Viete si predstaviť, že by sa v parlamentnej jedálni servíroval rovnaký pokrm každý deň viac než 120 rokov – a to bez prestávky? V Spojených štátoch je to realita.
Senátna fazuľová polievka, takzvaná Senate Bean Soup, je na jedálnom lístku senátnej reštaurácie od roku 1908.
Politika s vôňou údeného mäsa
Americký Senát vznikol ešte v roku 1789, no tradícia tejto nenápadnej polievky sa začala až o vyše storočie neskôr.
Hoci recept patrí medzi tie najjednoduchšie – sušené biele fazule, šunka, cibuľa a niekedy zemiaky – dôvody jej každodenného podávania zostávajú trochu zahmlené legendami.
Podľa jedného príbehu s touto tradíciou začal senátor Fred Dubois z Idaha, ktorý vraj presadil nariadenie, aby sa fazuľová polievka podávala každý deň – ideálne aj so zemiakovou kašou z jeho rodného štátu.
Iná verzia zas tvrdí, že za všetkým bol senátor Knute Nelson z Minnesoty, ktorý si túto jednoduchú polievku zamiloval a v roku 1903 údajne trval na tom, aby bola navždy súčasťou senátneho menu.
Zoznam surovín a textový postup nájdete v recepte Fasolada – národné jedlo Grécka na Varecha.sk
Jediný deň bez polievky? Vojnový výpadok
Znie to neuveriteľne, no táto tradičná americká polievka nebola podaná len jeden jediný deň – 14. septembra 1943, keď kvôli vojnovému prídelu nebolo k dispozícii dosť fazule.
Médiá to dokonca spomenuli ako „kulinársku katastrofu v Kongrese“.
Už nasledujúci deň však boli fazule zázračne doplnené a polievka sa opäť liala do misiek.
Recept pre poriadnu porciu (alebo menší parlament)
Senátna polievka sa tradične pripravuje vo veľkom – v päťgalónových dávkach (cca 19 litrov). Tu sú dve verzie receptu:
Klasická verzia (Duboisova):
- 900 g sušených bielych fazúľ (navy beans)
- 4 l horúcej vody
- 700 g údených bravčových kolien
- 1 cibuľa, nasekaná
- 2 lyžice masla
- Soľ a korenie
Verzia so zemiakmi (možno Nelsonova):
- 1,3 kg sušených fazúľ
- 900 g šunky + šunková kosť
- 1 l zemiakovej kaše
- 5 cibúľ
- 2 stonky zeleru
- 4 strúčiky cesnaku
- Pol zväzku petržlenu
Európske (a slovenské) porovnanie
Ak by ste hľadali európsku obdobu, možno by sa dalo prirovnať k poctivej hrachovej či šošovicovej polievke v jedálňach štátnych úradov, ktoré síce neprežili toľko dekád, ale stále sú klasikou, na ktorú sa nikto nesťažuje.
A áno – táto americká tradícia ukazuje, že aj obyčajná polievka môže byť symbolom kontinuitnej politiky.
Napokon, kým sa vedú vážne debaty o zákonoch a smerovaní krajiny, je celkom milé vedieť, že na stole čaká vždy rovnaká teplá miska nostalgie.
A čo podobné gastronomické tradície z európskych parlamentov?


