Za štyri desaťročia vlády vybavil diktátor, ktorý zomrel v roku 1985, malú balkánsku krajinu desaťtisícami bunkrov a kilometrami protiatómových krytov.
Tie, ktoré nechal vyhĺbiť pod citadelou svojho rodiska Gjirokastra na juhu Albánska, ktorej staré mesto je teraz zapísané na zozname dedičstva UNESCO, patria k tým najviac impozantným.
Takzvaný Tunel studenej vojny je 30 rokov po páde komunizmu veľkou atrakciou, aj keď krajinu tento rok kvôli pandémii Covidu-19 navštívila len asi desatina obvyklého počtu zahraničných turistov.
Všetci boli vojakmi
Tridsaťdeväťročný inžinier Alexandre Benlalam z Paríža patril ku 300 návštevníkom, ktorí tento rok s rúškom na tvári prešli 1500 metrov tunelov v hore pod citadelou z 12. storočia. Tú komunisti, ostatne podobne ako pred nimi nacisti, používali ako väzenie.
„Pri prechádzke týmto bunkrom nie je možné nemyslieť na smutné obdobie, ktoré zažívame kvôli pandémii. Prišli sme o niektoré slobody, ako je sloboda zhromažďovania. Toto obmedzenie má však zmysel – na rozdiel od toho, čo zažívali Albánci v čase komunizmu,“ myslí si.
Skupina asi desiatich francúzskych turistov prechádza podzemným svetom Envera Hodžu, ktorý sa rozkmotril s celým svetom, so Západom, so Sovietskym zväzom, s Juhosláviou i Čínou a pripravoval sa na útok zo všetkých strán.
Komplex mal slúžiť ako útočisko pre vrcholných predstaviteľov režimu a pre vojenské velenie v prípade konfliktu a odtiaľto sa mali riadiť vojenské operácie. Niekoľkokrát do roka sa tu miestni ľudia museli zúčastniť na manévroch.
„Všetci obyvatelia boli vojakmi, ktorých povinnosťou bolo brániť vlasť,“ vysvetľuje Engjell Serjani, ktorý býval redaktorom miestneho rozhlasu v Gjirokastre.
V 80. rokoch sa podieľal na reportážach z manévrov. „Museli sme písať o imaginárnych útokoch, o mŕtvych, o škodách na fronte a pripravovať zvláštne vysielanie,“ spomína.
Podzemný život
Dnes múry vlhnú a tunely sú schátralé, ale kedysi bol komplex veľmi dobre vybavený: boli tu nekonečné galérie, ktoré mali odolať jadrovým bombám so silou 20 kiloton, boli tu sály určené pre armádne veliteľstvo, pre tajnú políciu, pre prokuratúru a súd, pre kontrarozviedku, opisuje bývalý vojak Astrit Imeri.
Bolo tu zariadenie pre vysielanie aj odpočúvanie, spálňa, pekáreň, cisterny s vodou a dokonca kalašnikovy a pištole TT-33 pre prípad, že by nepriateľ prenikol až dovnútra. V komplexe sa dalo vydržať celé týždne, dodáva Imeri.
Tisíce
Enver Hodža nechal vyhĺbiť 173.371 bunkrov po celom Albánsku. Keď režim v roku 1990 padol, ponechali sa svojmu osudu. Z niektorých sa stali kaviarne, skladiská, útulky pre bezdomovcov či turistické atrakcie, ako je to v Gjirokastre.
Mesto pritom tento rok doteraz privítalo iba 22.000 albánskych a zahraničných návštevníkov, zatiaľ čo vlani v rovnakom období ich bolo 120.000.
Turistika je sektorom, ktorý pandémia najviac postihla, uvádza prezident obchodnej a priemyselnej komory v Gjirokastre Maksim Hodža.
Počet zahraničných turistov klesol o 70 percent a experti odhadujú straty na miliardu eur.
Malé skupiny turistov, ktoré prechádzajú prázdnymi uličkami, prinášajú štipku nádeje, chce veriť Maksim Hodža. Gjirokastra, ktorá je rodiskom veľkého albánskeho spisovateľa Ismaila Kadareho, má stále čo ponúknuť.