Vnútorné kanály historického centra sa premenili na hustú, tmavú masu. Pod hladinou vody sa v nepredstaviteľných počtoch tiesnia ryby, ktoré v niektorých úsekoch úplne vytláčajú obraz pokojnej vody a nahrádzajú ho nekonečným kobercom pohybujúcich sa tiel.
Hlavným aktérom tohto fascinujúceho divadla je cípal hlavatý, v talianskom prostredí známa ako cefalo. Tieto ryby, ktoré bežne obývajú šíre vody lagúny, sa v tomto období sťahujú do úzkych mestských tepien, akými sú Rio del Gaffaro či oblasť okolo Bacino Orseolo. Hustota rýb je v týchto dňoch taká extrémna, že sa miestami podobá na priemyselný chov v uzavretých nádržiach. Pre turistov ide o atrakciu a vďačný objekt na sociálne siete, no pre miestny ekosystém a vedcov je to komplexná hádanka s príchuťou drsnej reality prežitia.
Luca Mizzan, renomovaný odborník z benátskeho Prírodovedného múzea, potvrdzuje pre Il Gazzettino, že hoci sa tento jav v posledných rokoch opakuje s rastúcou intenzitou, stále ho nemožno považovať za úplne vysvetlený. Jedným z najpravdepodobnejších dôvodov je hľadanie tepelného komfortu. V najchladnejších mesiacoch roka, keď lagúnu bičuje mrazivý vietor bóra, sú vody v hĺbke mestských kanálov o niečo teplejšie. Svoj podiel na tom majú aj mestské splašky a chránená poloha kanálov, ktoré fungujú ako gigantický radiátor pre tisíce podchladených rýb.
Tento rybí exodus do mesta však so sebou prináša aj krutú daň. Úzke kanály, ktoré slúžia ako dopravné tepny pre člny a gondoly, sa menia na pasce. Rotujúce vrtule motorov nevyhnutne zasahujú masy rýb a zraňujú ich. V tej chvíli sa Benátky menia na neľútostné lovisko. Nad hladinou krúžia veľké čajky striebristé, ktoré s chirurgickou presnosťou útočia na oslabené jedince. K hostine sa pridávajú aj kormorány, ktoré sem prenasledujú svoju korisť z Canal Grande, a pod rúškom tmy aj potkany, pre ktoré sú brehy kanálov aktuálne prestretým stolom s nekonečným prísunom potravy.
Medzi miestnymi rybármi sa vedú vášnivé debaty o tom, čo tento nárast intenzity fenoménu spôsobilo. Mnohí ukazujú prstom na systém MOSE, obrie protipovodňové bariéry, ktoré v posledných rokoch častejšie uzatvárajú lagúnu pred otvoreným morom. Hoci priama súvislosť ešte nebola vedecky potvrdená, je zrejmé, že umelé zásahy do prúdenia vody a zloženia sedimentov menia správanie morskej fauny. Miesto pôvodných druhov preferujúcich bahnisté dno sa v lagúne objavujú druhy viazané na skaly, čo spúšťa dominový efekt v celom potravinovom reťazci.
Záhada preplnených kanálov tak zostáva otvorenou kapitolou v príbehu moderných Benátok. Kým vedci pokračujú v analýzach a zbieraní vzoriek, hlavátky zostávajú v meste až do prvých náznakov jari. Až keď sa voda v lagúne opäť prehreje, táto tmavá masa ticho zmizne rovnako nečakane, ako sa objavila, a prenechá kanály zasa len gondolám a odrazom historických fasád.
