Táto neprehliadnuteľná plastika, vytvorená zo zinkovanej ocele a nerezového drôtu, bola do Zlína zapožičaná v rámci výstavy „Nemá tvár: Človek a pes v súčasnom českom výtvarnom umení“, ktorú organizuje Krajská galéria výtvarného umenia.
Od „ohavy“ po ikonu
Diskusia sa na sociálnych sieťach a v uliciach mesta rozhorela prakticky ihneď po inštalácii diela koncom septembra.
Obyvatelia Zlína sa delia na dva ostro protichodné tábory:
Kritici nešetrili ostrými slovami. Na adresu drôteného psa zazneli komentáre ako „obludnosť“, „hnus a vrchol nevkusu“ či „zmuchlanec drôtov do výkupu“.
Podľa niektorých je socha dôkazom „pomätenosti súčasných umelcov“ a deti by ju radšej ani vidieť nemali.
Priaznivci však chápu dielo v inom svetle. Poukazujú na to, že socha je dielom renomovaného umelca, ktorý je známy provokáciou a nekonvenčnou tvorbou. „Vulpes Gott je dnes už takmer ikonické dielo,“ uviedol kurátor výstavy Ivan Bergmann, s tým, že socha oživuje verejný priestor.
Psík ako monument odstrkovaných
František Skála, známy sochár, maliar a hudobník, vytvoril sochu ako „pomník ohrozených druhov. Monument odstrkovaných. Kríženec nečistých rás a vyhynutých tvorov.“
Inšpiráciou mu bol psík z grafiky Pieta od Maxa Švabinského z roku 1906, kde sa k centrálnym postavám blíži nepatrná figúra malého pouličného orieška.
Skála chcel týmto obrovským stvárnením ukázať, že „aj ten najopomínanejší tvor má svoju hodnotu.“
Najpozitívnejšie prijatie nachádza kontroverzný „Slávek“ u tých najmenších. Deti drôtené zviera nedesí, naopak, socha ich priťahuje, dotýkajú sa jej a hladkajú ju, čím potvrdzujú Skálov zámer vytvoriť z malého, odstrkovaného orieška neprehliadnuteľný monument.
Vulpes Gott bol pred Zlínom už vystavený na iných miestach, vrátane Prahy a Liberca, kde tiež vyvolával silné emócie a kontroverziu, čo potvrdzuje jeho úlohu katalyzátora verejnej diskusie o súčasnom umení.
Obyvatelia a návštevníci Zlína si drôteného psa budú môcť pozrieť najmenej do konca roka 2025.