Dvadsaťtriročná žena najprv sama utiekla pred bombardovaním Charkova, spoločne so snúbencom sa vydali k jeho rodine do Dnipra.
Tam sa cítila bezpečnejšie, trápila sa však kvôli rodičom, ktorí ostali na predmestí Mariupolu. Jej matka Oksana – učiteľka religionistiky – hľadala pokoj v modlitbách a v malom domčeku v štvrti Čerjomušky sa starala o ruže, píše BBC.
Jej modlitby však prehlušil postup ruských vojsk. „Deň za dňom lietali nad strechou nášho malého domčeka granáty rôznych kalibrov,“ popisuje Oksana.
„Štvrtý deň vojny som si začala myslieť, že toto neprežijem,“ dodáva päťdesiatštyriročná žena, ktorá Mariupol označuje za najzvláštnejšie mesto v krajine.
„Je pomenovaný po Panne Márii,“ hovorí. Mariupol sa však potom, čo ho začali obliehať ruské sily, premenil na „peklo“, ako situáciu podľa BBC popísala jedna z humanitárnych organizácií.
Civilisti uprostred bojov zháňali jedlo a vodu, nefungovala ani elektrina či komunikačné kanály. Tisíce ľudí boli zabité. Na štvrť, kde žila Oksana s mužom Dmytrom, dopadali rakety Grad.
Oksane sa podarilo telefonicky spojiť s dcérou. Varovala ju, aby do Mariupolu nechodila. Tá sa však koncom marca rozhodla inak.
Najala si vodiča a dodávku od dobrovoľníkov, ktorí sa tiež pokúšali pomôcť evakuovať obyvateľov mesta. Vyrazili zo Záporožia, ktoré sa považuje za posledné relatívne bezpečné mesto pred frontovou líniou.
„Nikto nechcel byť vedúcim vozidlom,“ popísala situáciu Anastasija. „Mysleli si, že keby chcel niekto na kolónu strieľať, bude strieľať najskôr na vedúce vozidlo,“ dodala.
Jej vodič navrhol, aby išli na čele oni. „Držala som sa svojho sedadla a hovorila si: 'Dobre, a je to. Rozhodla som sa, nech sa stane čokoľvek,“ opisuje mladá Ukrajinka, ktorá vzápätí dodala, že bola nanajvýš vydesená.
Po ceste, keď prechádzali po území kontrolovanom ukrajinskými silami, potom cez frontovú líniu a následne prvé ruské kontrolné stanovište, pociťovala stále väčšiu úzkosť.
Ako sa dostávali hlbšie na okupované územie, pribúdalo vojenských stráží s označením proruskej separatistickej Doneckej ľudovej republiky (DNR) na uniformách.
„Na jednom kontrolnom stanovisku nám pri kontrole dokladov vojaci mierili na hlavu samopalom,“ hovorí Anastasija. Na otázku prečo idú do Mariupolu, odvetila, že chce pomôcť rodičom a otcovi vezie lieky.
Zároveň nevedela, či nájde svojich rodičov živých. Oksana s Dmytrom medzitým spali na zemi schovaní pod prikrývkami a vankúšmi, zatiaľ čo sa dom otriasal pod ostreľovaním a tlakovými vlnami, píše BBC.
So susedmi zdieľali zvyšky jedla, vody a utešovali sa.
Anastasija a ostatní dorazili do zničeného mesta po deviatich hodinách cesty. Bolo tesne pred zákazom vychádzania.
„Okolo vás sú horiace autá, tanky, diery v domoch, sčernelé budovy so zrútenými strechami. Davy veľmi špinavých ľudí s prázdnymi očami sledujú naše autá pozdĺž zamínovanej cesty. Všetko im vzali, príbuzní zomreli,“ popisuje.
Po ceste tiež míňali plytké hroby. „Sprvu sa pozeráte na hroby a ste vydesení a zmätení. Ale akonáhle ich uvidíte desať, dvadsať, už len prechádzate okolo. Možno je to len mnou, ale tak nejako sa zdá, že si na tie zverstvá rýchlo zvyknete,“ dodáva Anastasija.
Stanici ďalej popísala, ako sa pokúšali dostať cez centrum mesta, ale boje boli príliš intenzívne. Vydali sa teda okľukou, v dedine Volodarskej sa potom dopočuli o škole prerobenej na utečenecký tábor.
„To bol asi druhý najdesivejší zážitok,“ hovorí Anastasija. „Sú tam ľudia, ktorí prišli o všetko. Vedia, že pre nich nikto nepríde. Tábor je ich jedinou šancou na prežitie,“ rozpráva a tvrdí, že civilisti v zariadení mali byť potom odvezení ruskými silami do Rostovskej oblasti v Rusku alebo do separatistického Donecka na východe Ukrajiny.
Ukrajina tento proces označuje ako „filtráciu“, západ ho odsudzuje ako odvliekanie ľudí a Moskva opisuje ako humanitárny koridor na evakuáciu civilistov, píše BBC.
„Urobilo sa mi zle z toho, čo som vo vnútri videla. Na podlahe a chodbách, v triedach, v telocvični, ležali ľudia takmer jeden na druhom (…) Ťažko sa tam dýchalo, ľudia nemali prístup k tečúcej vode mesiac,“ popísala.
V rade na jedlo počula hrozné príbehy. „Jedna babička povedala, že strávila desať dní v pivnici bez jedla. Každý deň pila jedno surové vajce,“ približuje Anastasija. V tú noc bola podľa svojich slov v Mariupole svedkom „apokalypsy“.
K rodičom sa dostala na druhý deň. „Nemohla som sa radovať, ale ani plakať,“ popísala. Mame a otcovi preto povedala: „Budeme plakať na ukrajinskom území.“
Ľudia na ulici zostali ohromení, že sa do Mariupolu dostala. Nakoniec sa im podľa BBC podarilo evakuovať aj niekoľko susedov. „V autobuse sme vyviezli osem ľudí,“ hovorí Anastasija.
Jej rodičia sú teraz v bezpečnejšom meste na západe Ukrajiny, Anastasija so snúbencom v Dnipre. Myslí však na tých, ktorí sa z Mariupolu dostať nemôžu.
A hovorí, že cítia vinu – pretože dostala do bezpečia svojich rodičov, zatiaľ čo ďalšie zostávajú. „Každý deň sa dozvedám, že niektorí z mojich spolužiakov, niektorí z príbuzných tam zahynuli alebo boli zranení,“ rozpráva.
Jej matka, ktorá dcéru nazvala hrdinkou, podľa BBC na nočnú moru v Mariupole okrem iného hovorí: „Za každý zločin prichádza trest.“
Čítajte viac Vojna má na svedomí už desiatky ukrajinských kostolov a pamiatok 
Čítajte viac Rusi túto sezónu nedovolenkujú: Tieto destinácie (za)plačú najhorkejšie 
Čítajte viac Ukrajina ešte neumrela... Toto je príbeh hymny, ktorá nikdy nebola aktuálnejšia