Dubrovníku, dlhá 280 metrov. Tu sa korzuje, tu sa sedí v kaviarničkách. Mravenisko. „Viete, že na tomto mieste bol kedysi morský kanál?“ pýta sa Petra Žeravica.

"Dvaja rytieri nazývaní Zelenci práve kladivkami udierajú do zvona na dubrovníckej zvonici z 15. storočia. Hovoria im Máro a Báro. Tento zvon nemá srdce, preto naň udierajú zvonka a zvonári sú zelenkastí preto, že rokmi zoxidovali, nie že by im z tejto večne sa opakujúcej povinnosti bolo nevoľno. Slovákov a Čechov už pani Petra nesprievodcuje tak často ako kedysi, staré zlaté časy zájazdov ROH sa už skončili.

„Raz som rozprávala klientom, ako za prvej republiky mali v Crkvenici československé učiteľky ozdravovňu a jednu z nich, mala zelené plavky, zožral žralok. Bola to Češka, samozrejme, veď keď sa vo svete niečo stane, vždy sú tam Česi. A taký 7-ročný slovenský chlapček sa na mňa pozrel tými svojimi veľkými očami a pýta sa: Pani sprievodkyňa a nezožral by aj nejakú slovenskú učiteľku?“

Vtáky nad Dubrovníkom. Foto: Dávid Popovič
Dubrovnik, vtáky Vtáky nad Dubrovníkom.

Na tabuliach pri Stradune máte napísaný oficiálny názov ulice Placa, ale ak sa Dubrovníčanov opýtate na Placu, okamžite vás pošlú na trhovisko. Všetci to poznajú ako Stradun.

„V tržnici kúpite pomadore nie paradajky, dáždnik sa povie ombrela a nikto sa nespýta po chorvátsky Kako ste? ale Kenova? Je to už skomolená taliančina. Veď talianske Bari je odtiaľto, čo by kameňom dohodil,“ vysvetľuje Petra Žeravica.

„Ešte za socializmu, keď sa tak necestovalo, som kamarátke v Prahe vysvetľovala, kde je to ten Dubrovník, kde to vlastne žijem. A ona spľasla rukami: Môjtybože, veď to je už Afrika!“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Chorvátsko #Dubrovník #Chorvátske pobrežie