Obec Hallstatt na brehu rovnomenného jazera Číňanov dokonca očarila tak, že si pred ôsmimi rokmi postavili jeho kópiu. S rovnakými budovami, kostolmi a jazerom.
Čínska zrkadlovo obrátená kópia sa od roku 2012 nachádza v provincii Kuang-tung. Európania, chvalabohu, nemusia cestovať tak ďaleko, z Bratislavy nám to do originálneho Hallstattu trvá autom štyri hodiny, aj s prestávkou na občerstvenie.
Ak do internetového vyhľadávača zadáte Hallstatt – objavia sa vám články, v ktorých sa skloňuje obec, dedina, mesto aj mestečko.
A hoci infraštruktúrou a službami, ktoré ponúka, by skutočne mohol byť Hallstatt mestom, počtom obyvateľov s číslom osemsto je to stále obec. Zvoľme teda kompromis a hovorme mu mestečko.
Leží v spolkovej krajine Horné Rakúsko v okrese Gmunden. Obklopuje ho pohorie Dachstein a obmýva jazero Hallstatter See.
Až do 19. storočia bola pôvodná dedina dostupná len loďou alebo horskou cestou. Dnes sa z Hallstattu stala populárna turistická destinácia zapísaná spolu s pohorím Dachstein a krajinnou a historickou kultúrnou oblasťou Inneres Sallzkammergut k Svetovému dedičstvu UNESCO.
V sezóne, ktorá trvá po celý rok, navštívi malebný Hallstatt až milión prevažne jednodňových turistov. V posledných rokoch sem prichádza najviac návštevníkov z Ázie – boduje Čína, Južná Kórea aj Japonsko.
Jednodňoví turisti, žiaľ, strávia v obci krátky čas, nevyužívajú miestne služby, reštaurácie ani ubytovacie zariadenia. Preplnený Hallstatt sa tak postupne približuje k metropolám s masovým turizmom ako sú Barcelona, Dubrovník alebo Benátky.
Príliv turistov, ktorých do Hallstattu privážajú autobusy, robí vrásky na čele domácim aj starostovi. Aj preto sa vedenie obce rozhodlo, že počet autobusov, ktoré do Hallstattu zavítajú, zníži o tretinu. Podobne ako v Salzburgu zavedie pre autobusy časovo obmedzené povolenie na vjazd.
Náš príjazd na promenádu bicyklami preto nebol najšťastnejší nápad. Po pár metroch, predierajúc sa medzi turistami s rúškami na tvárach, to vzdáme a kráčame popri bicykloch. Míňame preplnené reštaurácie aj garáž s nápisom "Hallstatt nie je múzeum“.
Iné tabule pripevnené na budovách vyzývajú na ticho, zákaz vstupu či nepoužívanie dronov. Domáci si takto chránia súkromie pred nespratnými turistami.
Staršia obyvateľka mestečka si pri zatváraní brány, pri ktorej máme fototermín, sprisahanecky povzdychne: "Je ich tu už veľa (nás turistov). Prídu, ale ani neprespia. Keby tu aspoň zostali dva – tri dni!“
A pridá jednu z historiek, keď sa jej sused čudoval, že vo svojom príbytku narazil na cudzích ľudí.
Turisti sa domnievali, že otvorený dom je súčasťou prehliadky, a tak si obzreli každý jeho kút… Alibisticky sa bránime, že my v Hallstatte nocujeme. Dokonca dvakrát. Je však pravda, že na spoznanie mestečka a jeho krásneho okolia je aj to žalostne málo.
Cestovanie v čase
Stačí vyjsť trochu do kopca a dav ľudí roztrúsených v romantických uličkách sa zmenší. Mestečko sa dá prejsť peši z jedného konca na druhý za necelú hodinu. Veď jeho historickú časť tvorí v podstate jedna ulica – Seestrasse.
Prechádzku absolvujeme so zástavkami na kávu, zmrzlinu či pohár vína na námestí Makplatz – s pohľadom na kamennú studňu, zvonicu evanjelického kostola Christuskirche oproti či fasádu domu, po ktorej sa ako prilepené ťahajú konáre hrušky.
V 80. rokoch práve na námestí Markplatz režisér Juraj Jakubisko nakrúcal sedemdielny seriál Frankensteinova teta. V neďalekej lekárni pracovala Frankensteinova filmová láska.
Ak si chcete od davu ľudí na chvíľu oddýchnuť, nastúpte do niektorého z člnov alebo do niektorej z lodí na brehu jazera Hallstätter See a užite si približne hodinovú plavbu. Z hladiny jazera sa vám Hallstatt ukáže z celkom inej perspektívy.
V mestskom múzeu, ktoré v roku 1898 slávnostne otvoril cisár František Jozef I., cestujeme v čase, s audiovýkladom aj v českom jazyku.
O halštatskej kultúre sa dozvedáme v sprievode množstva vykopávok. Vďaka ťažbe a obchodu so soľou boli miestni ľudia bohatí a v ich hroboch sa našli cenné predmety vrátane zlatých šperkov, bronzových nádob, zdobenej keramiky a zbraní.
V múzeu si pomocou 3D okuliarov obzrieme najstarší drevený rebrík (či schodisko) v Európe, ktorý sa našiel zakonzervovaný v soľnej bani. Jeho originál sa nachádza v soľnej bani a vyzerá, akoby po ňom ľudia kráčali ešte včera.
V 18. storočí priamo v bani objavili „Muža v soli“ (Mann in Salz), ktorý zahynul pri banskom nešťastí koncom 4. storočia pred n. l. Spolu s mužom sa v bani našli tisícky rokov staré nástroje a oblečenie, ktoré používali baníci, a… aj exkrementy neborákov.
Vedci ich rozborom zistili, že prevažnú časť vtedajšej stravy tvorili obilniny. Hoci telo spomínaného baníka dokonale mumifikované soľou by bolo pre dnešných archeológov senzačným objavom, nezachovalo sa.
Jedným z mála vzdelaných obyvateľov baníckej osady bol kňaz a ten rozhodol, že muža pochovajú na cintoríne nad jazerom.
K najkrajším miestam v mestečku patrí katolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie s dvoma oltármi. Stál tu už v 12. storočí, barokom bol poznačený neskôr. Preslávila ho poloha na kopci nad mestom, ktorá ponúka nádhernú vyhliadku na mesto a jazero, aj oltár zo 16. storočia.
Pár krokov nad cintorínom plným farebných kvetov je Kaplnka svätého Michala s kostnicou, v ktorej je 1 200 lebiek zoradených v šíku. Od svojho vzniku Hallstatt zápasí s nedostatkom miesta, cintorín nevynímajúc.
Keď sa stalo miesto posledného odpočinku primalé, pozostatky mŕtvych staré desať či dvadsať rokov vykopali a hrobové miesta uvoľnili pre nových nebožtíkov.
Lebky vybielili na slnku, ozdobili originálnou kresbou s prírodným motívom, menom a údajmi o narodení a úmrtí zosnulého a uložili ich do kostnice.
Prírodné motívy na lebkách majú svoj význam – dubový list je symbolom vďaky, vavrín symbolom víťazstva, brečtan znázorňuje život a ruža lásku.
Posledná lebka sem pribudla v roku 1995. Patrí žene, ktorá umrela v roku 1983 a bolo jej osobným želaním odpočívať v kaplnke.
Nie všetky lebky sú však pomaľované. To dáva archeológom nádej, že medzi nimi objavia aj tú, ktorá patrí „Mužovi v soli“.
Biele zlato
Mestečko vybudovali kvôli ťažbe soli. Prvé zmienky o osídlení však pochádzajú z prehistorických čias. Halštatská kultúra, ktorá vznikla vďaka obchodu so soľou, preslávila región po celom svete.
Soľné bane v údolí Salzbergtal sú najstaršie v Európe. Soľ sa v nich ťažila už pred sedemtisíc rokmi. V horách sa skrývajú kilometre vyhĺbených tunelov a ich príbehov, ktoré spája „biele zlato“.
Prehliadka jednej z baní (Salzwelten) vo výške tristo metrov nad hladinou jazera zaberie hodinu a pol. Môžete ju absolvovať od apríla do novembra.
K bani sa dá vyviezť lanovkou Salzbergbahn alebo zvoliť peší výstup úzkym chodníkom do pomerne prudkého kopca.
Tak ako v minulosti halštatské ženy a deti, ktoré po tejto cestičke kedysi znášali soľ z miesta jej ťažby do údolia, niekoľkokrát denne. Soľ sa potom nakladala na lode na Hallstatter See a riekou Traun, sa dostala až k Dunaju.
Dávame prednosť lanovke, ktorá premáva každú štvrťhodinu. Skôr ako sa dostaneme do soľnej bane, vychutnáme si pohľad na mesto z vyhliadkovej plošiny (World Heritage Skywalk), vo výške 360 metrov nad jazerom. V daždivý letný deň dostáva scenéria zaujímavý modrý nádych.
Pri vstupe do soľnej bane dostávame špeciálne oblečenie – montérky v rôznych farbách. Podľa toho, kto ako narástol do výšky či do šírky. Šatniarke stačí krátky pohľad a siahne po najvhodnejšom modeli.
Vyštafírovaní vstupujeme do úzkych ťažobných tunelov a kráčame po pôvodných koľajniciach. Absolvujeme zastávky s výkladom o histórii aj multimediálne prezentácie, ktoré poučia malých aj veľkých.
V útrobách bane je dovolené ochutnať biele zlato priamo zo stien, aj zošmyknúť sa po vlastnom zadku na prudkej a dlhej šmykľavke, replike pôvodnej dopravy v bani.
Akú rýchlosť naberiete, záleží len od šmýkacej polohy, ktorú zvolíte. Strach nechajte hore, nezabudnite na úsmev. Pri východe z bane bude na vás čakať fotograf s jedinečný záberom.