Verejné záchody, s ktorými v meste nad Seinou prišiel v roku 1834 parížsky prefekt Claude-Philibert Barthelot de Rambuteau, bývali kľúčovým miestom slobody pre homosexuálov, avšak slúžili aj odboju na odovzdávanie správ v čase druhej svetovej vojny. Píše o tom agentúra AFP.
Nezvyčajná výstava o histórii verejných záchodov, ktorá sa po Berlíne a pred New Yorkom teraz koná v Paríži, vzdáva česť zariadeniam, ktorým sa v parížskom žargóne hovorilo tasses (v pôvodnom význame „hrnčeky“).
Pisoáre bývali umiestnené na chodníkoch, aby slúžili prirodzenej potrebe ľudí. Kým tie pôvodné v roku 1984 vymizli, stali sa symbolom Paríža spolu s Eiffelovou vežou či croissantmi.
„Túto časť ‚malej‘ ľudskej histórie nemožno ignorovať,“ tvrdí fotograf a spisovateľ Marc Martin, ktorý sa na verejné toalety špecializuje a ktorý desať rokov študoval ich históriu. „Ponúkal som expozíciu niekoľkým parížskym múzeám, ale tie ju odmietli.“ dodáva.
V Berlíne jej nakoniec otvorilo dvere Schwules Museum (Homosexuálne múzeum), ktoré je zasvätené gayom a lesbám, rovnako ako budúci rok newyorské Leslie-Lohman Museum.
Hygienická aj sociálna funkcia
Výstavu otvorili pri príležitosti Svetového dňa toaliet a sleduje malú aj veľkú históriu záchodov prostredníctvom mnohých fotografií a dokumentov.
„Čúrať vonku v meste bolo v 19. storočí dlho len mužskou záležitosťou, čo vedie k zaujímavým otázkam súvisiacim s feminizmom a pohlaviami,“ myslí si Martin.
Okrem hygienickej funkcie ale mávali „vespasiánky“, nazývané podľa rímskeho cisára Vespasiana, tiež svoju sociálnu úlohu. Muži riešiaci vlastnú sexuálnu identitu tu získavali prvé kontakty a skúsenosti.
„Záchody sa čoskoro stali miestami pre stretnutia, ktoré neboli inde možné. Emancipovali sa tu celé generácie gayov,“ pripomína odborník.
Vo Francúzsku bolo podľa neho takmer 4000 verejných záchodov, z toho 2000 v Paríži. „V roku 1834 ponúkalo prvé záchody iba jedno miesto. Pretože sa tvorili dlhé rady, čoskoro zriadili niekoľkomiestne toalety. Čím viac miest mali, tým viac vecí sa tam dialo,“ dodáva Marc Martin s tým, že práve to priťahovalo záujem básnikov a spisovateľov ako boli Paul Verlaine alebo Arthur Rimbaud.
Zo smradu do luxusu
Dnes sa staré mestské toalety z času na čas predávajú v dražbách. V Paríži ešte jeden taký záchod funguje, a to na bulvári Arago v štrnástom obvode, zhodou okolností naproti väznici.
Parížska výstava tiež ponúka videovýpovede niekoľkých mužov, ktorí staré záchody navštevovali. Jeden z nich, Osemdesiattriročný Hugues, spomína, že tam našiel muža svojho života.
„Nechával som sa ohmatávať od tanečníkov, hercov, spevákov… Stretnúť niekoho na smradľavých toaletách a o pár minút neskôr sa ocitnúť v luxusnom apartmáne, to bol pekný zážitok,“ zveruje sa zase sedemdesiattriročný Jean-Pierre.
„Bol by som rád, keby sme týmto mužom priznali určitú odvahu. Vari neopovrhli zákazmi? Vari sa viac ako sto rokov neodvažovali robiť zakázané?“ hovorí Marc Martin.
Zveličovanie
„Vespasiánky“ takisto ponúkali miesto pre politické aj komerčné reklamy, zaujímavé sú v tejto súvislosti napríklad prvé kampane varujúce pred pohlavne prenosnými chorobami.
V čase aféry Alfréda Dreyfusa sa však časť falošných a antisemitských správ šírila aj na verejných záchodoch.
Pôvodné pisoárové toalety v 80. rokoch minulého storočia nahradili jednomiestne „sanisettes“, ktoré zodpovedali novým hygienickým normám.
Výstava sa nevyhýba ničomu. Ani podľa Marca Marina umelo nafúknutej histórii týkajúcej sa okrajovej sexuálnej praxe, keď človeka priťahuje moč iných ľudí. „Zveličovalo sa to, aby bola povesť vespasiánok pošpinená a aby pisoáre zmizli,“ dodáva.