Podľa historických záznamov, ktoré cituje portál National Geographic, ide o jediný staroveký obelisk v Ríme, ktorý sa od čias antiky nikdy nezrútil.
Obelisk bol pôvodne vytesaný v egyptskom Heliopolise pre faraóna, ktorého meno zostáva záhadou, keďže monolit neobsahuje žiadne hieroglyfy. Do Ríma ho v roku 37 n. l. nechal previezť kontroverzný cisár Caligula. Aby monolit vážiaci 326 ton prežil plavbu cez Stredozemné more, Rimania postavili špeciálnu obrovskú loď naloženú šošovicou, ktorá slúžila ako tlmič proti nárazom.
Pôvodne stál v Caligulovom (neskôr Nerovom) cirkuse, mieste brutálnych hier a popráv prvých kresťanov. Práve tento obelisk bol podľa tradície tichým svedkom mučeníckej smrti svätého Petra. To je dôvod, prečo ho cirkev neskôr neoznačila za pohanský symbol hodný zničenia, ale za posvätnú pamiatku na apoštolovu obetu.
Inžiniersky zázrak renesancie
Na svoje súčasné miesto sa obelisk nepohol sám od seba. V roku 1586 nariadil pápež Sixtus V. jeho presun o niekoľko stoviek metrov ďalej do stredu námestia. Úlohou bol poverený architekt Domenico Fontana. Ako uvádza Britannica, na túto operáciu bolo potrebných 900 mužov, 75 koní a zložité sústavy kladiek.
Traduje sa, že počas vyťahovania platil prísny zákaz rozprávania pod trestom smrti, aby sa robotníci mohli sústrediť. Keď však laná začali horieť v dôsledku trenia, námorník menom Bresca zariskoval a vykríkol slávne: „Vodu na laná!“. Tým monolit zachránil pred pádom a jeho rodina získala privilégium dodávať Vatikánu palmové listy na Kvetnú nedeľu.
Dnešný význam: Kresťanský triumf a slnečné hodiny
Dnes je obelisk zavŕšený bronzovým krížom, v ktorom sú podľa legendy uložené relikvie z Pravého kríža. Pôvodne sa na jeho vrchole nachádzala bronzová guľa, o ktorej si stredovekí Rimania mysleli, že ukrýva popol samotného Júlia Cézara. Pri presune sa však ukázalo, že guľa je prázdna.
Okrem náboženského významu slúži obelisk aj ako gigantický gnomón (ukazovateľ) slnečných hodín. V roku 1817 boli do dlažby námestia vsadené kamene označujúce znamenia zverokruhu a poludník, vďaka čomu tieň obelisku presne určuje rovnodennosť a slnovraty. Tento egyptský gigant tak zostáva fascinujúcim spojením pohanskej minulosti, rímskej sily a renesančnej geniality, ktoré dodnes fascinuje milióny pútnikov pod oknami pápeža.
Príbeh o relikviách ukrytých na vrchole vatikánskeho obelisku je fascinujúcou zmesou historických faktov a stredovekých legiend, ktoré dodnes podnecujú predstavivosť návštevníkov Ríma. Keď sa dnes pozriete na úplný vrchol tohto 326-tonového kolosu, neuvidíte len holý kameň, ale zdobený bronzový kríž, ktorý v sebe nesie tajomstvo viery.
V roku 1586, po úspešnom vztýčení obelisku v centre námestia, nechal pápež Sixtus V. na jeho vrchol umiestniť bronzový kríž. Tento akt mal symbolizovať víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom (tzv. Christus Vincit). Pôvodná antická bronzová guľa, o ktorej sa predpokladalo, že obsahuje popol Júlia Cézara, bola odstránená a dnes ju môžete vidieť v Kapitolských múzeách.
Podľa vatikánskych záznamov a historických zdrojov sú v bronzovom kríži uložené vzácne relikvie. Najvýznamnejšou relikviou sú tri malé kúsky dreva, o ktorých sa verí, že pochádzajú z pôvodného kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš Kristus. Umiestnenie týchto relikvií na najvyšší bod námestia malo slúžiť ako duchovná ochrana pre celý Rím a pútnikov prichádzajúcich k hrobu svätého Petra.
Na podstavci obelisku sú vyryté latinské nápisy, ktoré dopĺňajú symboliku relikvií na vrchole. Nápis „Ecce Crux Domini, fugite partes adversae“ (Hľa, kríž Pánov, utečte nepriateľské sily) slúži ako exorcizmus a pripomína veriacim silu relikvií ukrytých vysoko nad ich hlavami.
Zaujímavosťou je, že pri rekonštrukcii kríža v 18. storočí boli relikvie skontrolované a opätovne zapečatené, čím Vatikán potvrdil ich kontinuitu na tomto čestnom mieste. Obelisk tak nie je len slnečnými hodinami alebo historickým pamätníkom, ale v očiach cirkvi funguje ako obrovský relikviár pod holým nebom.
