Túlavému psovi, ktorý nikoho nemal rád, postavili sochu. Má aj svoju kaviareň

03.01.2021 07:00

Zorik nikdy nebol ten typ, čo vrtí chvostom a olizuje ľuďom ruky. To však nebránilo tomu, aby si tento psí tulák nezískal množstvo sŕdc. Čiernobiely kríženec žil dlho v jednej z tallinnských štvrtí, potom však musel estónsku metropolu opustiť, aby dožil v bezpečí a pokoji na vidieku. Niektorým obyvateľom Tallinnu však chýba natoľko, že mu postavili sochu, píše agentúra AP.

„Ľudia na pamätník prispeli. Chceli ho. Stále sledujú jeho osud, aj keď zostarol a jeho zdravie je chatrné,“ približuje Heiki Valnerová, dobrovoľníčka, ktorá pomáha so záchranou zvierat.

Bola to ona, kto prišiel s nápadom postaviť Zorikovi pamätník a zorganizovala na neho zbierku. Miestny umelec potom vytvoril podobizeň Zorika spoločne s mačkou, ktorá sa k nemu túli.

Socha, ktorá teraz stojí pred jedným obchodným centrom, vzdáva hold nielen samotnému psiemu obľúbenci, ale aj jeho spoločníkom a všetkým túlavým zvieratám. Kedysi mal totiž psieho spoločníka, ktorý zahynul pri autonehode. Potom ho bolo často vídať v spoločnosti túlavých mačiek.

Staršie Rusky aj estónski hipsteri

Miestni obyvatelia tvrdia, že Zorik sa prvýkrát objavil ako šteňa pred 12 rokmi v neďalekom prístave pri sklade s uhlím. Odvtedy bol neodmysliteľnou súčasťou tallinnskej časti Kalamaja, kedysi robotníckej štvrte, ktorá sa v súčasnosti mení na magnet pre hipsterov.

Zorik dokázal mazať rozdiely v spoločnosti, kde silne cítiť priepasť medzi etnickými Estóncami a Rusmi. Získal si postaršie ženy hovoriace po rusky, ktoré ho kŕmili. A rovnako tak zapôsobil na estónskych hipsterov. Vrátane skupiny, ktorá teraz otvára kaviareň nazvanú „Zorik“.

„Zorik bol pes, ktorý vedel zmiznúť. Bol to pes, ktorého všetci v Kalamate poznali. Dotkol sa všetkých – mladých a starých, Estóncov aj Rusov. Bol bodom sociálnej integrácie,“ popisuje ho Valnerová.

Bol vraj taký obľúbený, že ho obyvatelia štvrte niekedy kŕmili najlepšími kúskami hovädzieho, ktoré mali.

Nikdy sa však nikomu nepodarilo ho chytiť a skrotiť si ho. „Keď sa ho ľudia snažili usmerňovať alebo ho obmedzovať, proste utiekol. Mal slobodného ducha,“ približuje Valnerová.

Odišiel do bezpečia

Viktoria Gerová, ktorá mu poskytla nový domov v psej búde za rodinným domom na vidieku, ho opisuje ako svojrázneho psa. „Nechce byť blízko ľudí, nerád sa mazná,“ povedala, zatiaľ čo Zorik sedel neďaleko. „Možno mu ľudia počas života ublížili, tak im neverí,“ podotkla.

Podľa Heiki Valnerovej musel Zorik estónske hlavné mesto opustiť kvôli svojmu bezpečiu. „Ku koncu už bol taký senilný, že zaspával na železničných a električkových koľajniciach. Alebo jednoducho tu na ceste, takže ho autá museli obchádzať,“ opísala ochrankyňa zvierat.

Zorik sa najprv pokúšal z nového domova utiecť a vrátiť sa do starého teritória, ale v poslednej dobe jeho slobodného ducha skrotil nedobrý zdravotný stav.

A ako sa dá asi očakávať, našli sa aj takí, ktorí ho vo štvrti nechceli. „Bol to zápas dobra a zla. Boli tu ľudia, ktorí žiadali, aby ho odchytili a utratili, a ďalší, ktorí ho chránili a kŕmili. Tentoraz láskavosť vyhrala,“ uzavrela Valnerová.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#túlavý pes #Tallin #Estónsko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku