Títo „neviditeľní“ sa volajú hikikomori – doslova tí, ktorí sa uzatvárajú.
Ide o sociálny fenomén, ktorý v Japonsku pretrváva už celé desaťročia a dnes zasahuje státisíce ľudí.
Niektorí z nich neopustili svoju izbu aj viac než 10 rokov.
Ako sa z mladého človeka stane hikikomori?
Hikikomori zvyčajne nezačínajú ako „leniví tínedžeri“. Mnohí z nich boli kedysi šikovní žiaci, citliví jednotlivci a plnili očakávania rodičov.
Vysoký tlak japonskej spoločnosti – či už školský, pracovný alebo rodinný – často vedie k úzkostiam, strachu zo zlyhania a úplnému psychickému vyčerpaniu.
Nie každý má priestor alebo odvahu vzdorovať týmto očakávaniam otvorene.
Niektorí sa jednoducho prestanú zapájať.
Najskôr vynechajú školu, neskôr prácu – až sa jedného dňa uzavrú do svojej izby a prestanú komunikovať s okolím.
Prestanú vychádzať, niekedy dokonca aj s vlastnými rodičmi hovoria len cez zatvorené dvere.
Koľko ich je?
Presné čísla je zložité zistiť, keďže väčšina hikikomori je spoločensky neviditeľná.
Japonské ministerstvo zdravotníctva v roku 2019 odhadovalo, že viac než 1,15 milióna ľudí žije ako hikikomori.
A nejde len o mladých – čoraz častejšie ide o mužov vo veku 30–50 rokov, ktorí zostali doma tak dlho, až sa im svet za oknom stal cudzím.
Tento fenomén má dokonca aj svoj názov v ďalšej vrstve: „8050 problém“ – označuje prípady, keď 80-roční rodičia stále živia svojich 50-ročných synov alebo dcéry, ktorí nikdy nezačali samostatný život.
Z čoho žijú?
Hikikomori často žijú z peňazí rodičov. Tí im varia, upratujú, platia účty.
Niektorí hikikomori si v modernej dobe našli spôsob, ako si diskrétne zarábať z domu – pracujú ako freelanceri, herní testeri, grafici, prekladatelia, prípadne obchodujú na burze.
No väčšina z nich nemá žiaden príjem a sú úplne závislí od rodiny…
Hoci na Západe by to vyvolalo masívne odmietnutie, v Japonsku prevláda iný pohľad.
Rodiny sa často cítia zahanbene, považujú stav za svoje zlyhanie a neradi ho priznávajú – čím sa problém ešte viac prehlbuje.
Dá sa z toho „vyliečiť“?
Niektorí hikikomori časom z izby vyjdú. Môže to byť po rokoch, vďaka terapeutovi, pod vplyvom digitálnych komunít, alebo keď rodičia zomrú.
Existujú špecializované organizácie a „návštevní terapeuti“, ktorí s hikikomori nadväzujú pomalý kontakt – najskôr listami, neskôr cez dvere, až po prvé osobné stretnutia.
Japonská vláda financuje „komunitné centrá“ pre postupnú resocializáciu, no úspešnosť je premenlivá.
Mnohí hikikomori majú po rokoch psychické problémy, depresie, sociálnu fóbiu a strach zo sveta, ktorý ich prestal pozývať späť.
Je hikikomori len japonský fenomén?
Nie. Hoci je fenomén najviditeľnejší v Japonsku, prípady hikikomori sa dnes zaznamenávajú aj v Južnej Kórei, Taliansku, Španielsku, ale aj v USA či Francúzsku.
Psychológovia upozorňujú, že nadmerný digitálny kontakt, izolácia a tlak na výkon vytvárajú rovnaké podmienky aj v iných spoločnostiach.
Tichý príbeh modernej civilizácie
Hikikomori nie sú len tragické príbehy jednotlivcov – sú to zrkadlá spoločností, ktoré kladú výkon pred ľudskosť.
Mnohí z nich nie sú „pokazení“ – len stratili schopnosť fungovať v systéme, ktorý nemá miesto pre slabosť, zlyhanie ani prestávku.
A hoci sedíme tisíce kilometrov od Tokia, otázka zostáva: Koľko ľudí medzi nami sa už uzatvorilo, hoci ich izba nemá dvere?
Čítajte viac Každý rok tu dobrovoľne zmizne 80000 ľudí: Rozhodnú sa "vypariť", pomáhajú im v tom záhadné agentúry 
Čítajte viac Miznúce mestá: Tri sídla, ktoré sa v posledných rokoch stratili alebo sa premenili na mestá duchov 
Čítajte viac Na túre v horách rodine zmizol 3-ročný syn. Poslali za ním 11-ročného brata, ktorý sa stratil tiež