Zázračné talianske mesto objavilo liek na dlhovekosť. A potom vymrelo

Mestečko Campodimele, ktoré sa rozprestiera na divokých kopcoch Aurunci v strednom Taliansku, na polceste medzi Rímom a Neapolom, je už od 90. rokov známe dlhovekosťou svojich obyvateľov. Celé roky sa do malej komunity zbiehali turisti aj vedci v snahe odhaliť, vďaka čomu tu ľudia bežne prežijú viac ako 100 rokov.

, 07.12.2020 07:00

Čosi sa však zmenilo a starí obyvatelia kamsi zmizli.

Mestečko sa zrejme stalo obeťou vlastného úspechu. Vďaka prílevu peňazí zrekonštruovalo celé historické centrum, ale zdá sa, že nové prostredie nesedí starousadlíkom, ktorí sa nenápadne vytratili kamsi preč.

„V minulosti som každé ráno chodil na námestie, aby som trávil čas so svojimi priateľmi, príbuznými a ľuďmi, ktorých som poznal, rozprával som sa s nimi v bare alebo som sedel na lavičkách a obdivoval údolie,“ povedal CNN jeden z miestnych obyvateľov, 81-ročný Benito Spirito.

Podľa Benita to tam vždy žilo, bolo tam veľa turistov. Teraz je však centrum takmer prázdne, už tam nechodí, dodal.

Vzduch a strava

Na konci minulého storočia, keď sa rozšírila informácia o jeho dlhovekých občanoch, sa dedina stala lákadlom pre vedcov, lekárov, univerzitných profesorov a zvedavých turistov – všetci sa snažili prísť na tajný recept dlhého a zdravého života.

Po rokoch dospeli k záveru, že miestni starčekovia boli vo vynikajúcej kondícii vďaka kombinácii čerstvého vzduchu bohatého na kyslík, ktorý vial od mora k horám, nekontaminovanej prírody, stravy bohatej na strukoviny a jednoduchého životného štýlu.

Navyše svojou časťou možno prispel aj známy všeliek, produkt včiel. Campodimele totiž znamená medové prérie – meno mestečku prischlo v časoch, keď bolo známym producentom tohto zlatého pokladu.

Medzi miestne „zázračné“ jedná patrí polievka alebo cestoviny s hrachorom, bôbmi podobnými cíceru, ktorý je bohatý na železo. Alebo ciammotte, slimáky ochutené mätou, ručne vyrábané cestoviny bez vajec podávané s fazuľami a sušeným kozím syrom ricotta, miestne olivy.

Výsledkom tohto celého elixíru bola miestna genetická predispozícia, ktorá udržovala v organizme nízku hladinu cholesterolu, triglyceridov a krvného tlaku.

O 20 rokov je všetko ináč

Idylický život mestečka sa však spolu s prílivom zvedavcom skončil. Malebné bludisko uličiek obohnaných stredovekými hradbami sa naplnilo prišelcami, ktorí sa chceli stretnúť so starcami sediacimi na lavičkách s výhľadom na údolie Liri.

Chceli sa porozprávať so starenkami, ktoré práve kŕmili svoje sliepky alebo klábosili so susedkami ponad plot.

O dvadsať rokov je všetko ináč. Dnes má mestečko sotva 450 obyvateľov, čo je polovica z toho, čo malo pred 30 rokmi, a väčšina starých ľudí je už preč – sú buď mŕtvi, alebo sa presťahovali do miest a novších domov.

V roku 2000 tvorili osoby staršie ako 80 rokov 80 % z celkového počtu obyvateľov, v súčasnosti ich je podľa miestnych údajov iba 67 – ale iba zhruba 50 tu žije celoročne. Zostali iba dvaja storoční a teraz žijú so svojimi deťmi v neďalekých väčších mestách.

V historickom mestečku, ktoré kedysi prekvitalo, dnes žije len niekoľko rodín so šiestimi staršími. Väčšina miestnych obyvateľov žije v štvrti zvanej Taverna, ktorá leží tri kilometre od starého centra.

Bývať v starom centre 365 dní do roka je totiž ťažké, nie je tu povolený vstup žiadnych automobilov a obyvatelia musia všetko nosiť ručne, od jedla až po drevo na oheň. To je najmä pre starých ľudí dosť únavné. Zimy sú tu pomerne drsné a často tu sneží.

Krémové rovnošaty bez života

Aj samotné mesto sa zmenilo. Ulice sú teraz dokonalé, upravené a namaľované na pastelové odtiene ružovej, žltej a krémovej.

Kedysi rozpadávajúce sa strechy sú vynovené, staré hrboľaté ulice a schody sú vyrovnané. Väčšina okien je však zatvorených a námestie, kedysi miesto stretania sa starých obyvateľov, je prázdne.

Mestečko ožíva jedine v lete, keď sa bývalí obyvatelia vracajú, aby sa odpojili od moderných technológií a sveta a kochali sa výhľadom na prírodu. Väčšinu roka tu však vládne ticho. Jedinými pozostatkami minulosti je plaziaca sa burina v zabudnutých oplotených záhradách.

Benito Spirito je jedným z mála starších, ktorí tu zostali. Žije so svojou dcérou, venuje sa pestovaniu a stará sa o niekoľko kozičiek. Ľudia sa podľa neho už nestarajú o záhrady, ktoré dávajú zdravú zeleninu. Radšej si kupujú to „hrozné jedlo“ zo supermarketu. Mnoho úrody zničia aj miestne diviaky.

Miestny člen rady pre kultúru Tommaso Grossi tvrdí, že je znepokojený trendom vyľudňovania, pohreby podľa neho ďaleko presahujú počet narodených. Mesto investovalo prostriedky do obnovy, ktorá by zachovala pôvodnú identitu a architektúru. Historické centrum dostalo jednotnú úpravu, všetky domy majú rovnaké svetlé odtiene.

Obnove sa zatiaľ vyhli iba stredoveké opevnené hradby. Poskytujú malebnú prechádzku nazývanú „ulica lásky“ s výhľadom na olivové háje a bukový les.

Mesto leží v srdci obrovskej chránenej prírodnej rezervácie s mnohými trekingovými chodníkmi, ktoré sa strácajú v divočine. V záhrade starého mlyna sú zriadené miesta na piknik s drevenými stolmi a kamennými ohniskami.

Čo bude?

Spiritova nevesta si spomína na staré časy mestečka, život bol predtým podľa nej lepší. Hodnotí, že esteticky sa posunulo vpred, ale starý duch sa vytratil. Za posledných 20 rokov sa domy vyprázdnili a tradičná atmosféra je preč.

Keď mladí odchádzali hľadať prácu v mestách, starší zostali v mestečku a keď začali starnúť a ochoreli, nikto sa o nich nestaral, takže museli aj oni odísť za svojimi rodinami. Mnoho ďalších zomrelo alebo skončili v domovoch dôchodcov.

A čo bude o ďalších desať rokov? Možno z Campodimele bude len ďalšie mesto duchov alebo stredisko pre turistov, ktorí sem prídu za krásnou prírodou a tradičnými zdravými receptami.

Bude to však stačiť, aby Campodimele prežilo?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #dlhovekosť