Práce Picassa, Chagalla, Pollocka či Kandinského možno totiž obdivovať v zrejme najznámejšej stavbe amerického architekta Franka Lloyda Wrighta, ktorá je vlastne jedným z exponátov.
O sprístupnenie súkromnej zbierky sa 21. októbra 1959 zaslúžil filantrop Solomon Robert Guggenheim, spolu s Wrightom sa však otvorenia múzea už nedožili.
Moderná kruhová stavba s pásovými oknami pripomínajúca škatuľu na klobúky či lietajúci tanier sa nachádza na „dobrej adrese“ na okraji Central Parku.
Dominantu múzea tvorí mohutná betónová špirála, ktorá budove dáva typický tvar. Vnútri slúži ako rampa, po ktorej sa chodí a na ktorej stenách sú inštalované obrazy.
Svetlo do priestoru privádza presklený strop, ktorého hviezdicovitý tvar je zložený z 13 samostatných dielov.
Budova sa spočiatku potýkala s veľkou nevôľou Newyorčanov – niektorým pripadala vyzývavá, iným naopak nudná.
Guggenheimovo múzeum bolo pôvodne zamerané na vývoj nefiguratívneho umenia, postupne sa však stalo galériou moderného umenia od impresionizmu a postimpresionizmu až po najmodernejšie umelecké trendy.
Veľký ohlas získali retrospektívne výstavy Paula Kleeho (1967) či Pieta Mondriana (1971) alebo pohľady na niektoré nonkonformné osobnosti, napríklad na nemeckého provokatéra Josepha Beuysa.
Múzeum naďalej pokračuje v nákupe obrazov i celých zbierok, v roku 1991 pribudol cenný komplet minimalistického umenia.
História zbierky sa údajne začala písať stávkou. Guggenheim (1861 až 1949), známy priemyselník a jeden z najbohatších mužov tej doby, sa v roku 1928 zúčastnil na spoločenskej večeri a z rozmaru sa stavil so svojou susedkou, že nedokáže namaľovať jeho portrét.
Tou ženou bola vtedy tridsaťosemročná barónka a maliarka Hilla von Rebayová, ktorá študovala umenie, sympatizovala s dadaistami a umelcami okolo výtvarnej školy Bauhaus. Rebayová v stávke vycítila šancu, že by mohla získať vplyvného mecenáša pre svoju podporu moderného umenia.
Jej výrečnosť a šarm slávili úspech, čoskoro po úvodnom stretnutí Guggenheim zakúpil prvé abstraktné obrazy. Barónka ho zoznámila s poprednými umelcami a neskôr sa stala aj výkonným motorom rozrastajúcej sa zbierky.
Mecenáš v roku 1937 založil vlastnú nadáciu a dal tak svojej budúcej kolekcii pevný právny základ. Po dvoch rokoch už otvorilo brány prvé Guggenheimovo múzeum abstraktného umenia, ktoré bolo v bývalom newyorskom autosalóne. V roku 1948 prevzala nadácia celú pozostalosť obchodníka s umením Karla Nierendorfa.
Do chodu galérie sa významne zapísal odborník českého pôvodu, utečenec pred nacistami Thomas M. Messer (zomrel v roku 2013). V roku 1961 prevzal na 27 rokov vedenie inštitúcie, ktorú doviedol medzi elitu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Jedným z jeho obratných ťahov bol napríklad zisk zbierky Justina Thannhausera obsahujúcej vrcholné diela impresionizmu, postimpresionizmu a ranej parížskej školy (okrem iného aj 34 diel Pabla Picassa).
Messer nezabúdal ani na svojich krajanov. Pre múzeum zakúpil prvý obraz Františka Kupku, predstavil dielo Stanislava Kolíbala či Jiřího Kolářa.
Pod Guggenheimovu nadáciu patria aj ďalšie pobočky. S veľkým ohlasom sa stretlo otvorenie múzea v baskickom Bilbau (1997), svoju úlohu zohrala aj extravagantná budova Franka Gehryho (spoluautora pražského Tancujúceho domu), ktorá je turistickým magnetom.
Guggenheimova neter Peggy (dcéra brata Benjamina, ktorý zahynul pri skaze Titanicu) vystavila svoju zbierku v jednom z benátskych palácov. V pláne je už niekoľko rokov pobočka v Abú Zabí v Spojených arabských emirátoch.