Náš „nezmyselný projekt“ sme začali v hlavnom meste Eritrey, kde sme sa hodiny túlali medzi zničenou vojenskou technikou.
Tieto na pohľad nepekné miesta ukrývajú veľké množstvo príbehov, ktoré vás nútia zamyslieť sa nielen nad fungovaním sveta, ale aj nad hodnotami, ktoré zastávame.
Na jednej strane sa pohoršujeme nad životnými podmienkami, ktoré vládnu v textilných fabrikách v okolí Dháky, no na tej druhej si dané veci kupujeme. Cena je predsa dôležitejšia než otrocké pracovné nasadenie.
Ide o náročnú filozofickú tému… A čím viac sa k nej približujem, tým viac si uvedomujem, že mnoho vecí nepoznám.
Táto krajina je pre celý svet toaletným papierom
Bangladéš má týchto smutných príbehov viac než na knihu. Keď som sa prechádzal v blízkostí lodeníc a textilných fabrikách, napadlo mi jedno nelichotivé prirovnanie.
Táto krajina je pre celý svet toaletným papierom. Nie dvojvrstvovým, ale jednovrstvovým.
Prečo?
Ak sa chce iná krajina niečoho zbaviť, je jedno, či ide o klasický odpad alebo lode, prinesie to sem.
Neexistujú tu silné pravidlá, odbory a ani environmentálne zákony. Pre celý svet je to „odpadový“ raj.
Dostanete tu aj facku, ak si pomyslíte, že niekto je lepší alebo horší. Od Ruska cez Saudskú Arábiu až po…, prosto každý si pomáha.
Hoci áno… Jedna dánska firma odmietla dať pre hrozné pracovné podmienky svoje lode do miestnych lodeníc a len ich predala inej firme.
A? Problém bol vyriešený.
Môžete byť kapitalista, socialista, komunista, utopista… Každý sem prinesie hnusný odpad, ktorý nechce mať doma.
Už rozumiete metafore o toaletnom papieri? Videl som v živote toho už mnoho, no takýto armagedon sa nevidí len tak hocikde.
Rozobratí obri
Lodenice v Bangladéši sa nachádzajú neďaleko hlavného prístavného mesta Chattogram (predtým známeho ako Chittagong).
Tiahnu sa pozdĺž pobrežia oblasti Sitakund. Z 3 kilometrov v roku 1988 sa do roku 2020 rozšírili na približne 15 až 22 km.
Celé sa to začalo v roku 1960, keď cyklón zničil grécku loď MD Alpine. Medzinárodné a miestne mimovládne organizácie silne kritizujú šrotovanie lodí v Bangladéši pre špinavé a nebezpečné praktiky.
Obavy zahŕňajú nepriaznivé pracovné podmienky, smrteľné nehody, vykorisťovanie mladistvých pracovníkov, vážne znečistenie morského prostredia, ako aj skládkovanie nebezpečného odpadu.
Už z diaľky na okraji mesta sa na vás usmievajú rôzne artefakty z lodí. Kotvy, extrémne veľké reťaze, plechy rôznych veľkostí a tvarov, železné tyče…
To, čo sa rozobralo, sa následne predalo do miestnych obchodov.
Za oknom nášho prenajatého auta sa premieta film, z ktorého som v nemom úžase. Nikdy som nevidel také veľké predmety. Ako keby niekto rozporcioval napríklad dinosaura.
So zváračkou bez ochrany
Zrazu uvidím, že niekto tam pracuje so zváračkou, no bez ochranných pomôcok! Vážne… Nepreháňam.
Mladý chlapec obutý v šľapkách drží zváračku a silno priviera oči namiesto toho, aby mu ich chránili ochranné okuliare.
Zarábajú tu tak 80 dolárov na mesiac. Zdá sa to málo, no pre mnohých ľudí z miestnych dedín je to niekedy až dvojnásobok toho, čo by si zarobili u nich na vidieku. A ak okuliare stoja 20 dolárov, tak to je približne štvrtina ich mesačného platu.
„Ľudia v Bangladéši nemyslia na to, čo bude o 10 rokov alebo keď budú starí. Potrebujú peniaze tu a teraz,“ povie šofér, ktorý sa dostal k lukratívnej robote a zarába až 350 dolárov na mesiac, čo z neho robí strednú vrstvu.
Poviem to inak. Ak ste si niekedy čítali smutné romány z čias priemyselnej revolúcie v západnej Európe, kde spisovatelia opisovali neľudské podmienky, stačí si kúpiť letenku a uvidíte to na vlastné oči.
79-tisíc ton azbestu, 240-tisíc ton PCB a 69 200 ton toxických farieb
Pobrežná oblasť Bangladéša obsahuje bohatú biodiverzitu s niekoľkými druhmi, ktoré sú v regióne endemické.
Pobrežné prostredie Sitakundu, Chattogram, je však silne kontaminované pre rozbíjanie lodí.
V roku 2009 po súdnom spore členskej organizácie Platformy BELA nastalo prelomové rozhodnutie bangladéšskeho najvyššieho súdu. To nariadilo zatvorenie všetkých lodeníc v Chattograme. Žiadna z nich nemala potrebné environmentálne povolenia na prevádzku.
Len dva mesiace po zatvorení lodenice opäť otvorili s neúplnými povoleniami a bez zmeny v praxi.
„Tu sa nič nemení. Ak máš peniaze, vieš si všetko kúpiť. Korupcia je tu brutálna. Počas volieb ti tu každý nasľubuje hory-doly. Oni sa však chcú len dostať k peniazom a čo najrýchlejšie zbohatnúť,“ poznamená náš vodič a prehodí rýchlosť.
Napriek tomu, že v Bangladéši existujú zákony na ochranu pracovníkov a životného prostredia, nedostatočne ich dodržiavajú z dôvodu slabej kapacity.
Druhou možnosťou je, že ich zámerne ignorujú pre tlak priemyslu.
Svetová banka odhaduje, že v rokoch 2010 až 2030 Bangladéš dovezie 79-tisíc ton azbestu, 240-tisíc ton PCB a 69 200 ton toxických farieb, ktoré pochádzajú z lodí.
Keďže oblasť Chattogramu zostáva bez spracovateľských zariadení pre nebezpečný odpad, tieto toxické látky sa jednoducho vyhodia alebo predávajú na trhu s použitými materiálmi.
Spôsobujú tým ďalšie škody okolitým komunitám.
Udusenie, výbuchy, pády z výšky a rozdrvenia
Mnoho robotníkov v tejto oblasti pochádza zo severozápadu Bangladéša. Ide o chudobnú oblasť s veľmi malou priemyselnou činnosťou.
Medzi jednotlivými „fabrikami“ je veľká fluktuácia pracovníkov, pretože väčšina z nich je zamestnaná na jednodňové zmluvy a často sa vracia do dedín počas obdobia zberu úrody.
Navyše pracovníkov nútia prenajímať si nehygienické a nevhodné ubytovanie.
Pracujú dlhé hodiny bez dovolenky a odbory ich nemôžu efektívne organizovať.
Od roku 2009 zaevidovali najmenej 19 249 pracovníkov, ktorí zomreli počas ťažkej práce.
Ďalších vyše 10 284 utrpelo ťažké zranenia pri rozbíjaní obrovských lodí.
Príčin smrti v lodeniciach je mnoho. Napríklad udusenie, výbuchy, pády z veľkej výšky a rozdrvenia v dôsledku padajúcich častí lode.
Zranení pracovníci navyše nedostávajú automatickú finančnú podporu na nevyhnutné lekárske ošetrenie.
Takmer 25-tisíc ľudí tu pracuje v desiatkach lodeníc, valcovniach ocele a továrňach, aby získali a predali každý kúsok plechu, paluby, stožiaru, lievika, poklopu, lávky, drôtu, matice, kábla, skrutky, dreva a nitov, ktoré tvoria obrovské svetové lode.
Najhoršie sú ropné tankery
Nechceme o tom len sprostredkovane počúvať, ale aj vidieť to na vlastné oči.
Samozrejme, nik nás nechce pustiť na pracovisko, kde sa rozoberajú lode. Musíme nájsť iný „pololegálny“ spôsob.
Prečo „pololegálny“? Zákon si tu každý vysvetľuje po svojom, stačí mať navyše nejaký ten dolár a pravda je jeho.
„Môžem pre nás prenajať čln s bývalým robotníkom, no môže sa stať, že na nás niekto vystrelí,“ navrhne šofér a už pritom vytáča číslo kamaráta.
Napriek tomu, že more nepatrí žiadnej spoločnosti a my to chceme vidieť len zo vzdialenosti asi 200 metrov, stále niečo hrozí. Kto by sa predsa chválil takýmito podmienkami?
Dohodneme sa, že budeme fotiť len vtedy, keď povie šéf lode.
Tľapneme si na dlhom móle a postupne nastupujeme do polorozpadnutej bárky.
Asi po 10 minútach plavby vidíme apokalyptické obrázky. Je iné vidieť tanker na vode a na súši. Až vtedy si uvedomíte tú veľkosť a mohutnosť.
Rovno pred nami je tanker, ktorý je dlhý ako výška Empire State Building v New Yorku.
Na lodi sú zavesení ľudia vyzerajúci ako malé mravce, ktoré sa pokúšajú o nemožné.
V tom momente zaznie strašný zvuk. BUM. Jeden veľký plát spadne z lode na zem. Tupý a dunivý náraz.
„Koľko to trvá, než títo ľudia rozoberú loď primitívnymi nástrojmi?“ pýtam sa. Lodiar odpovie: „Asi pol roka.“
Nezostane len pri tomto údaji, pokračuje sám od seba: „Ja som sem prišiel v roku 1998. Pracoval som šesť dní v týždni, 12 hodín denne pri plate okolo 50 dolárov na mesiac. Videl som mnohé smutné príbehy. Ak človeka nezabije niečo, čo spadne z výšky takmer 50 metrov, tak sa prinajmenšom zadusí z výparov. Neznášal som rozoberanie ropných tankerov. Ruky som mal nasiaknuté chemikáliami a pľúca rozožraté bohviečím. Ale musel som prežiť a zarobiť si.“
Po chvíli ešte dodá, že dnes sú už podmienky znesiteľnejšie.
… svet si nájde iný toaletný papier
Počas dvoch hodín, kým sa plavíme popri pobreží, vidíme asi 15 lodí v rôznom štádiu rozkladu. Podobajú sa na veľké veľryby.
„Hnevám sa, že žijeme a pracujeme v takýchto podmienkach. Je dobré, že sa na tom pracuje, ale vieš si predstaviť, čo sa stane, keď sa to tu skončí? Ľudia nebudú mať prácu a v Bangladéši, kde viac-menej neexistuje sociálny systém, budeme bez budúcnosti.“
Dostávame sa ku kardinálnemu problému.
Ľudskoprávne organizácie v dobrej viere bojujú za lepšie podmienky. Vyvíjajú nátlak, ktorý vyústi do toho, že svet si nájde iný toaletný papier.
Hoci táto krajina bola dlhodobo šrotoviskom, prvenstvo už v tichosti prebrala India.
V Európe máme dobrý pocit, že naše úsilie bolo úspešné, no potom sa na to vykašleme.
Musíme tlačiť ďalej a veľmi pozorne sledovať iné štáty sveta, ktoré hľadajú nový toaletný papier.
V tento deň som mimo. Cestovanie nie je len o tom, aby sme videli pekné veci, ale aj smutnú realitu.
Aj preto sa do krajín vraciam aj niekoľkokrát. Nech nasajem čo najviac. No nevedel som, že príde ešte niečo smutnejšie, čo mi hlava neberie…
Autor je cestovateľ a zakladateľ webu Navratil.travel
Čítajte viac Chudoba, špina, dopravný chaos, žiadne pamiatky... Bangladéš musíte navštíviť, hovorí cestovateľ Martin Navrátil. Očarí vás úplne nečakane 
Čítajte viac Dháka – najhlučnejšia metropola sveta, samý smog a dopravný kolaps... To musíte zažiť, našepkáva štokholmský syndróm 
Čítajte viac Každý nádych je tu risk: 5 krajín Európy, ktoré majú najviac znečistené ovzdušie 
Čítajte viac Z korunného princa kráľom. Rebríček najnavštevovanejších miest má nové číslo jeden
