Krakov, tak ako iné európske mestá, sa dá poznávať po celý rok. Aj preto sme tento rok pred Silvestrom naše tatranské veľhory vymenili za toto kráľovské mesto. A keďže sme chceli byť priamo v dianí, ubytovali sme sa na tri noci v apartmáne na Hlavnom námestí, dýchajúcom históriou tak ako všetky okolité budovy.
Rynek Glówny: polievka a džez
Hlavné námestie – Rynek Glówny – neminie žiaden turista, ktorý prichádza do Krakova. Za vlády Piastovcov bol Krakov dvesto rokov hlavným mestom Poľského kráľovstva. Po zničení Tatármi ho bolo treba postaviť znovu. Stavitelia vtedy zrejme netušili, že tvoria jedno z najväčších stredovekých námestí v Európe. V tvare štvorca, ktorého jedna strana meria dvesto metrov. Počas nemeckej okupácie Rynek Glówny premenovali na Alter Platz a pár mesiacov dokonca niesol meno Adolfa Hitlera. Dnes, chvalabohu, má opäť svoj pôvodný názov.
Rynek Glówny nesklamal ani medzi sviatkami – nechýbajú stánky s občerstvením a milými hlúposťami, karamelové krowky lepiace sa na zuby a hladné holuby čakajúce na svoju príležitosť. Rušné letné terasy počas zimných mesiacoch vystriedali igelitom a ohrievačmi zateplené "kukane”, odkiaľ sa dá pozorovať rušný život na rínku, aj pred Bazilikou Panny Márie zo 14. storočia. Ku kostolu s typickými červenými tehličkami smerujú naše prvé kroky. Predtým nám však pohľad padne na jeho dve asymetrické veže vo výške 81 a 69 metrov. Vraj ich postavili dvaja znesvárení bratia a jedna z nich nebola nikdy dokončená kvôli bratovražde. V interiéri trojloďovej baziliky, ktorý vyzdobil slávny poľský umelec Jan Matejka, je mnoho umeleckých diel, najzaujímavejší je však trinásť metrov vysoký oltár. Zdobí ho dvesto postáv vyrezaných z lipového dreva znázorňujúcich umieranie Panny Márie.
Z kostola vychádzame za zvuku trúbky zvanej hejnal, ktorá sa ozýva každú hodinu. Legenda hovorí, že keď strážnik spozoroval tatárskeho nepriateľa, spustil signál na poplach. Šíp mu prestrelil hrdlo uprostred hry a takto nedokončene sa melódia hrá doteraz. Živý trubač nám z veže zamáva na rozlúčku a my urobíme len pár krokov k budove tržnice. Krakov prosperoval z obchodu, ktorý patril vždy k hlavnému námestiu. Jeho centrom bola gotická tržnica, ktorú neskôr nahradila renesančná budova. V stredoveku bolo hlavným obchodným artiklom súkno, odtiaľ pochádza poľský názov sukiennica, tržnica s látkami. Dnes sa na prízemí v malých stánkoch tiesniacich sa pod arkádami predávajú predovšetkým suveníry – prím vedú kožušinové čiapky a ozdoby z jantáru. Ak sa vám v zmesi nie veľmi vkusných čačiek-mačiek zažiada nájsť trochu umenia, stačí vyjsť o poschodie vyššie, kde sa nachádza galéria poľského maliarstva 19. storočia.
Prechádzajúc okolo stánkov s jedlom sa o pozornosť hlásia aj naše žalúdky. Je sychravo, a tak vyhráva stánok s horúcimi polievkami. V ponuke je ich zo desať. Barszez – hutná polievka z červenej repy, žurek – kyslá polievka, ktorej základom je žitná múka, s bielou klobásou alebo s vajcom natvrdo, o niečo známejšia cesnačka, tekvicová, hubová, paradajková, gulášová, fazuľová či hovädzí vývar. O polievky je záujem, pretože tak ako voňajú, aj chutia. Posilnení sa vydávame k poslednej zastávke prvého dňa – do chrámu džezu U Muniaka v neďalekej pivnici z pätnásteho storočia. Založil ho slávny saxofonista Janusz Muniak, ktorého fotky zdobia steny pivnice. Neveľký priestor sa stal akýmsi inkubátorom jazzových talentov, o čom sa presvedčíme na vlastné oči, a najmä uši – barmi ošľahanému klaviristovi robia dôstojnú spoločnosť mladí hráči na bicích, base a saxofóne.
Kazimierz: židovská minulosť a zapiekanky
Druhý deň krakovského výletu patrí židovskej štvrti Kazimierz a továrni Oskara Schindlera, kde viac ako tisícka Židov unikla nacistickému prenasledovaniu a istej smrti v koncentračných táboroch. Vďaka tomu, že ich továrnik zamestnal vo svojej fabrike na smaltovaný riad. Ešte predtým však navštívime univerzitu Collegium Maius neďaleko Hlavného námestia. Je to najstaršie fakulta Jagelonskej univerzity, ktorá vzišla z Kráľovskej akadémie založenej v roku 1364 Kazimírom III. Veľkým.
Na verejne prístupnom nádvorí s arkádami sa prechádzali aj Mikuláš Kopernik či pápež Ján Pavol II. Prvé poschodie patrí klenutej knižnici, jedálni, pracovniam profesorov a impozantnej aule. Nechýbajú Globus Jagellonicus, ktorý ako prvý znázornil americký kontinent, či repliky prístrojov, s ktorými pracoval Kopernik, a pomocou ktorých formuloval dôkaz, že Zem nie je stredom vesmíru, ale obieha okolo Slnka. Na chvíľu si sadneme do lavíc auly a dýchame atmosféru veľkých objavov, ktoré tu vznikali, a ktoré nasledovníci Kopernika s ťažkosťami obhajovali pred cirkvou. Čaká nás totiž 2,7-kilometrová túra do továrne Oskara Schindlera. Po ceste na každom kroku zakopávame o kostol, kaplnku či baziliku. Nie nadarmo sa Krakovu hovorí poľský Rím. Štvrť Kazimierz pred prechodom na druhý breh rieky Visla založil Kazimír III. Veľký v roku 1335. Miestna židovská komunita tu žila od 15. storočia do 2. svetovej vojny. Odlišná architektúra štvrte vyznačuje sektory, v ktorých žili židovskí a kresťanskí obyvatelia. Ako zázrakom prežilo vojnu všetkých sedem synagóg. Stará synagóga pochádza z konca 15. storočia a dnes je v nej múzeum židovských tradícií.
V roku 1941 presunuli nacisti Židov do geta v časti mesta zvanej Podgórze. Kazimierz upadol do zabudnutia až do roku 1989, keď Steven Spielberg prilákal nielen divácku pozornosť filmom Schindlerov zoznam. Odvtedy je táto štvrť s kratučkými ulicami obľúbeným miestom umelcov, študentov aj turistov. Ich kroky smerujú aj do bývalého električkového depa, dnes pivárne Stara Zajednia. Sympatické malé námestie Plac Nowy ponúka niekoľko kaviarní aj rýchle občerstvenie – typické poľské zapiekanky, zapečené bagety.
Po príchode do Schindlerovej továrne nám mrzne úsmev na tvári a nie je to teplomerom, ktorý ukazuje mínus štyri. Svetelná tabuľa nad pokladnicou oznamuje, že v predaji je na dnešný deň už len pätnásť lístkov. Skenujeme rad turistov pred nami a hypnotizujeme čísla na tabuli. Zdá sa, že to funguje, a o pár minút vchádzame do priestorov interaktívnej expozície, ktorá vznikla v roku 2010 a venuje sa histórii Krakova počas okupácie, holokaust nevynímajúc. Citlivejšie povahy majú po dvoch či troch hodinách v továrni dosť. Nie sme výnimkou, a tak sadáme do taxíka a uháňame späť do dávnejšej histórie nášho rínku. Túžba rozdýchať ťažobu minulosti pri pohári vína dostáva reálne kontúry v kaviarni Szara zo štrnásteho storočia, ktorá sa nachádza priamo pod naším apartmánom.
Wawel: Králi a slivovica
Skalná vyvýšenina nad mestom, ktorá sa stala sídlom kráľov, je opradená mnohými legendami. Povesť rozpráva, že prvým obyvateľom Wawelu bol knieža Krak, ktorý na brehu Visly založil mesto. Podľa inej legendy obyvateľom skaly znepríjemňoval život nenásytný drak. Zabýval sa v podzemnej jaskyni pod hradom a žral úrodu aj dobytok, aj mladé panny. Krakovi synovia Lech II. a Krak II. sa rozhodli draka preľstiť a podhodili mu kravskú kožu naplnenú sírou. Draka sa podarilo poraziť, nie však chamtivosť jedného z bratov, ktorý svojho súrodenca zavraždil. Keď sa jeho čin odhalil, panovník ho vyhnal z mesta a na počesť mŕtveho syna nazval svoje sídlo Krakovom. Súčasťou prehliadok, ktoré ponúka Wawel, je dnes aj návšteva Dračieho brlohu, jednej z opustených jaskýň priamo v kopci pod hradom. Už v mestskom parku Planty pod hradnou skalou sa nás zmocnilo podozrenie, že dnes je ten deň, keď sa všetci turisti rozhodli navštíviť krakovský hrad. Čím viac sa blížime k pokladniciam, tým je náš pocit intenzívnejší. Hadiaci sa, nekonečný rad dospelých aj detí s pokorou čaká na vstupenku. Skúšame to aj my, menej trpezliví. Práve vo chvíli, keď premrznutí básnime o ploskačke s domácou slivovicou, ktorá ostala v apartmáne, pristupuje k nám mladý muž hovoriaci britskou angličtinou a ponúka nám vstupenku do oficiálnych miestností hradu. Sme zachránení!
Wawel je postavený na gotických a románskych základoch, dnešnú renesančnú tvár dali hradu Jagelovci, ktorí zasadli na trón v roku 1385. Najväčší stavebný rozmach zažil v epoche renesancie. Hradné nádvorie s arkádami dodnes prekvapuje svojou rozľahlosťou a architektonickou čistotou. Oficiálne miestnosti Wawelu slúžili štátnikom a kráľom na prijímanie návštev a prenocovanie hosťov. V osemnástich sprístupnených komnatách sa nachádzajú audienčné siene s prekrásnymi kazetovými stropmi. Je tu aj najväčšia zbierka gobelínov v Európe. Utkali ich najmä holandskí majstri. Veľkoplošné tapisérie zbieral Žigmund II. August. Veľká časť z nich má biblické námety a pochádza zo 16. storočia. Na konci 18. storočia boli z Poľska odvezené, z 360 kusov sa vrátilo len 136.
Okrem nich na hrade možno vidieť súkromné kráľovské apartmány, klenotnicu a zbrojnicu, jednu z najstarších častí hradného komplexu – stratený Wawel – a zbierku orientálneho umenia. Milovníci mýtov sa dozvedia o ukrytom posvätnom indickom kameni. Wavelská čakra priťahuje aj odborníkov, ktorí skutočne zvýšenú energiu namerali.
Neobídeme Katedrálu svätého Stanislava a svätého Václava, niekdajšie miesto korunovácií a kráľovských pohrebov, ktorá vznikla na mieste dvoch románskych kostolov z jedenásteho storočia. Katedrála je miestom posledného odpočinku nielen väčšiny poľských panovníkov a významných biskupov, ale aj národných hrdinov a básnikov, akým bol Adam Mickiewicz. Pod strechou Žigmundovej veže je zavesený zvon – kráľ všetkých poľských zvonov – s priemerom dva a pol metra. Kto pohladí jeho srdce, môže si niečo priať…
Múzeá, kostoly, kaplnky, galérie. Návštevník Krakova je zaskočený a sťažuje sa len na jedno – nedostatok času. Ani my sme nestihli všetko. Nevideli sme múzeum maliara Jana Matejku či slávny obraz Dáma s hranostajom od Leonarda da Vinciho, ktorý je pre Krakov niečo ako Mona Lisa pre parížsky Louvre. A oželieť sme museli aj Silvester na rínku…